Bol naozaj na onom hroznom Dvore divov, kam poctivý človek v túto hodinu ešte nikdy nevkročil; v čarodejnom kruhu, v ktorom sa ako muchy prepadávali súdni úradníci a mestskí strážnici, ak sa tam opovážili; v meste zlodejov, ohyzdnej bradavici na tvári Paríža; v stoke, z ktorej každé ráno vytekal a do ktorej sa každý večer ako do kloaky vracal potok neresti, žobroty a tuláctva, neprestajne sa rozlievajúci po uliciach hlavých miest; v obludnom úli, do ktorého sa večer vracali s korisťou všetky prúdy spoločenského zriadenia; vo falošnom špitáli, v ktorom cigán, vyskočený mních, zbehnutý študent, ničomníci všetkých národov: Španieli, Taliani, Nemci; všetkých náboženstiev: židia, kresťania, mohamedáni i pohania, pokrytí namaľovanými ranami, vo dne žobrali a v noci sa premieňali zo žobrákov na lupičov; slovom, v obrovskej šatni, v ktorej sa v tej dobe obliekali a vyzliekali všetci herci tej večnej komédie, ktorú na parížskej dlažbe hrá krádež, prostitúcia a vražda.

„Vy ma teda nechcete za manžela?“
Dievčina sa naňho uprene zadívala a povedala „Nie!“
„Ani za milenca?“ naliehal Gringorie.
„Nie.“
„Za priateľa?“ opýtal sa.
Znova sa naňho uprene zadívala a po chvíli uvažovania povedala „Možno.“
Toto možno, slovko filozofom také drahé, Gringoira posmelilo.
„Viete, čo je priateľstvo?“ opýtal sa.
„Áno,“ odpovedala cigánka, „to je ako byť si bratom a sestrou; dve duše, ktoré sa dotýkajú, ale nesplynú, dva prsty jednej ruky.“
„A láska?“ pokračoval Gringoire.
„Ach láska?“ zvolala a hlas sa jej chvel a oko žiarilo. „To je ako dve bytosti, ktoré sú bytosťou jednou. Muž a žena, ktorí splynuli v anjela. To je nebo.“

Quasimodovi oko zaiskrilo. Bola to cigánka, ktorú sa včera v noci pokúsil uniesť, a za toto prepadnutie, ako nejasne cítil, ho práve teraz trestali; ostatne, toto bol ten najposlednejší dôvod, lebo ho trestali iba preto, že je hluchý a že ho súdil tiež hluchý. Nepochyboval, že i ona sa mu prišla pomstiť a udrieť ho ako všetci ostatní.
Videl ako rýchlo vystupuje po rebríku. Dusil ho hnev a zloba. Najradšej by bol zrútil pranier, a keby blesk z jeho oka mohol zabíjať, cigánka by bola bývala rozdrvená na prach, prv než by bola vyšla na plošinu.
Mlčky pristúpila k odsúdencovi, ktorý sa márne zvíjal, aby jej unikol, odviazala si od pása čutoru a priložila ju jemne k úbožiakovým vyprahnutým perám.
A tu bolo vidieť, ako sa z toho dosiaľ suchého a blčiaceho oka vykotúľala veľká slza a pomaly stekala po tej obludnej a zúfalstvom tak dlho zhužvanej tvári. Bola to možno prvá slza, ktorú nešťastník kedy vyronil.

„Phoebus, keď už nebudem hodná toho, aby som vás milovala, dovolíte mi, milostivý pane, aby som vám aspoň slúžila. Iné vám budú vyšívať stužky, ja, vaša slúžka, sa budem o ne starať. Dovolíte mi leštiť ostrohy, kefovať plášť, čistiť jazdecké čižmy. Však budete, Phoebus, taký láskavý? A teraz si ma vezmi! Phoebus, to všetko je tvoje, len ma miluj! My cigánky potrebujeme iba vzduch a lásku.“
Pri týchto slovách objala dôstojníka okolo krku, hľadela na neho prosebne a s krásnym úsmevom, plným sĺz, jej hebké prsia sa mu otierali o súkenný kabátec a drapľavé výšivky. Jej krásne polonahé telo sa mu zvíjalo v lone. Kapitán, opitý vášňou, pritláčal horúce pery na krásne hnedé plecia. Prechýlená dozadu, s očami obrátenými k povale, pod týmto bozkom sa prudko zachvela.
Odrazu videla nad Phoebovou hlavou inú hlavu, fialovú, zelenú, kŕčovitú tvár s pohľadom šialenca. Pri tejto tvári bola ruka držiaca dýku. Bola to tvár a ruka kňazova. Vylomil dvere a bol tu. Phoebus ho nemohol vidieť. Pred týmto hrozným zjavom ostala ako meravá, nemá ako holubica, ktorá zodvihla hlavu práve vo chvíli, keď sa morský orol díva guľatými očami do jej hniezda.
Nemohla ani skríknuť. Videla, ako dýka padá na Phoeba a ako sa pariaca zasa dvíha. „Lucifer!“ zvolal kapitán a padol na zem.