Toto slovo bolo, ako napísal sám autor, podnetom na napísanie celej knihy. Je veľmi smiešne, ako veľmi sa človek snaží žiť, nájsť si uplatnenie a úctu vo svojom krátkom živote a zrazu príde niečo neočakávané a zmení všetko, o čo ste sa snažili a čomu ste verili celý život. Toto sa stalo aj Claudovi Frollovi, ktorý dospel veľmi skoro a žil len pre vedu, nedokázal sa zmieriť s neopätovanou láskou „svojej“ Esmeraldy, a tak zničil život nielen sebe, ale i cigánke, jej matke, svojmu bratovi a tiež Quasimodovi. Kniha bola veľmi pekná, ale siahodlhé pasáže opisujúce bohatú minulosť historických pamiatok Paríža, ako i podrobné opisovanie scenérií, síce podporovali čitateľovu fantáziu, aby som si utvoril obraz o mieste deja, ale zároveň trhali celkovú dejovú líniu, dokonca jedna celá kniha bola len o opisovaní histórie samotného chrámu. Ale myslím si, že to boli typické znaky obdobia, takže sa to dielu nedá vyčítať.
Samotná kniha bola plná rozporov: napr. Quasimodo chcel Esmeraldu naviesť na to, aby sa nedívala iba na vonkajšiu schránku človeka, teda Phoebusa, ale aby sa radšej sústredila na vnútro, v prípade kapitána naozaj veľmi biedne. Ale sám Quasimodo sa díval tiež iba na vonkajšiu schránku Esmeraldy, lebo keby sa lepšie prizrel, ona tiež nerozmýšľala v takej rovine ako Quasimodo, ktorý si mohol svet uvedomiť vďaka svojmu postihnutiu. Najviac ma zaujala postava arcidiakona Frolla, ktorý bol zmesou dobra a zla, v ktorom sa miešal cit s rozumom , v ktorom sa spájala láska s nenávisťou a žiarlivosťou, ale i veda a cirkev. No a nakoniec Phoebus, tak nezodpovedný voči tým, ktorých si zaviazal láskou.


Použitá literatúra:
Hugo V.: Chrám Matky Božej v Paríži, Zväz slovenských spisovateľov, 1963
Catlíková M.: Sprievodca dielami slovenskej a svetovej literatúry, Enigma, 1998.