MARUŚA MELOŚOVIE je dcérou Hany Meľošovej, krstnej mamy Joža Maka. Odmalička je pracovitá a po smrti matky preberá hospodárstvo, stará sa o celý dom, všetko riadi sama, dokonca sa aj stará o Jozefovu chorú matku: „I vládla Maruša u Meľošov, i vstávala a líhala vo večernom tŕpnutí, lebo vedela, že vláda dlho nevytrvá, a horšie bude všetko, ako bolo.“ Zaľúbila sa do Jozefa a plánovala s ním svoju budúcnosť. Pred vojnou bola statočná, mravne čistá a vnútorne silná, krásna, nežná a plná citov. Po vojne sa však fyzicky aj duševne zmenila, zostala úplne zohavená: „Videl Marušu suchú, bledú, zohavenú na tvári do nepoznania. Videl ju tupú, bezcitnú, polomŕtvu, hluchú ako drevo.“ Vydala sa Jana bez citov a celý život po jeho boku trpela. Vzala si ho, pretože jej všetci hovorili, že Jozef už nepríde domov. Jano na ňu stále kričí a bije ju, musí ho obskakovať. Má s ním dcéru Hanu, o ktorú sa často stará Jula, Jožova žena. Z Maruše sa stáva alkoholička. Aj keď je vydatá žena, po Jozefovi neprestáva túžiť a zvádza ho. Jej osud sa zavŕši pri praní, utopila sa v kadi na pranie: „Maruša visela na okraji zvárky ako prehodená handra, spodná časť tela vonku na vzduchu a horná časť v teplej vode.“ Autor na Marušinej postave vyjadril dopad vojny na obyčajného dedinského človeka.

JANO MAK- starší, nevlastný brat Jozefa Maka, od začiatku sa za svojho malého brata. Hanbí, musel sa o neho starať. Jozefa obviňoval, že im je len na obtiaž. Mal rád prírodu, chodieval do hory stínať horu. Bol veľký, mocný, ľahkomyseľný a nečestný a veľa pil. Chcel emigrovať do Ameriky. Zo svojej ženy si robil slúžku.
Autor vytvára kontrast k Jozefovi- on pasívne prijíma všetky krivdy, no Jano dáva najavo svoju nespokojnosť.

JULA PETRISKOVIE- Táto postava sa v románe objavuje až neskôr. Bolo to malé dievča s utrápenými očami. Skromná, tichá, pokorná Jula. Podobne ako Jozef Mak, jej osud bol už oddávna určený. Jula má totiž postihnutú pravú ruku, od pleca až po lakeť vyschnutú. Keď Jula svojim trom sestrám povedala, že sa bude vydávať, zbili ju a Jozefovi vyčítali, že si ju berie iba zo súcitu a že je len mrzáčka. Nechceli aby sa vydala, lebo Jula bývala s nimi v dome, riadila celú chalupu a starala sa im o deti. A preto si Jula celý život myslela, že sa nevydá. Myslela si, že je na svete len preto, aby slúžila svojmu okoliu. Kaď sa stala Makovou ženou, splnil sa jej sen, sen nesplniteľný: „Po nedeliach pred adventom sa ženy pohoršovali trochu, lebo sa dozvedeli, že Jula Periskovie naozaj sa ide vzpierať proti verejnému rozsudku, ktorý dedina vyriekla na jej hlavu už dávno.“ V manželstve sa mu snažila vyhovieť, obskakovala ho, slúžila mu. Všade cítiť jej pokoru, ale aj bojazlivosť. Jozefovi lásku dávala, avšak od neho sa lásky Jule nedostávalo. Za krivdu sa oplácala dobrom. Jozefa mala veľmi rada, vedela o jeho vzťahu k Maruše, avšak nikdy mu to nevyčítala, aj keď jej tým veľmi ubližoval. O svojej nespokojnosti nikdy nehovorí, práve naopak, všetko vrie v jej vnútri: „Pokorná Jula nikdy neplakala cez slzy, iba spopolavela, ak bolo veľmi zle, ale sĺz nemala vari od detstva...“ Jula a Jozef Mak majú spolu syna. Častokrát bol malý Jožinko jediný, s kým sa Jula rozprávala a pre koho mal jej život nejaký zmysel. Po čase si Jula všimne, že Jozef je až príliš naviazaný na Marušu, rozhodla sa, že pôjde k starému Meľošovi, aby sa dozvedela pravdu. Vtedy vo dverách zbadala Jozefa a bolo jej jasné, že jej je neverný. On sa však vykrúca. Od tejto chvíle ostala Jula úplne iná. Chladná a k Jozefovi úplne bezcitná. Pomaly chladne a rezignuje: „Zdá sa ti, že Jula utiera si slzy? Mýliš sa , Jula zdnuka chladne, a ty o tom nevieš, ba keby si aj vedel, nevedel by si si rady, lebo niet takého spôsobu, ako sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla...“

Po smrti Maruše sa začal ich vzťah zlepšovať. Jula opäť otehotnela, no z toho neustáleho trápenia bola už príliš unavená. Začala slabnúť, ale konečne bola šťastná, pre Jozefa by vtedy urobila všetko: „Jožko, myslela som si, že nedožijem... Myslela som si, že si my nikdy, nikdy rozumieť nebudeme., a všetko bolo falošné, čo som si myslela. Veď ja teraz vidím, ako ma máš rád...“ Bolo však už príliš neskoro, Jozef jej celý život nevedel prejaviť svoju lásku, a preto aj predčasne umiera pri pôrode svojho druhého dieťaťa: „Hej, Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva. Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde...! Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo. Alebo umiera veľmi pekne.“
Jula je v románe vykreslená veľmi realisticky. Je to jedna z najkrajších ženských postáv v slovenskej literatúre. Cítime tu motív inovati, je to paralela s jej smrťou: „A stalo sa to vo štvrtok. Potom v pondelok prišla inovať. Inovať nesadal na smreky, ani na vŕby, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev.“