Margita Figuli v tomto románe spomína na časť svojho detstva, ktoré prežila na mieste kde sa narodila, na dolnej Orave vo Vyšnom Kubíne. V čase keď vypukla 1. svetová vojna mala dve sestry a jedného malého brata.

Všetci chudobný muži museli narukovať, takže ich otec tiež. Aj koňa im zobrali pre potreby vojska. Deti ostali samé s matkou. Na obživu mali nie veľké zato úrodné polia. Zostali im však aj dlhy, ktoré nemali čím splácať. Keďže to boli časy Uhorska, v školách sa učilo po maďarsky napriek tomu, že to bola čisto slovenská dedina. Najlepšie sa v týchto neprajných časoch mali maďarský bohatý páni. Tý nemuseli narukovať a kone a kravy im tiež nebrali. Dokonca sa snažili zbohatnúť ešte aj na takom utrpení akým bola vojna. Dobytok predávali za neľudské peniaze. Potraviny tiež predávali veľmi draho. Keď banka chcela aby im matka vrátila peniaze, ktoré si požičali, veľa ľudí jej ponúklo, že od nej kúpia roľu. To však bol jej jediný spôsob obživy, takže ju nepredala. Rozhodla sa, že skúsi zarobiť na jarmoku a to tak, že kúpi nejakú kravu a potom ju predá so ziskom. Do týchto obchodov išla s tetkou Porubiečkov. Deti tiež okúsili trpkosť vojny a to tak, že už od mladého veku museli pracovať a pomáhať matke so všetkou robotou v dome i na poli. Keď mala autorka deväť rokov otec sa vrátil domov z vojny.
Týmto románom chce autorka poukázať na hrôzu vojny a zároveň sa poďakovať matke, že napriek tomu, že situácia bola zlá dokázala sa o ňu a jej súrodencov dobre postarať a pomáhať aj druhým ľuďom.