Svoj zovňajšok považovala za nezaslúžený výsmech svojho bohumilého povolania.
Trestala sa za predchádzajúci život, dobrovoľne sa nasťahovala do najtmavšej a najnevľúdnejšej cely v celom kláštore. „Tým sa chcela prísne potrestať za to, že celých osemnásť rokov žila v ríši Antikrista“(10). Taktiež všetky práce v svojej cele vykonávala sama a napriek tomu zostávala rovnako krásna ako predtým. Jediným zdrojom potešenia pre Dolorosu bol Tizianov obraz Krista v jej izbe. Pri pohľade na tento obraz ju vždy naplnil pocit šťastia, ale chvíľami ju premkýnal pocit viny a hanby. Napriek tomu že väčšina mníšiek mala v izbách obrazy Madony, ona k nim cítila istý chlad a aj keď sa za to hanbila, dávala prednosť Kristovmu obrazu. Ku Kristovi si vypestovala silný vzťah, všetky city venovala jemu a táto vášeň v nej potláčala každé iné cítenie.
S príchodom jari sa v Dolorose ozvala záplava citov, ktoré dovtedy nepoznala. Keď sa do jej izby dostal slnečný svit a padol na obraz Krista, Dolorosa sa naň dlho dívala s veľkou rozkošou a v Kristovej tvári objavila ozajstnú mužnú krásu. Na tento náhly nával citov Dolorosa ochorela. Snažila sa potlačiť lásku vôľou ducha, ale keď to nepomáha, poradí sa so skúsenejšou sestrou ktorá jej odporúča sebatrýzeň. Dolorosa sa teda trýzni na tele i a duchu, s láskavou pomocou milosrdných sestier. Avšak ani to nepomáha, ba ešte viac to v Dolorose vybičuje jej city a ona sa zaľúbi do Tizianovho Krista. „začína pre ňu byť viac ako nebeským snúbencom. Áno, viac!.. Z nebeského snúbenca stal sa plamenný ľudský milenec a Dolorose sa videlo, že zhorí v tom úžasnom vare.“(11)
Dolorosa začína chápať že nad svojimi citmi nemôže zvíťaziť a chce radšej zomrieť ako by mala žiť v hriechu. Avšak mníšky sa rozhodnú vyhnať z nej Antikrista, lebo keby ju vylúčili z kláštora, prišli by o jej pozemské majetky ktoré sa jedného dňa mali stať majetkom cirkvi.
Po tom čo sa večer sestrám úspešne podarilo vyhnať Antikrista z tela Dolorosinho a to bolo opäť čisté ako ľalia, šla si sestra spokojne ľahnúť. Ale jej pudy boli silnejšie ako celá kláštorná mašinéria a tak sa sestra uprostred noci našla z ničoho nič v kaplnke. Keď sa kaplnka naplnila zvláštnym svetlom ktoré akoby vychádzalo z mramorovej sochy Krista, Dolorosa neodolala svojej túžbe. „Nočné ticho prerušil nový výkrik. Ešte šialenejší. To sa Dolorosa s vlajúcimi vlasmi náhlila k žiariacej soche. Zúfalým pohybom rozopäla ruky, až jej prikrývka skĺzla z pliec, a nahá žiadostivo pokryla studený mramor svojím horúcim panenským telom.