referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Victor Maria Hugo Chrám Matky Božej v Paríži
Dátum pridania: 30.11.2002 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: blinky
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 781
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 12.6
Priemerná známka: 2.86 Rýchle čítanie: 21m 0s
Pomalé čítanie: 31m 30s
 

Ukážky z diela:
Nepokúsime sa čitateľovi podrobne opísať ten štvorhranný nos, tie podkovité ústa, to maličké ľavé oko, prekryté chlpatou ryšavou obrvou, zatiaľ čo sa pravé oko celkom strácalo pod obrovskou bradavicou; tie neusporiadané zuby, miestami vylámané ako cimburie na pevnosti; tú odutú hľúzavú peru, cez ktorú prevísal jeden zub ako sloní kel; tú rázsochatú bradu a predovšetkým celý ten výraz, čo zo všetkého vyžaroval; tú zmes zlomyseľnosti, údivu a smútku. Kto môže, nech si všetko dokopy predstaví.
Súhlas bol jednomyseľný, všetci sa hrnuli ku kaplnke. Odtiaľ víťazoslávne viedli šťastného pápeža bláznov. Ale iba teraz vyvrcholilo prekvapenie a úžas: úškľabok bol jeho skutočnou tvárou. Alebo skôr celá jeho osoba bola úškľabkom. Obrovská hlava, na ktorej sa ježili ryšavé vlasy, medzi plecami obrovský hrb, ktorého náprotivník sa črtal aj vpredu; stehná a nohy tak čudne pokrútené, že sa mohli dotýkať iba kolenami, a pri pohľade spredu sa podobali dvom kosákom, dotýkajúcimi sa rukoväťami; chodidlá široké, ruky obludné; a pri všetkej tej obludnosti bola v ňom akási hrozná sila, šikovnosť a odvaha: ozaj zvláštna výnimka z večne platného pravidla, podľa ktorého sila tak ako krása vyplývajú z harmónie. Taký bol pápež, ktorého si blázni práve zvolili.

Ťažko opísať, aký stupeň nesmierne pyšnej a blaženej radosti dosiahla Quasimodova smutná a ošklivá tvár na ceste z paláca na námestie de Grěve. Bola to prvá slasť zo samoľúbosti, akú kedy pocítil. Dosiaľ poznal iba ponižovanie a pohŕdanie nad svojím údelom, odpor k svojej osobe. A tak teraz i napriek svojej hluchote vychutnával ako skutočný pápež oslavný jasot tohto davu, ktorý nenávidel, lebo cítil, že dav nenávidí jeho. Čo mu záležalo na tom, že jeho národ bol iba zberbou kalík, zlodejov a žobrákov! Bol to predsa len národ a on bol jeho vladárom. Preto bral vážne všetok ten ironický potlesk, všetky tie posmešné poklony davu, do ktorých sa však – to musíme povedať – predsa len miešalo trochu skutočného strachu. Veď tento hrbáč bol silák, tento kriváň bol šikovný, tento hlucháň bol zlý. Tieto tri vlastnosti zmierňujú smiešnosť.
„Ako sa voláte, pán veliteľ?“
„Kapitán Pheobus de Châteaupers, váš sluha, krásavica moja!“ odpovedal dôstojník a vypäl sa.
„Ďakujem,“ povedala.
A kým si pán Pheobus po burgundsky vykrúcal fúzy, skĺzla z koňa ako šíp padajúci na zem a ufrkla. Blesk by nebol tak rýchlo mihol.
„Pri pupku pápežovom,“ zaklial kapitán, keď rozkazoval, aby Quasimodovi pritiahli putá, „radšej by som si bol nechal tú kur***ku!“
„Čo chcete, pán kapitán?“ poznamenal jeden z jazdcov. „Pinka uletela, netopier ostal.“

Úbohý básnik sa obzrel okolo seba.
 
späť späť   3  |  4  |   5  |  6  |  7  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.