Poviedky a novely z prostredia Talianska v jeho podaní vyznievajú veľmi autenticky.
Ako člen povojnovej novej generácie autorov u nás sa odkláňa od metódy realizmu a píše expresionistické diela, ktoré však stále majú určité realistické prvky.
Čo sa týka výberu postáv, autor vyhľadáva najmä tragické postavy a dosť farbisto opisuje ich sociálne a psychologické problémy a ich osudy. Keďže jeho postavy zväčša nemajú príliš optimistické výhľady do budúcnosti, Hrušovský ich často necháva na konci diel zomrieť.
Realita a sny týchto postáv často tvoria ostré kontrasty. Na konci, často práve pred smrťou sa s nádychom tajomnej atmosféry tieto sny často stávajú skutočnosťou. Niekedy je problémom rozoznať realitu a predstavy postáv.
Hrušovský vo svojich novelách a poviedkach v zbierkach Dolorosa a Pompíliova Madona využíva jazyk typický pre postavy a prostredie v ktorom sa nachádzajú čo dodáva jeho dielam už spomínanú príchuť vierohodnosti.
Keďže si autor vyberá najmä tragické postavy, často možno nájsť kontrasty medzi pocitmi a postavením hlavných postáv a ich okolia. Autor často využíva vsuvky v ktorých buď informuje o skutočnostiach dôležitých pre dej alebo retrospektívne oboznamuje s minulým životom postavy.
Neživé predmety sú personifikované najmä v mystických častiach deja a často hrajú významnú úlohu vo vykúpení postavy. Mystické prvky taktiež apelujú na čitateľovu predstavivosť, často je práve tá potrebná na dotvorenie deja. Autor určité predmety využíva ako hraničné body medzi reálnym svetom a vnútorným svetom postáv, ich predstavami a túžbami. Realita je pre Hrušovského postavy synonymom utrpenia a tak hľadajú radosť a vykúpenie v predstavách, snoch.