Hrušovského *

Hrušovský bol literárne činný už pred prvou svetovou vojnou, písal vtedy najmä fejtóny a poviedky do Národných novín a počas svojho pobytu v Novom Sade prispieval do týždenníka Dolnozemský Slovák. V tom čase nebolo jeho meno známe lebo písal pod mnohými pseudonymami.
Prvým Hrušovského vydaním dielom bola kniha Zo svetovej vojny v roku 1919. Bola to zbierka článkov z vojny ktoré napísal pre časopis Živena. Táto zbierka bola prelomová pretože uviedla Hrušovského ako nový talent do literárnej spoločnosti. Stal sa slovenským priekopníkom v téme a obraze diela, pretože svojou mimoriadnou schopnosťou pozorovať a zobrazovať nenápadné, ale významné fakty zo života zmenil literárnu tradíciu.
Takisto bol novátorský po tematickej stránke keď do slovenskej literatúry priniesol psychologickú, osobnú tému. Vo svojich dielach sa zaoberal psychikou postáv a ich problémami v povojnovom svete. Taktiež zmenil pozadie svojich príbehov. Namiesto dovtedy zaužívaných prostredí slovenskej dediny začal využívať exotické krajiny zo svojej fantázie a zážitkov zo zahraničia. Za tieto zmeny bol síce kritizovaný kritikou, ale jeho postupy sa ujali medzi mladou generáciou lebo prinášali do slovenskej literatúry niečo nové.
Jeho ďalšou publikáciou bola zbierka spomienok Takí sme boli (1920) ktorá obsahuje Hrušovského spomienky na detstvo v Martine a je omnoho pozitívnejšie ladená než jeho prvá kniha.
Svoje najznámejšie diela napísal Hrušovský inšpirovaný svojim pôsobením v Taliansku, práve po návrate z tejto krajiny. Sú to zbierky čŕt, poviedok a noviel Pompíliova Madona (1923), Zmok a Dolorosa (obe 1925).
V týchto dielach, ktoré sú zväčša situované do Talianska sa zaoberá ľudskou psychikou. Všetky sú výbornou sondou do ľudského myslenia.
Posledné diela z Hrušovského obdobia sú novela Muž s protézou (1925) a dvojzväzkový román Peter Pavel na prahu nového sveta (1930). Obe diela sa opäť zaoberajú vojnovou tematikou. V oboch dielach autor zobrazuje postavy premýšľajúce nad smrťou, životom a spoločnosťou. Na základe autorových skúseností z vojny tak môžeme získať veľmi dobrý obraz o zmýšľaní človeka v ohrození života.
Po roku 1930 sa Hrušovský na dlhší čas odmlčal. Neskôr zmenil svoj štýl a prešiel k historicko-dobrodružnej literatúre – Jánošík (1933), Dráma na ostrove, Prízrak a iné. Vracia sa aj k národnej minulosti a v dielach Pohroma (1962) z čias Veľkej Moravy, Umelci a bohémi (1963), Čarovný kľúč (1966), Rákoczyho pochod (1968), Povesť o dvoch železných dvoroch (1972) a Rozmarné poviedky (1974) sa ju snaží priblížiť mladšej generácií.