Ján Hrušovský Pompíliova Madona
* Lyrizovaná Próza *
V roku 1918, po skončení 1. svetovej vojny a po vzniku Československej republiky začala u nás nastupovať mladšia literárna generácia ktorá bola významne ovplyvnená zahraničnými avantgardami, a tak sa popri rozvíjaní realistickej tradície v slovenskej literatúre začali najmä u mladých autorov prejavovať lyrizačné tendencie. Jedným zo smerov mladej generácie tejto doby bola práve lyrizovaná próza. Diela autorov patriacich do tohto smeru mali za úlohu zapôsobiť na čitateľa, vyvolať v ňom určité nálady a priblížiť autorove pocity prostredníctvom pocitov postáv. Autori sa nesnažili predkladať čitateľovi objektívnu skutočnosť, ich skutočnosť bola fantazijná. Spisovatelia nemenili len spôsob zobrazovania skutočnosti, ale experimentovali aj s formou a pomocou zmien v jazyku a štýle sa snažili dosiahnuť jedinečnosť svojich diel, čo často viedlo k vytvoreniu vlastných, jedinečných spisovateľských štýlov.
Lyrizovaná próza má v slovenskej literatúre niekoľko vývojových stupňov z ktorých každý ma svoje osobitné tvorivé dominanty a špecifické smerovanie. Celý smer by sa dal rozdeliť do troch hlavných skupín.
Ornamentálna próza
Jej dominantou je expresívno-lyrický ornamentalizmus. Autori tohto prúdu nemali vo svojich dielach výrazný dej a je pre nich typická istá nesúrodosť prozaickej výpovede, čo súvisí s ich snahou čo najvernejšie zachytiť zložitosť psychiky človeka 20. storočia. Autori využívali ornamentalizmus, čiže ozdobnosť jazyka a štýlu, lebo sa snažili pozdvihnúť formu ich diel na úroveň modernistických európskych prúdov.
Medzi predstaviteľov patria Tido Jozef Gašpar, Ivan Horváth, Gejza Vámoš a práve Ján Hrušovský.
Lyricky tvarovaná próza
Tento stupeň nadväzuje na ornamentálnu prózu a pramení v realizme. Dominantou je expresionisticko-senzualistická epika, teda princíp sa zakladá na zmyslovom vnímaní. Tento stupeň je autorsky najviac zastúpený, medzi autorov patri Jozef Cíger-Hronský (časť tvorby), Jozef Horák, Ferdinand Gabaj, Mária Topoľská, Ján Bodenek.
Literárny naturalizmus
Vychádza s predchádzajúceho stupňa. Próza tohto smeru je esteticky najvýraznejšia spomedzi všetkých smerov lyrizovanej prózy. Dominantou v jej prípade je rozprávkovo-mýtický epický princíp. Autori sa zaujímajú o dedinskú tematiku. Próza naturizmu môže na rozdiel od lyrizovanej prózy lyrizovať iba isté motívy a témy.
Texty nadobúdajú baladický ráz.
Predstaviteľmi tohto stupňa sú Dobroslav Chrobák, František Švantner, Ľubo Ondrejov, Margita Figuli.
* Ornamentálna Próza *
Slovenská medzivojnová ornamentálna próza vychádza z expresionizmu. Autori sa búria proti opisnému realizmu, proti konvenciám a zobrazujú skutočnosť ktorá im dovoľuje lepšie ukázať city a pocity mladej povojnovej generácie.
V dielach tohto obdobia sa objavujú tragické, nešťastné postavy, negatívne životné nálady. Vonkajšie usporiadanie spoločnosti ostro kontrastuje s vnútornými svetmi postáv.
Aj po formálnej stránke pristupujú autori k novátorstvu, experimentujú s jazykom, slovom. V ich dielach často chýba časová a logická postupnosť, využívajú snový postup. Vnútorný svet postavy, jej predstavy a sny autori povyšujú na skutočnosť.
* Život Jána Hrušovského *
Hrušovský sa narodil 4. februára 1892 v Novom Meste nad Váhom. Už od malička mal predpoklady stať sa spisovateľom, v žilách mu totiž kolovala krv štúrovských básnikov, jeho starým otcom bol Viliam Paulíny-Tóth.
Detstvo a mladosť strávil v Martine, kde sa stretával s vtedajšími literárnymi činiteľmi na čele so Svetozárom Hurbanom Vajanským. Práve kvôli tomu, že čítal Vajanského diela bol vylúčený z martinskej vyššej obchodnej školy. Školu neskôr dokončil v Revúcej (1909).
V tomto čase sa začali prejavovať jeho literárne sklony a Hrušovský sa rozhodol pre odchod do zahraničia. Rok pôsobil v Novom Sade ako finančný úradník, potom sa vrátil do Ružomberka kde pracoval ako účtovník do roku 1913 kedy narukoval do armády. Takmer celú 1. svetovú vojnu prežil na fronte.
Po návrate z vojny pracoval v rokoch 1919 – 1956 s menšími prestávkami ako redaktor viacerých novín a časopisov. Práve v tomto období začína vydávať prvé diela. V rokoch 1920 – 21 pracoval v Taliansku ako atašé na Capri a v Ríme, čo významne poznačilo jeho ďalšie literárne smerovanie.
Do roku 1941 pracoval ako redaktor a venoval sa literárnej činnosti. Vo vojnovom období, v rokoch 1941 – 45 pracoval na úrade propagandy Slovenskej republiky.
Po druhej svetovej vojne sa na čas literárne odmlčal, až v roku 1957 začal opäť vydávať. Po vojne však zmenil literárny štýl a až do konca svojho života sa venoval populárnej literatúre. Zomrel 7. marca 1975 v Bratislave.
Pre slovenskú prózu je z Hrušovského tvorby významná najmä jeho novelistika z 20. rokov, ktorá bola výrazom úsilia o modernosť, rozmnožila jej témy a obsahovala aj sociálny a psychologický moment.
* Literárna Tvorba J.
Hrušovského *
Hrušovský bol literárne činný už pred prvou svetovou vojnou, písal vtedy najmä fejtóny a poviedky do Národných novín a počas svojho pobytu v Novom Sade prispieval do týždenníka Dolnozemský Slovák. V tom čase nebolo jeho meno známe lebo písal pod mnohými pseudonymami.
Prvým Hrušovského vydaním dielom bola kniha Zo svetovej vojny v roku 1919. Bola to zbierka článkov z vojny ktoré napísal pre časopis Živena. Táto zbierka bola prelomová pretože uviedla Hrušovského ako nový talent do literárnej spoločnosti. Stal sa slovenským priekopníkom v téme a obraze diela, pretože svojou mimoriadnou schopnosťou pozorovať a zobrazovať nenápadné, ale významné fakty zo života zmenil literárnu tradíciu.
Takisto bol novátorský po tematickej stránke keď do slovenskej literatúry priniesol psychologickú, osobnú tému. Vo svojich dielach sa zaoberal psychikou postáv a ich problémami v povojnovom svete. Taktiež zmenil pozadie svojich príbehov. Namiesto dovtedy zaužívaných prostredí slovenskej dediny začal využívať exotické krajiny zo svojej fantázie a zážitkov zo zahraničia. Za tieto zmeny bol síce kritizovaný kritikou, ale jeho postupy sa ujali medzi mladou generáciou lebo prinášali do slovenskej literatúry niečo nové.
Jeho ďalšou publikáciou bola zbierka spomienok Takí sme boli (1920) ktorá obsahuje Hrušovského spomienky na detstvo v Martine a je omnoho pozitívnejšie ladená než jeho prvá kniha.
Svoje najznámejšie diela napísal Hrušovský inšpirovaný svojim pôsobením v Taliansku, práve po návrate z tejto krajiny. Sú to zbierky čŕt, poviedok a noviel Pompíliova Madona (1923), Zmok a Dolorosa (obe 1925).
V týchto dielach, ktoré sú zväčša situované do Talianska sa zaoberá ľudskou psychikou. Všetky sú výbornou sondou do ľudského myslenia.
Posledné diela z Hrušovského obdobia sú novela Muž s protézou (1925) a dvojzväzkový román Peter Pavel na prahu nového sveta (1930). Obe diela sa opäť zaoberajú vojnovou tematikou. V oboch dielach autor zobrazuje postavy premýšľajúce nad smrťou, životom a spoločnosťou. Na základe autorových skúseností z vojny tak môžeme získať veľmi dobrý obraz o zmýšľaní človeka v ohrození života.
Po roku 1930 sa Hrušovský na dlhší čas odmlčal. Neskôr zmenil svoj štýl a prešiel k historicko-dobrodružnej literatúre – Jánošík (1933), Dráma na ostrove, Prízrak a iné. Vracia sa aj k národnej minulosti a v dielach Pohroma (1962) z čias Veľkej Moravy, Umelci a bohémi (1963), Čarovný kľúč (1966), Rákoczyho pochod (1968), Povesť o dvoch železných dvoroch (1972) a Rozmarné poviedky (1974) sa ju snaží priblížiť mladšej generácií.
Napísal aj dve memoárové knihy Starý Martin v živote a ľuďoch (1947) a Stalo sa v našom mestečku (1957).
* Pompíliova Madona *
Obsah:
Pompílio bol starý lazar ktorý každý deň sedel a žobral pred chrámom Santa Maria Maggiore v Esquilíne. Sedával tam niekoľko desaťročí, ale nikdy sa mu nesplnilo jeho prianie, dostať sa dnu a pokloniť sa Madone pred oltárom. Keďže bol beznohý, sám sa do chrámu dostať nemohol a zvykol prosiť otca Bernarda o to aby ho aspoň na chvíľu zaniesol dnu, ale ten mu túto službu vždy odmietol.
Na Kvetnú nedeľu napadne Pompília že ak sa v tento deň dostane k Madone a poprosí o pomoc, narastú mu nové nohy. Rozhodne sa preto obetovať celé štyri líry z denného zárobku aby ho otec Bernardo zaniesol do chrámu.
V noci sa stal zázrak, Pompíliovi narástlo dvoje zdravých nôh a s Madonou odišiel na ďalekú púť. Ráno keď sa otec Bernardo vrátil do chrámu, našiel Pompília na dlážke mŕtveho.
Charakteristika postáv:
Pompílio
Pompílio bol starý beznohý žobrák ktorý sedával pred chrámom považovaným za jeden z najkrajších starorímskych výtvorov. Bol negramotný „Žiaľ, Pompílio nevedel čítať ani v jazyku svojich menej klasických krajanov, a tak sa stalo že ostal celých päťdesiat rokov von pred vchodom“(1). Turisti v ňom videli typického lazaróna a radi si ho fotografovali „A ozaj, Pompílio bol skvostným reprezentantom svojej kasty, tak preslávenej v cestopisnej aj krásnej literatúre. Hlava tizianovského starca: orlí nos, mäkká, i keď špinavá biela brada, bohatými prúdmi splývajúca na odhalené, do bronzova opálené prsia, dôstojné, patriarchálne črty v tmavej tvári. Koľko vrodeného, neuvedomelého granseňorstva v sedemdesiatročnom žobrákovi!“(2).
„Ináč Pompíliov život bol životom všetkých rímskych lazarov. Ráno ho priviezol naničhodník Antonio odkiaľsi spoza mestských múrov a vyložil do kútika medzi múr a korintský stĺp, aby ho večer znovu odviezol do tmavého brloha, v ktorom sídlila celá, skoro dva tucty členov čítajúca rodina. Beda Pompíliovi, ak nevysypal zo širáka peknú hromádku soldov – to sa mal napočúvať celý večer, akého nepotrebného darmožráča má rodina na krku“(3). Nevadilo mu v akých podmienkach žije a ako sa k nemu správa rodina, cítil že má voči nej dlh ktorý musí splácať ako vie.
Na oplátku sa na ňom rodina snažila za každú cenu zarobiť čo najviac „Aby sa pri pohľade na ľudskú ruinu hnul v srdci nábožného Rimana ešte väčší súcit, rodina obnažila Pompíliove kýptiky, nakoľko sa len dalo. Pravda, Pompílio poriadne mrzol na chladnom kameni“(4).
Pompílio sa k ľudom ktorý mali cestu do chrámu správal vždy úctivo, prihováral sa im a za každú almužnu sa poďakoval.
Poznal ľudí ktorý mu dávali peniaze a každému ďakoval tak aby ho to potešilo.
Silou, ktorá držala Pompília pri živote napriek všetkým útrapám bola jeho túžba dostať sa do chrámu a pokloniť sa Madone. Často sa snažil presvedčiť otca Bernarda aby ho do chrámu pustil, ale neúspešne. Na Kvetnú nedeľu sa táto jeho túžba ešte vystupňuje, Pompílio si myslí že ak sa v tento najšťastnejší deň v roku dostane k soche Bohorodičky, stane sa zázrak a Madona ho uzdraví. „A vtedy z čista jasna preniklo presvedčenie, že keby sa dnes, na Kvetnú nedeľu, dotkol ústami Madoniných nôh, z kýptikov by mu vypučali zdravé údy, a on by znovu mohol chodiť veselo po svete ako kedysi pred päťdesiatimi rokmi“(5). Preto sa v tento deň rozhodne opäť skúsiť šťastie u otca Bernarda. Zahrá na všetky jeho slabosti a nakoniec mu ponúkne dvojlírovník (najväčší peniaz aký kedy v živote videl) aby ho preniesol dnu. Otec Bernardo trvá na štyroch lírach, a Pompílio mu ich dá a dostane sa do chrámu.
V noci sa Pompíliovi prihovorí samotná Madona, čo v ňom vyvolá silné pocity „Najprv, ako keby ho schvátila ťažká mdloba, ale potom sa cítil vždy ľahším a ľahším, že to bolo až na podiv“(6). Stáva sa zázrak, Pompíliovi narastú nohy a starý lazar ktorému sa splnilo tajné želanie spokojný umiera „Pompílio bol mŕtvy. Ale pery mal založené do šťastného úsmevu. Vyliečila ho dobrotivá Madona“(7).
Otec Bernardo
Bol kňazom v chráme v Esquilíne. Potrpel si na lichôtky, keď mu Pompílio pochleboval, takmer sa nechal presvedčiť aby ho pustil do chrámu. Bol predstaviteľom skazeného cirkevného pracovníka, bol falošne skromný. Nežil podľa cirkevných zásad. „Otec Bernardo je ináč dobrák, len trochu márnivý a lakotný. Nehnevá sa, keď niektorý cudzinec siahne hlbšie do vrecka. A jestvuje na via Gioberti začadená vinárnička s ohnivými kastelskými a frascatskými. A vo vinárničke obsluhuje smädných hostí švárna dcérka, červenolíca, tmavooká.. ohnivejšia od kastelských vín. Pompílio pozná veľmi dobre súkromné slabinky otca Bernarda, ktorý naskrze nie je nepriateľom života“(8). Pre peniaze bol ochotný vzdať sa svojich zásad, robiť veci ktoré by za iných okolností boli pod jeho úroveň. Od Pompília si vzal štyri líry aj keď vedel čo mu tým môže spôsobiť.
Problémy a konflikty:
Autor ukazuje život vojnovej obete, žobráka Pompília, ktorý bol vykorisťovaný svojimi príbuznými. Nestarali sa oňho, ráno ho odviezli pred chrám, večer ho priviezli naspäť a žili z peňazí ktoré vyžobral.
Napriek svojmu stavu bol Pompílio dobrosrdečný a milý po celý rok, prihováral sa okoloidúcim a až potom dostával peniaze, aj to nie vždy.
Narozdiel od neho ostatní obyvatelia Ríma, ktorý boli zdraví a nemali dôvod na mrzutosť, boli priateľský akurát tak na Kvetnú nedeľu keď boli spriaznení s dobrými duchmi.
Ďalším problémom na ktorý Hrušovský v tejto poviedke ukazuje je skazenosť kňazov, ktorí sa zďaleka neriadia pravidlami ktoré sami kážu, chodia do pohostinstiev, berú úplatky, biedni ľudia sú pre nich príťažou, niečím čo je pod ich úroveň. „Bolo mu ozaj nepríjemné vidieť špinavého starca s obnaženými kýptikmi. Že mu dovolili vyvaľovať sa tu práve na Kvetnú nedeľu!“(9)
Azda posledným významným problémom zobrazeným v tomto diele je význam viery a určitého zmysluplného cieľa v živote (najmä biedneho) človeka. Jedinou vecou ktorá držala Pompília na svete bola jeho neoblomná túžba dostať sa k Madone, jeho viera v zázrak. Keď sa mu na Kvetnú nedeľu jeho sen splnil, Pompíliov život bol naplnený a mohol šťastný zomrieť.
Kompozícia a štýl:
Pompíliova Madona je expresionistické dielo. Dej je mierne v ústraní, prevládajú opisy (či už postáv alebo situácie), vnútorné monológy pre lepšie zachytenie psychiky postáv. Na vystupňovanie a oživenie deja používa autor dialógy. Do kontrastu sú postavené Pompíliove pocity na jednej a vonkajšie usporiadanie spoločnosti na druhej strane.
Táto poviedka je situovaná do Ríma, autor náležite využíva výrazové prostriedky typické pre toto prostredie na priblíženie príbehu. Ťažko je hovoriť o dejovej línii, dej nie je podstatný, hlavná je psychika a sociálna situácia Pompília ktorá je ukázaná cez opisy a vnútorné monológy. Nachádzajú sa tu (najmä v závere, v scéne v kostole) aj mysteriózne prvky ako napríklad Pompíliov rozhovor s Madonou a jeho uzdravenie.
* Dolorosa *
Obsah:
Dvadsaťročná Dolorosa, ktorá sa po smrti rodičov rozhodla stať mníškou žije prísny rehoľný život, žije v askéze a vyhýba sa akýmkoľvek svetským potešeniam. Na jar sa však všetko zmení a v Dolorose sa začne ozývať mladosť, prebúdzajú sa v nej city a zaľúbi sa do sochy Krista. Cíti že to nie je správne a ostatné mníšky jej poradia sebatrýzeň. Ona sa ich radou riadi až príliš presne, ale nič nepomáha tak sa mníšky rozhodnú vyhnať z jej tela antikrista.
Nasledujúcu noc sa Dolorosa, sama nevediac prečo, vyberie do kaplnky kde čakala, aj keď nevedela na čo. V noci sa v kaplnke stal zázrak, kaplnka sa celá naplnila akýmsi záhadným svitom a Dolorosa podľahla svojej túžbe a nahá sa vrhla na sochu Krista. Nanešťastie sa socha oddelila od kríža sestru Dolorosu privalila.
Charakteristika postáv:
Dolorosa
Krásne dvadsaťročné dievča ktoré sa, znechutené svetským životom rozhodlo pre vstup do kláštora. Bola najzbožnejšou zo všetkých sestier, autor ju nazýva naozajstnou sväticou.
Svoj zovňajšok považovala za nezaslúžený výsmech svojho bohumilého povolania.
Trestala sa za predchádzajúci život, dobrovoľne sa nasťahovala do najtmavšej a najnevľúdnejšej cely v celom kláštore. „Tým sa chcela prísne potrestať za to, že celých osemnásť rokov žila v ríši Antikrista“(10). Taktiež všetky práce v svojej cele vykonávala sama a napriek tomu zostávala rovnako krásna ako predtým. Jediným zdrojom potešenia pre Dolorosu bol Tizianov obraz Krista v jej izbe. Pri pohľade na tento obraz ju vždy naplnil pocit šťastia, ale chvíľami ju premkýnal pocit viny a hanby. Napriek tomu že väčšina mníšiek mala v izbách obrazy Madony, ona k nim cítila istý chlad a aj keď sa za to hanbila, dávala prednosť Kristovmu obrazu. Ku Kristovi si vypestovala silný vzťah, všetky city venovala jemu a táto vášeň v nej potláčala každé iné cítenie.
S príchodom jari sa v Dolorose ozvala záplava citov, ktoré dovtedy nepoznala. Keď sa do jej izby dostal slnečný svit a padol na obraz Krista, Dolorosa sa naň dlho dívala s veľkou rozkošou a v Kristovej tvári objavila ozajstnú mužnú krásu. Na tento náhly nával citov Dolorosa ochorela. Snažila sa potlačiť lásku vôľou ducha, ale keď to nepomáha, poradí sa so skúsenejšou sestrou ktorá jej odporúča sebatrýzeň. Dolorosa sa teda trýzni na tele i a duchu, s láskavou pomocou milosrdných sestier. Avšak ani to nepomáha, ba ešte viac to v Dolorose vybičuje jej city a ona sa zaľúbi do Tizianovho Krista. „začína pre ňu byť viac ako nebeským snúbencom. Áno, viac!.. Z nebeského snúbenca stal sa plamenný ľudský milenec a Dolorose sa videlo, že zhorí v tom úžasnom vare.“(11)
Dolorosa začína chápať že nad svojimi citmi nemôže zvíťaziť a chce radšej zomrieť ako by mala žiť v hriechu. Avšak mníšky sa rozhodnú vyhnať z nej Antikrista, lebo keby ju vylúčili z kláštora, prišli by o jej pozemské majetky ktoré sa jedného dňa mali stať majetkom cirkvi.
Po tom čo sa večer sestrám úspešne podarilo vyhnať Antikrista z tela Dolorosinho a to bolo opäť čisté ako ľalia, šla si sestra spokojne ľahnúť. Ale jej pudy boli silnejšie ako celá kláštorná mašinéria a tak sa sestra uprostred noci našla z ničoho nič v kaplnke. Keď sa kaplnka naplnila zvláštnym svetlom ktoré akoby vychádzalo z mramorovej sochy Krista, Dolorosa neodolala svojej túžbe. „Nočné ticho prerušil nový výkrik. Ešte šialenejší. To sa Dolorosa s vlajúcimi vlasmi náhlila k žiariacej soche. Zúfalým pohybom rozopäla ruky, až jej prikrývka skĺzla z pliec, a nahá žiadostivo pokryla studený mramor svojím horúcim panenským telom.
Ó, s akou príšernou chtivosťou ovinula ramená soche okolo krku.“(12)
Problémy a konflikty:
Základným problémom v tomto diele je rozpor medzi súkromným a cirkevným životom sestry Dolorosy, medzi jej túžbou stať sa sväticou a prirodzenými pudmi. Dolorosa sa zúfalo snažila uchrániť sa pred vplyvmi vonkajšieho sveta, snažila sa zakryť všetky svoje city modlitbami a asketickým životom, ale presvedčila sa že city sa nedajú ovládnuť žiadnym spôsobom.
Autor tiež poukazuje na nezmyselnosť celého rehoľného života, najmä pre mladé dievča ako Dolorosa. Kláštor ju núti žiť striedmym spôsobom, ale v jej veku je to nemožné a náhly príval citov ktoré ako rehoľná sestra nemá kde ventilovať u nej vyústi až do tragického konca.
Podobne ako v poviedke Pompíliova Madona autor aj tu poukazuje na zvláštnu morálku cirkevných pracovníkov. Sestry vedia že ak nechajú Dolorosu odísť, môžu prísť o značné svetské bohatstvo a nezdráhajú sa vyháňania Antikrista z jej tela aj značne nekresťanskými spôsobmi.
V diele bola ešte spomenutá myšlienka (aj keď nie ako hlavný problém) pokrytectva v cirkvi. „Tichá jarná noc. Jedna z tých, v ktorých najpožehnanejšie kolotá miazga svetom. Áno, v takýchto nociach sa zasieva semä k miliónom nových nádejných životov a celá zem akoby bola jedinou ohromnou spálňou, k veľkej chvále toho, ktorý riekol: choďte a rozmnožujte sa! Či možno nedať za pravdu tomu, ktorému sa v takom nočnom tichu vyroní úprimný povzdych nad tým, ako možno holdovať bezduchej askéze pri takej vrúcnej nádhere a pri radostnom našepkávaní celého vesmíru?“(13)
Štýl a kompozícia:
Expresionistické dielo v ktorom autor opisuje vnútorný svet sestry Dolorosy. Dej je opäť nevýrazný a autor ho posúva najmä opismi. Dialógy sú využívané v menšej miere na oživenie deja, ktorý ku koncu graduje.
Vnútorný svet Dolorosy autor neukazuje ani tak cez vnútorné monológy, ale hlavne cez jej činy. Na zdôraznenie rozporov medzi sestriným vnútrom a vonkajším prostredím autor využíva kontrasty.
Dej je situovaný do bližšie neurčeného prostredia. Celá novela je rozdelená do menších častí, z ktorých každá buď posúva dej trochu ďalej alebo skrýva určitú myšlienku.
* Smrt Jána Prokopa *
Obsah:
Ráno domáca našla Jána Prokopa mŕtveho v izbe, keď od neho išla pýtať nájomné ktoré už tri mesiace nezaplatil. Našli sa aj zápisky ktoré si robil tesne pred smrťou a ku ktorým sa dostal autor. V zvyšku tohto diela sa oboznamujeme s chronologickými zápiskami samovraha.
O ôsmej večer Ján Prokop rozmýšľa nad tým či sa ide zabiť, píše o svojom poslednom pokuse o samovraždu.
O štvrť na deväť píše že si vzal päť pastíl morfia.
Ďalej rozpráva o stretnutiach s kolegami, rovnako chudobnými ako on.
O pol ôsmej študent Prokop rozmýšľa nad tým čo sa stane keď ho zajtra nájdu vo svojej izbe mŕtveho.
Osem hodín päťdesiat minút – Prokop pozoruje účinky morfia, ide odomknúť dvere aby domácej nenarobil zbytočne veľa problémov.
O deviatej samovrah rozmýšľa nad zmyslom života a umiera.
Charakteristika postáv:
Ján Prokop
Ján Prokop bol chudobný študent žijúci v najbiednejšej časti mesta, v tmavej komôrke na treťom poschodí nájomného domu.
Smrti sa nebojí, už mu je všetko jedno, smrť mu je vlastne vykúpením z biedy. Prokop bol veľmi chudobný, žil v biede a hlade a posledné tri mesiace nemal dosť peňazí ani na nájomné. Snažil sa niečo urobiť so svojim životom ale všetko sa ukázalo ako márne, nemohol sa dostať z biedy. Stretávali sa s kolegami a snažili sa vymyslieť niečo čo by im v ich situácii trochu pomohlo ale nevyhútali nič. „Bože, koľko ráz sme sa zišli! Tváre sme mali žlté, ruky zoschnuté, a keď sme sa odmlčali, vše zaškvŕkalo niekomu v žalúdku. Niekedy to bol hotový koncert, škvŕkalo nám všetkým, až sme sa rozosmiali“(14)
Rozmýšľa nad rečami bohatých ľudí ktorí sľubovali časy spokojnosti a blahobytu pre chudobných, ale nikdy pre to nič nespravili. Jediná cesta chudobného človeka k spokojnosti a blahobytu podľa neho je samovražda.
Smrť bral s neobvyklým pokojom, až s humorom. Rozmýšľal nad tým čo sa bude diať po jeho smrti, dokonca si predstavoval ako ho budú pitvať.
Nechce myslieť na minulosť, predstavuje preňho len biedu a hlad, teší sa na budúcnosť, na vykúpenie z tohto života. „Hľa, ja už mám len niekoľko minút pred sebou a vôbec nemyslím na minulosť. Nie je pre mňa ľahké myslieť na škvŕkajúce žalúdky. Myslím na to, ako sladko bude, keď všetko zanikne a ostane len absolútne ticho a temno.“(15)
Napriek tomu že vie že domáca by ho zajtra vyhodila na ulicu, ide otvoriť dvere, nechce jej robiť zbytočné problémy s otváraním. Uvedomuje si síce že by ešte teraz niekto mohol prísť a vyrušiť ho ale aj tak to spraví.
Vie že sa smrť nezadržateľne blíži, ale s kľudom popisuje všetko čo sa pod vplyvom morfia deje v jeho mysli, akoby chcel svoju smrť dokumentovať pre ostatných ľudí. Možno je to len akýsi reflex z jeho štúdia na medika, v každom prípade kľud s ktorým berie svoju smrť je udivujúci a jasne hovorí o tom že jeho život bol naozaj veľmi ťažký a biedny.
Tesne pred smrťou rozmýšľa nad tým či mal vôbec jeho život nejaký zmysel. „Myslím: tá večná bieda a hladovanie. Aj tá občasná radosť zo života. A všetky tie snahy, túžby a ideály. Veru, načo, načo?“(16)
Problémy a konflikty:
Hlavným problémom v tomto diele je zarážajúci kontrast medzi bohatými a chudobnými. Ján Prokop je tak chudobný že nemá na stravu ani ubytovanie a musí to riešiť tak ako to rieši; na druhej strane bohatí sa majú dobre a s potešením debatujú o riešení otázky chudoby. „Bože, koľko rečí sme si už vypočuli. Koľko sa povravelo o právach biednych, hladujúcich, o tom, že bude lepšie, že prídu iné časy, plné blahobytu a spokojnosti. Len sa hovorilo, a nám žalúdky škvŕkali ďalej.
Rečnili zväčša páni s vykŕmenými, spokojnými tvárami, v čiernych šatách, v elegantných topánkach, ozdobení sviežim kvetom v gombíkovej dierke. Nikomu sa tým nepomohlo.“(17) Jedine bohatí ľudia mali moc na to aby s týmto problémom niečo spravili ale veľkej väčšine to bolo jedno. Chudobní, akokoľvek sa snažili, radili sa po nociach a vymýšľali plány, nenašli spôsob ako sa dostať zo svojej situácie. Autor ukazuje v akej situácií boli chudobní ľudia (nielen) v tej dobe, keď jediným východiskom bola smrť.
Prokop si taktiež uvedomuje senzáciechtivosť médií, pokryteckosť ľudí ktorí si nejaký problém všimnú až keď sa ich bezprostredne dotkne a to už je väčšinou neskoro. „Noviny sa rozpíšu o samovražde a prinesú všetky podrobnosti. Niektoré uverejnia i moje predsmrtné zápisky, ktoré si tu spisujem, a ľudia ich budú čítať pri raňajkách a pri dobrej cigare so zvláštnou dychtivosťou a s ľahkým mrazením po chrbte a ďakovať budú múdrej prozreteľnosti, že ich ušetrila nepríjemnej situácie takého medika Prokopa, nešťastného samovraha.“(18)
Štýl a kompozícia:
Toto dielo je po formálnej stránke zo všetkých rozoberaných azda najzaujímavejšie. Autor vstupuje do príbehu iba na začiatku kde oboznamuje s prostredím a postavami, zvyšok tvoria zápisky samovraha. Opisy prostredia v podstate absentujú, obmedzujú sa iba na základné fakty, dôraz je kladený najmä na postavu Jána Prokopa. Zvolená forma dovoľuje autorovi veľmi dobre zachytiť psychické pochody samovraha od podania morfia až po smrť. Autor opäť využíva kontrasty medzi psychikou postavy a vonkajším svetom. V diele sú len krátke úseky monológov, väčšinu deja tvorí pásmo myšlienok a vnútorných monológov postavy. Dialógy samozrejme, až na úvodnú časť, úplne chýbajú.
Čo sa týka expresívnosti, tak tá je značná. Zo všetkých troch diel rozoberaných v tejto práci práve Smrť Jána Prokopa vo mne vyvolala najsilnejšie pocity a dojmy.
Voľným sledom myšlienok a asociácií hlavnej postavy toto dielo mierne pripomína pásmo, aj keď je samozrejme omnoho prozaickejšie.
Pre autora typické tajomno sa tentoraz prejavuje jedine v predstavách Prokopa pod vplyvom morfia. „Vidím akési postavy okolo seba. Tancujú. Sú to vojaci, čo pred chvíľou spievali. Kričia a ich krik prehlušuje ten mrzký bzukot komára.“(19)
* Štýl A Kompozícia Hrušovského Prózy *
Ján Hrušovský sa pri písaní svojich diel nechal inšpirovať najmä vlastnými skúsenosťami z vojny a najmä zo svojho pobytu v Taliansku, preto sa uňho dá len ťažko hovoriť o nejakej túžbe po senzácií alebo násilnej exotizácií diela kvôli lepšej čítanosti.
Poviedky a novely z prostredia Talianska v jeho podaní vyznievajú veľmi autenticky.
Ako člen povojnovej novej generácie autorov u nás sa odkláňa od metódy realizmu a píše expresionistické diela, ktoré však stále majú určité realistické prvky.
Čo sa týka výberu postáv, autor vyhľadáva najmä tragické postavy a dosť farbisto opisuje ich sociálne a psychologické problémy a ich osudy. Keďže jeho postavy zväčša nemajú príliš optimistické výhľady do budúcnosti, Hrušovský ich často necháva na konci diel zomrieť.
Realita a sny týchto postáv často tvoria ostré kontrasty. Na konci, často práve pred smrťou sa s nádychom tajomnej atmosféry tieto sny často stávajú skutočnosťou. Niekedy je problémom rozoznať realitu a predstavy postáv.
Hrušovský vo svojich novelách a poviedkach v zbierkach Dolorosa a Pompíliova Madona využíva jazyk typický pre postavy a prostredie v ktorom sa nachádzajú čo dodáva jeho dielam už spomínanú príchuť vierohodnosti.
Keďže si autor vyberá najmä tragické postavy, často možno nájsť kontrasty medzi pocitmi a postavením hlavných postáv a ich okolia. Autor často využíva vsuvky v ktorých buď informuje o skutočnostiach dôležitých pre dej alebo retrospektívne oboznamuje s minulým životom postavy.
Neživé predmety sú personifikované najmä v mystických častiach deja a často hrajú významnú úlohu vo vykúpení postavy. Mystické prvky taktiež apelujú na čitateľovu predstavivosť, často je práve tá potrebná na dotvorenie deja. Autor určité predmety využíva ako hraničné body medzi reálnym svetom a vnútorným svetom postáv, ich predstavami a túžbami. Realita je pre Hrušovského postavy synonymom utrpenia a tak hľadajú radosť a vykúpenie v predstavách, snoch.
|
