Dej tejto novely sa odohráva v Košticiach v období druhej svetovej vojny. Hlavnou postavou je starý Bajkovský (Jano-Suchý trn), kt. rozpráva príbeh o koštickej kyslej vode, kt. nazývajú aj kyselka, šťavica či medokýž. Má zvláštnu chuť, pretože sa ňou človek nezasýti, ale hlad naopak privolá. Vyteká z betónových kociek železnými rúrami, no Bajkovský si myslí, že by si zaslúžila, aby jej postavili nejaký pekný zrub z kameňa. Bajkovský každý deň pasie kravu svojho syna, a pritom si vždy všimne ľudí, ktorí si prichádzajú na motorkách či autách naberať šťavicu a ďalej pokračujú väčšinou do Teplíc. Na betónovú kocku vyryl košťický murár Ondrkál "R.1944". Bajkovský zrazu zbadal chudého vysokého chlapa, ako sa tackal k prameňu. Bol to typograf, Robert Freystatt z Viedne. Bajkovský zrazu zbadal, že Freystatt nemôže vstať. Pýtal sa ho, čo sa mu stalo, no Freystatt sa ho po nemecky opýtal: "Kde sú partizáni?" Bajkovský videl, že bol vyhladovaný a ponúkol mu krajec chleba. Freystatt býval už 6 rokov u brata lekára v Trnave, potom sa s bratom, jeho ženou a 2 chlapcami skrývali v Hrušove, teraz ide sám za partizánmi, lebo ostatných vzali vojaci. Bajkovský sa rozhodol, že ho tu nechá, aby mu postrážil kravy a on zatiaľ pôjde do Koštíc a donesie mu nejaké jedlo a kabát. A tak tam Freystatt ležal sám v tráve, keď zrazu začul motocykel. Prišli 3 vojaci, chceli sa napiť vody, no nevedeli či je pitná, chceli sa opýtať Bajkovského, lebo ho tu prd tým videli, ako pas kravy. No nikde ho nemohli nájsť, pomysleli si, že sa ich asi zľakol a ušiel, a palicu si tu v náhlosti zabudol. Zrazu jeden z vojakov zbadal akúsi nohu vo vrbine. Podišli k Freystattovi, mysliac si, že j to Bajkovský, no keď im hovoril niečo po nemecky, hneď videli, že on asi kravy nepasie. Starý Bajkovský sa vracal s jedlom a videl, ako 3 nemeckí vojaci nasadajú na motocykel. Vedel, že je zle. Len čo sa vzdialili, rozbehol sa k Freystattvi, no našiel ho mŕtveho. Toto sa udialo pred 12 rokmi.

Teraz sa mu to pripomenulo, keď hľadel na prameň a na nápis „R.1944“. Tú betónovú kocku vlastne vybudovali až v r. 1947, no on chcel, aby tam napísali 1944. Ľudia sa tomu čudovali, no on im nechcel povedať, prečo to tak chcel. Dnes pasie už len jednu kravu – Lysaňu, lebo syn dal ostatné do družstva. Zrazu zbadal prichádzať červený motocykel. Na ňom prišli študentka Majka Štanclová a Ivan Podhájsky. Majka sa vybrala na vodu, no Ivan nechcel, aj keď ho volala. Majka mu to vyčítala, pretože minulého roku tu vraj spolu pili kyslú vodu a prečo tento rok už nechce. Bajkovský z ich rozhovoru pochopil, že včera boli na párty u nejakého Tibora a Majka sa na Iva hnevala, pretože tam zavolal aj profesorku Vranovskú. Bajkovský chcel rozohnať kravu, aby ich nastrašil a odpútal pozornosť, lebo potom by možno zabudli na hádku, no napokon to neurobil, lebo mu Ivan nebol sympatický. Ivan povedal Majke, že teraz chodí s Vranovskou, no len preto, aby ona zmaturovala, a kázal jej, aby nebola naivná, ale praktická. No potom sa jej odrazu spýtal, či jej dal Tibor nejaké peniaze. Majka sa veľmi nahnevala, lebo nevedela, že to Ivan vie, a navyše si myslela, že Ivo možno chce tie peniaze. Majka s ním odmietla odísť, a tak Ivan naštartoval motorku a odišiel. Majka ostala sama, a premýšľala o včerajšej noci. Boli u Tibora, Ivovho kamaráta, a veľa vypili, Tibor ju fotil nahú a zato jej dal tisíc korún. No ráno museli s Ivom narýchlo odísť a nevedela prečo. Nevedela, čo má robiť, keď tu ostala takto sama. Odhodila peniaze do trávy a dívala sa na ne, až kým ju nevyrušil Bajkovský. Poradil jej, že sa nemusí báť, že tu chodí na vodu veľa áut a motoriek, a že ju určite vezmú do Teplíc. Bajkovský sa jej pýtal na Iva, prečo sa pohádali a nazval ho mamľasom. Spomenula mu, že Ivo je riaditeľ mestských parkov. Spýtal sa jej, čím bude, keď skončí školu, no ona povedala že nevie, že jej niečo doma aj tak naplánujú. Ukázal jej rok vyrytý na betónovej kocke a ona si spýtala, či odvtedy tu ten prameň tečie. A Bajkovský jej povedal, že nie, vtedy bola vojna a povedal jej o tom človeku, čo ho tu vtedy zabili. Povedal, že to bol jeho syn Ondrej. On mal naozaj syna, ktorý padol vo vojne, no nikdy ho nenašiel, a tak ho nemohol pochovať.

Majka si vybrala šunkový chlieb, lebo od šťavice vyhladla. Pri ceste zrazu zastalo modré auto a z neho vystúpili 2 chlapi, Melich a Vavrík, bývalí spolužiaci Majkinho otca, stavební inžinieri. Chvíľu sa obzerali a potom podišli k Bajkovskému a Majke. Oni ju samozrejme poznali, lebo kvôli nej tu prišli. Už ju hľadali v Tepliciach, no neúspešne. Jej otec sedel v aute, aby ho nevidela, lebo by nechcela ísť domov. Dozvedel sa o tej párty u Tibora Kornela. Vedel, že Tibor kupoval autá na cudzie mená, staval vily na cudzie mená atď. Tej noci sa Kornel pohádal s bratom a ten ho vyzradil, tak sa dozvedeli o Majke. Chvíľu od nej vyzvedali, čo tu vlastne robí, ako a s kým tu vlastne prišla. Bajkovský sa do toho zamiešal, že ľudia sa dnes všade ponáhľajú a nik už nepríde k prameni pešo. Štancl videl dcéru z auta a a už-už by aj vyšiel von, no napokon sa premohol, lebo vedel, že by nechcela odísť, museli by ju naháňať. Nechápal, ako môže byť Kornel taký podvodník. Vyhnal manželku aj s chlapcom a sám obýva veľký byt po otcovi, pozýva si tam dievčatá, zabáva sa s nimi. Tých dvoch to už prestalo baviť, a tak Majke narovinu povedali, že prišli po ňu. Nemohla veľmi protestovať. Keď otvorila dvere a zbadala otca, odtiahla sa, no on ju schytil za ruku a povedal, že má nejaké peniaze, že pôjdu do Teplíc. A tak všetci nastúpili a auto odišlo. Bajkovský sa čudoval takejto divnej návšteve. Zraz sa zjavila motorka a na nej Ivan Podhájsky. Pýtal sa, kde je to dievča, s kt. tu bol ráno. Bajkovský nato, že ju vzali akísi 2 na aute. Ivan premýšľal nad tým, či bude Majka ticho, keď jej Tibor dal tie peniaze. Obrátil motorku a odišiel.
Bajkovský sa prechádzal premýšľajúc nad udalosťami tohto rána, keď zrazu zbadal v tráve zväzok bankoviek, ktoré odhodila Majka. Nevedel, kde sa tam nabrali, no napadlo mu, že tam predtým sedelo to dievča, a že to asi budú jej peniaze. Pomyslel si, že tu ostane, keby sa náhodou po ne vrátila, no potom si aj želal, aby po nich nik neprišiel, lebo by ich mohol rozdeliť synom, mohol by konečne dať postaviť pekný zrub.

Neprešiel ani rok, a pri kyslej vode sa radili koštickí chlapi a architekt, čo budú stavať. Nevedeli, kde mohol Bajkovský prísť k toľkým peniazom, ktoré odkázal po smrti, a to na stavbu kamenného zrubu s tabuľou. Na nej bude spomenutý akýsi neznámy človek a okrem neho aj Jozef Antal, Andrej Bajkovský a Ján Horečný. Všetci traja zahynuli v tom istom roku. Už boli dohodnutí, keď zrazu prišiel murár Ondrkál, a povedal im, aby postavili aj zub z kameňa, a ďalej aj pomník s tabuľou. Chlapi si povedali, že Ondrkál má pravdu.