Napísal aj dve memoárové knihy Starý Martin v živote a ľuďoch (1947) a Stalo sa v našom mestečku (1957).

* Pompíliova Madona *

Obsah:

Pompílio bol starý lazar ktorý každý deň sedel a žobral pred chrámom Santa Maria Maggiore v Esquilíne. Sedával tam niekoľko desaťročí, ale nikdy sa mu nesplnilo jeho prianie, dostať sa dnu a pokloniť sa Madone pred oltárom. Keďže bol beznohý, sám sa do chrámu dostať nemohol a zvykol prosiť otca Bernarda o to aby ho aspoň na chvíľu zaniesol dnu, ale ten mu túto službu vždy odmietol.
Na Kvetnú nedeľu napadne Pompília že ak sa v tento deň dostane k Madone a poprosí o pomoc, narastú mu nové nohy. Rozhodne sa preto obetovať celé štyri líry z denného zárobku aby ho otec Bernardo zaniesol do chrámu.
V noci sa stal zázrak, Pompíliovi narástlo dvoje zdravých nôh a s Madonou odišiel na ďalekú púť. Ráno keď sa otec Bernardo vrátil do chrámu, našiel Pompília na dlážke mŕtveho.

Charakteristika postáv:

Pompílio
Pompílio bol starý beznohý žobrák ktorý sedával pred chrámom považovaným za jeden z najkrajších starorímskych výtvorov. Bol negramotný „Žiaľ, Pompílio nevedel čítať ani v jazyku svojich menej klasických krajanov, a tak sa stalo že ostal celých päťdesiat rokov von pred vchodom“(1). Turisti v ňom videli typického lazaróna a radi si ho fotografovali „A ozaj, Pompílio bol skvostným reprezentantom svojej kasty, tak preslávenej v cestopisnej aj krásnej literatúre. Hlava tizianovského starca: orlí nos, mäkká, i keď špinavá biela brada, bohatými prúdmi splývajúca na odhalené, do bronzova opálené prsia, dôstojné, patriarchálne črty v tmavej tvári. Koľko vrodeného, neuvedomelého granseňorstva v sedemdesiatročnom žobrákovi!“(2).
„Ináč Pompíliov život bol životom všetkých rímskych lazarov. Ráno ho priviezol naničhodník Antonio odkiaľsi spoza mestských múrov a vyložil do kútika medzi múr a korintský stĺp, aby ho večer znovu odviezol do tmavého brloha, v ktorom sídlila celá, skoro dva tucty členov čítajúca rodina. Beda Pompíliovi, ak nevysypal zo širáka peknú hromádku soldov – to sa mal napočúvať celý večer, akého nepotrebného darmožráča má rodina na krku“(3). Nevadilo mu v akých podmienkach žije a ako sa k nemu správa rodina, cítil že má voči nej dlh ktorý musí splácať ako vie.
Na oplátku sa na ňom rodina snažila za každú cenu zarobiť čo najviac „Aby sa pri pohľade na ľudskú ruinu hnul v srdci nábožného Rimana ešte väčší súcit, rodina obnažila Pompíliove kýptiky, nakoľko sa len dalo. Pravda, Pompílio poriadne mrzol na chladnom kameni“(4).
Pompílio sa k ľudom ktorý mali cestu do chrámu správal vždy úctivo, prihováral sa im a za každú almužnu sa poďakoval.