Jozef Gregor - Tajovský: Statky - Zmätky

Autor: JOZEF GREGOR-TAJOVSKÝ (1874-1940) sa narodil v Tajove pri Banskej Bystrici. Podľa rodiska si zvolil aj literárne meno. Jeho otec bol remeselníkom, matka bola dcérou robotníka Štefana Grešku. Keďže z desiatich detí bol Jozef najstarší, dostal sa do opatery k starému otcovi, pracovitému, dobrému a veselému človeku. Starootcovský dom sa stal pre neho miestom, kde pochopil mravné a sociálne životné hodnoty, čo sa prejavilo v tej časti jeho prózy, v ktorej sa vracal k spomienkam a zážitkom z tohto obdobia. Strednú (meštiansku) školu navštevoval v Banskej Bystrici a v nej sa denne stretával s násilnou maďarizáciou. Na jeho sociálne cítenie mali silný vplyv dotyky s robotníckym hnutím, napr. v manifestačnej forme prvomájového sprievodu. Z Banskej Bystrice odišiel študovať do Kláštora pod Znievom (1889-1893) na učiteľský ústav. Päť rokov pôsobil ako učiteľ a za tento krátky čas bol nútený vymeniť šesť učiteľských miest. Dôvodom boli nezhody s vrchnosťou (cirkevnou i štátnou) pre národné presvedčenie.

Keďže nechcel byť nástrojom pomaďarčovania slovenských detí, zanechal učiteľstvo a roku 1898 odišiel - už ako známy spisovateľ - študovať na obchodnú akadémiu do Prahy. Tu aktívne pracoval v študentskom spolku Detvan, ktorý mal značný vplyv na jeho ďalšie literárne formovanie. Po návrate zo štúdií Tajovský pracoval ako úradník vo viacerých peňažných ústavoch na Slovensku a v Nadlaku (v dnešnom Rumunsku). Roku 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou, ktorá sa pod jeho vplyvom stala literárne činná ako Hana Gregorová. Po vypuknutí svetovej vojny musel narukovať, no onedlho sa dostal do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. Roku 1919 sa vrátil do vlasti, žil v Martine, neskôr sa presťahoval do Bratislavy, kde sa spolu s manželkou a spolupracovníkmi všestranne venoval rozvoju slovenského kultúrneho a umeleckého života. Zraňovaný nástupom fašizmu a zložitými udalosťami tridsiatych rokov zomiera roku 1940. Pochovaný je na cintoríne v rodnom Tajove.

Útvar: dráma, divadelná hra

Kompozícia: 4 dejstvá

Postavy: Kamenskí: Tomáš Palčík + Kata (jeho žena)
ich deti: Zuzka, Eva + Mišo Kaňúrik (jej muž), Ondriš
Palčíkovci: Ondrej Palčík (malý gazda, Katina rodina) + Mara (jeho žena)
Ľavkovci: Jano Ľavko + Žofa (jeho žena, Marina rodina)
ich syn Ďurko, suseda Beta

Dej:
I. dejstvo
Dej začína v rodine Ľavkovcov. Jano Ľavko a jeho žena dohovárajú synovi, že odkedy sa vrátil z vojny, veľmi strieda dievčatá a chcú aby si vybral dievča a oženil sa. Ďurko počúva rodičovské rady, stotožňuje sa s nimi a napokon odchádza. Po jeho odchode navštívia Ľavkovcov bohatí bezdetní Palčíkovci. Sú lakomí na to, aby si nejaké deti vzali za svoje alebo najali paholkov, preto prichádzajú s návrhom, že ak by si Ďurko zobral za ženu Palčíkovu neter Zuzku, oboch by ich ako svojich prijali, bývali by u nich (u Palčíkovcov) a sľúbia im že na nich prepíšu svoj majetok, no v skutočnosti to nemajú v úmysle. Chcú ich len využiť ako lacné pracovné sily a zničiť im životy. Ľavkovci súhlasia. Ďurko po príchode tiež nie je proti napriek tomu, že Zuzku sotva pozná. Potom Palčíkovci idú ku Kamenským zavŕšiť druhú časť dohody. Keď sa však Zuzkin otec a jej brat Ondriš dozvedajú o plánoch Palčíkovcov, sú proti, pretože vedia, že Palčíkovci nie sú takí štedrí, akými sa robia, a že Ďurko tiež nie je svätuškár. Zuzka a jej mama však súhlasia, tak nakoniec pristanú a po dohode vystroja mladému páru svadbu.

II. dejstvo
Odohráva sa o pol roka, v júli. Zuzka a Ďurko čakajú bábätko. Zo začiatku sa mali radi, no potom začal Ďurko chodiť po krčmách, o Zuzku ani majetok sa nestaral, a dokonca i za bývalou frajerkou Betou začal chodiť. Zuzka sa trápi, každým dňom je smutnejšia. No Palčíkovci, najmä Mara si vylievajú zlosť práve na nej. Dávajú jej za vinu i Ďurkove správanie. Mrzí ich i to, že čaká dieťa to znamená, že nebude môcť robiť tak ako doposiaľ. Ďuro trápi Zuzku hrubými rečami, robí si z nej posmech a dokonca aj pred Palčíkovcami priznáva, že o ňu nestojí, vyčíta im, že mu ju nemali núkať, že ho mali nechať slobodne si vybrať. Vyhráža sa, že buď mu prepíšu majetok a on sa bude aj naďalej trápiť so Zuzou, alebo od nich odíde a nájde si druhú. Palčík však radšej pripúšťa druhú možnosť než by sa mal zrieknuť majetku. Keď príde k Palčíkovcom Zuzkina matka, zistiť čo je vo veci, i pred ňou Palčíkovci Zuzku obviňujú a dokonca ani ona sama sa dcéry nezastane. Keďže jej nikto nechce pomôcť, rozhodne sa že odíde. Ešte sa o tom porozpráva s Ďurkom, ktorý súhlasí a je rád, pretože keby vraj neodišla ona, odišiel by o pár dní on. Potom pre Zuzku prichádza jej brat Ondriš, ktorý konečne všetkým prehovorí „do duše“, Zuzka sa ešte rozlúči s Palčíkovcami, ktorí sú odrazu veľmi súcitní a milí a spoločne s Ondrišom odchádza. Po ich odchode Ďuro okamžite navrhuje Palčíkovcom, že si k nim dovezie Betu, sľubuje, že prestane chodiť po krčmách, pretože Betu má skutočne rád, a že sa budú spoločne starať o majetok. Palčíkovci samozrejme súhlasia, veď lacná pracovná sila je vždy dobrá. Ďurko ju teda okamžite privedie a tá, naradovaná, sľubuje Palčíkovcom, ako sa o nich bude starať, že bude zveľaďovať majetok, a že sa s Ďurkom budú mať navždy radi. Tak im Palčíkovci vystroja svadbu.
III. dejstvo
Odohráva sa na Ondreja o štyri mesiace. Ľavkovci prichádzajú k Palčíkovcom, zagratulovať na meniny Palčíkovi. Beta ukazuje svoju úslužnosť, pohostinnosť, dobrotu ku všetkým. Predtým prehovárala Ďurka, aby večer požiadal Palčíka o prepis, lebo ani ona sa nevedela dočkať majetku. Ďuro však nesúhlasil, veď stačí neskôr. Počas oslavy poprosil Ľavko svojho švagra Palčíka, či by mu nemohol požičať 120 zlatých. No Palčík sa začne „vykrúcať“, že už ani nemá z čoho, že Ďura 2 krát ženili takže mali veľa výdavkov. Ľavko sa na Palčíka nahnevá, pretože mu nedôveruje, a že mladým sľuboval majetky a zrazu nič. Tak sa v hneve rozídu. Potom prichádza Zuzka so švagrom Mišom Kaňúrikom pre jej výbavu ktorú jej Palčíkovci neposlali. Nastáva však trápna situácia, pretože všetky šaty, periny a iné veci, ktoré si u nich Zuzka vyslúžila dali medzitým Bete. Tá sa ich prirodzene nechce vzdať, tak sa začnú znova hádať. Beta sa nahnevá, zoberie si veci a odíde od nich. Palčík zrazu zo všetkého obviňuje Ďura. Po chvíli sa Ďuro začne pekne prihovárať Zuzke, aj na dieťa sa pýta, rád by sa k nej vrátil. Tá, už poučená, ho samozrejme odmieta. V ďalšom výstupe Ďuro požaduje zaplatenie za robotu ktorú u Palčíkovcov odrobil a aj pre Betu. Znova sa pohádajú, Palčík mu začne vyčítať, že ho okrádal. Ten to otvorene prizná, veď mu nič iné nezostávalo. Potom sa s ním ešte háda, až nakoniec Palčík vyberie revolver a keď Ďuro vychádza von, vystrelí na neho, no netrafí sa, čo sa však v knihe dozvedáme až neskôr.

IV. dejstvo
Ne Vianoce na Štefana sú všetci Kamenskí okrem vojaka Ondriša doma. Práve od neho čítajú list, ktorý im poslal. Na návštevu prichádza Žofa, popritom pozrie aj na vnúčika. Žiada, aby si ho občas mohla zobrať, a aby s ním mohol bývať občas aj Ďurko. Kamenskí však namietajú a dohovárajú jej, že sa dovtedy na vnúčika pozrieť neprišla a Ďurko tak isto. Žofa sľubuje, že odteraz sa bude o vnuka starať a Ďurko sa polepší a bude za synom chodiť i vychovávať ho. Keď jej však Kamenskí vyhodia na oči, ako sa i k Zuzke Ďuro zachoval, ona zo všetkého obviňuje len Palčíkovcov. Potom odíde a prichádzajú Palčíkovci. Tí sa Kamenským ospravedlňujú za to, že dali Zuzku s Ďurom dohromady. Neskoršie príde za Zuzkou Ďurko, prosiť ju o prepáčenie a aby sa k nemu znova vrátila. Zuzka mu povie, že mu už dávno odpustila, ale že sa k nemu nevráti už nikdy a syna mu nedá. Hra sa končí rozhovor medzi nimi dvomi:

Ďurko: Hanbím sa ti priblížiť.
Zuzka: Máš prečo.
Ďurko: Predsa, ak mi i nezabudneš, odpusť mi.
Zuzka: Vravím ti, že som ti všetko. Želiem len za tým, že som si nevedela lepšie rozmyslieť a šla som za teba.
Kata: Lakomili sme sa na majetok, na ľahký život.
Zuzka: Ja nie. Čože som ja vedela o tom? Aby ste vy mali menej starosti so mnou, ja som vďačne šla za teba, a chcela s tebou statočne žiť, trápiť sa, robiť. Ale ty si šiel za ľahším životom. Teraz ho užívaj.
Kata: Ale si na koni, Zuzka! Ani tvoj život je nie na závidenie. Žena bez muža ako záhrada bez plota.
Ďurko: Zuzka! Taký je môj život od pol roka, akoby som bol zabitý. Bo¬daj by som oň bol prišiel v ten večer v jeseni. Ak by si mohla, začnime ho znovu žiť. Ja sa mu úfam. Chudobný, ale poriadny život.
Zuzka: Daj pokoj. Mohla by ti zas nejaká pod oči padnúť.
Ďurko: Nikda!
Zuzka: Nevieš, a mňa by si mohol znovu ne¬chať. Ak poznávaš doterajší život svoj, tým lepšie. Zanechaj ho a tráp sa, ako vieš. Ja sa tiež tak budem; škoda by nám bolo znovu za¬čínať. Už mi otvrdlo srdce, zabudla som na útisky, majme pokoj. Vzal si si druhú, nemôžeš mať mňa. Ži s tou.
Ďurko: Nech sa mi nohy zlámu, ak ja za tou viac vkročím, len pomyslím. Hľaď na naše dieťa.
Čo povieš tomu dieťaťu?
Zuzka: Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pán boh živiť.
Ďurko: Čo keď narastie?
Zuzka: Že si - že si umrel.
Ďurko: A keď mu druhí povedia, že žijem?
Zuzka: Nech potom sám súdi nad tebou.
Ďurko (potáca sa, odchodí).
(Opona pomaly padá.)