LADISLAV BALLEK
Narodil sa 2. apríla 1941 v Teranoch v rodine colníka. Detstvo prežil v Dudinciach a Šahách, kde vychodil základnú školu a gymnázium. Po maturite roku 1959 študoval slovenčinu, dejepis a výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Vysokoškolské štúdium zavŕšil roku 1963 a po návrate zo základnej vojenskej služby bol rok učiteľom na základnej škole v Habovke. Roku 1966 sa stal redaktorom Čs. rozhlasu v Banskej Bystrici neskôr redaktorom kultúrnej rubriky krajského denníka Smer. Roku 1972 prešiel pracovať do redakcie pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, kde sa neskôr aj presťahoval a trvalo usadil. Roku 1977 sa stal vedúcim literárneho oddelenia na Ministerstve kultúry SR, roku 1980 námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu a roku 1984 vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, kde pôsobil až do jeho zániku koncom roka 1989. Potom bol na dlhodobejšom tvorivom štipendiu. V rokoch 1992–1994 bol poslancom Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. Vyučoval na Pedagogickej fakulte v Nitre a Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Roku 1998 kandidoval za prezidenta Slovenskej republiky. V súčasnosti je predsedom Spoločnosti L. Novomeského a učí na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Knižne debutoval novelou Útek na zelenú lúku (1967). Zobrazil v nej mravný konflikt mladého človeka, ktorý živelne reaguje na krivdu a nepochopenie dospelých a tento stav bezvýchodiskovosti rieši dobrovoľným odchodom zo života. Nasledovala novela Púť červená ako ľalia (1969) a novela Biely vrabec (1970), ktoré sú opäť príbehmi frustrovaných hrdinov. Všetky tri novely smerovali ku kritike rozkladu morálnych hodnôt totalitnej spoločnosti.
PÚŤ ČERVENÁ AKO ĽALIA
Je to novela napísaná v roku 1969.Postavy sú: Starec, občas nazývaný aj starý Diamant, cudzinec, dvaja žandári.
Dej: Je to príbeh starca, ktorému zomreli všetci blízki a býval na Podhorí pri lese medzi Dolinou a Vrcholom. Takto tu už býval 10 rokov, úplne sám, niekedy aj mesiace bez akejkoľvek návštevy. Jedného dňa však došiel k jeho domu istý človek, ktorý sa so starcom nechcel dávať do reči. Ten však vyzvedal že kam sa cudzinec vybral. Cudzinec bol nesmelý, celý čas mal zahalenú tvar, a tak sa od neho starec veľmi veľa nedozvedel. Iba toľko že ide cez hory smerom ku hraniciam. Na ďalší deň prišli žandári a vyzvedali či u starca nebol cudzinec. Od nich sa dozvedel že ide o istého vedca z blízkej dediny a že uteká zo strachu z ľudí. Povedal im ktorým išiel cudzinec smerom. Nakoniec odišli. Po zamyslení sa starcovi znovu objavili spomienky na jeho osud, že aj on takto utiekol od ľudí aby bol sám. Po dlhom rozmýšľaní sa rozhodol ísť za cudzincom, nájsť ho. Bola to pre neho ako túra na vrchol a za vrchol, keďže cudzinec išiel tým smerom. Počas toho ako šliapal a oddychoval, spomínal na osudy svojich najbližších. Na syna Olivera ako mu zomrel, syna Richarda, ako utiekol z domu a nikdy ho nenašli a na ďalšie kruté osudy iných dedinčanov. Išiel cez veľmi obtiažny terén ale nakoniec došiel ku kamennej doline kde napokon zazrel cudzincovo telo. Bezvládne ležalo na jednej zo skál, na ktorú dopadol po dlhom páde zo skaly. Po skale zišiel za ním a presvedčil sa že je naozaj mŕtvy. Aby ho uložil na večný spánok, našiel dieru v skale, do ktorej ho vložil a zakryl balvanom. Vtom zrazu počul veľký hukot, tak sa skryl do lesa. Z diaľky videl helikoptéru a žandárov s psami. Psy vyňuchali cudzincovo telo a žandári odkryli balvan, kde našli cudzinca bezvládne ležať. Starcovi, ktorý toto všetko z diaľky videl, sa veľmi zažialilo a kedže bol dosť starý, osud si napokon zobral aj jeho život.
Dej príbehu sa odohráva v časovom rozpätí niekoľkých desiatok hodín ale v skutočnosti sa môžme dozvedieť značnú časť starcovho života. Hlavná autorova myšlienka, ktorá sa objavuje v tomto diele je to že starec žil úplné sám mimo ľudí a jeho život nemal absolútne žiaden zmysel. Práve tým že stretol cudzinca ho vnútorne donútilo premýšľať nad svojou minulosťou, spomínať na všetko čo sa mu prihodilo, aj keď mu párkrát vyhŕkli aj slzy. Cudzinec mu vlastne vrátil celých desať rokov duševného života, ktoré starec prežil úplne sám. Kľúčové je najmä to, že po 10 rokoch ako keby nežitia sa vzchopil a rozhodol sa prekonať svoj vnútorný svet. Cudzincova prítomnosť v ňom prelomila obrovskú bariéru spomienok, ktoré človeka bežne držia pri živote (Cudzinec svojím príchodom starca nedonútil len ísť ale aj spomínať). Ako sám autor o tomto diele hovorí, kladie dôraz na mravné hodnoty a človeka chápe ako súhrn spomienok, ako subjekt ustavične žijúci v každú hodinu svoj život, stravovaným tým, čo bolo, plný nielen vlastného bytia, ale zároveň bytia všetkých, čo vstúpili do jeho života. Samotný pre čitateľa zaujímavý príbeh je starcova túra za cudzincom. Sú tu prakticky dve dejové línie, prvou je samotná túra a opisy kade kráča a aké prekážky prekonáva a druhou sú spomienky, ktoré mu počas túry prichádzajú na pamäť. Je to kontrastne vykreslené, pretože čím ďalej kráča, tým je unavenejší a zmorenejší ale naopak tým viac sa mu vyjasnieva v hlave a tým viac ho mrzí ako v posledných rokoch žil. Príklad: Kráčal ďalej. Po dobrých sto metroch pocítil v nohách bolesť a v hlave vyjasnenie. Obajavuje sa tu aj kontrast starca a jeho nebohého syna (Otec mal svoju celoživotnú tému, syn nemal nijakú tému). Túto jeho túru a hľadanie cudzinca môžme chápať ako hľadanie jeho vlastného života pomocou spomienok. Prelamuje to v ňom aj samotu (Už sa mu zažiadalo vidieť ľudí. Túžba po ľuďoch jeho skľúčenosť iba znásobovala. Len čo si uvedomil že je tu sám, pochytila ho slabosť. Už mu bola samota na ťarchu). Sú tu taktiež symboly, napr. Vrchol. Najprv pre neho niečo neprekonateľné ale nakoniec ho prekonal, pri putovaní za cudzincom tu vyvrcholili jeho spomienky. Z motívov je najsilnejším motív samoty a opustenosti, takisto smrti, a častý je aj motív slnka. Autor v diele často a veľmi podrobne opisuje prírodu a opisy vôbec sú veľmi časté.
Vystupuje tu iba starec, do deja vstupuje ako hotová postava, ktorého vlastnosti sa počas deja nevyvíjajú. Dej rozpráva rozprávač v 3. osobe jednotného čísla a je objektívny. Celý dej posúva ďalej, pretože v knihe nie sú takmer žiadne dialógy, iba v tej pasáži, v ktorej starec vedie reč so žandármi. Jazyk nie je ničím zvláštny, použitá je stredná vrstva. Použité sú skôr krátke a dobre zrozumiteľné vety ako súvetia. Je tu taktiež dosť umeleckých prostriedkov,napr metafory a personifikácie. Kniha sa nedelí na žiadne kapitoly, je to ako jeden príbeh.
