Bohumil Hrabal: Ostro sledované vlaky

Príbeh sa odohráva v roku 1945 v čase nemckej okupácie. Nemci už neovládali priestor nad českým mestečkom, kt. je hlavným dejiskom tejto novely. Najprv tiahli do Ruska a potom šli vlakmi naspäť. Hĺbkoví letci narušili dopravu tak, že ranné vlaky chodili na obed, poluňajšie večer a večerné v noci. Boli tu aj časté nálety, pri kt. padali zostrelené nemecké lietadlá a ľudia sa vždy ponáhľali na miesto činu, aby sa im ušlo čo najviac plechu, kt. si potom odnášali domov na fúrikoch pre ďalšie spracovanie. Jedným z nich bol aj otec hlavného hrdinu, kt. je "elév" (to je jeho hodnosť) Miloš Hrma ....Na začiatku príbehu nás oboznamuje so svojou rodinou a vysvetľuje, prečo práve ona leží najviac v žalúdku celému mestu. Milošov otec zbieral staré rárohy a vedel z nich urobiť všetko na svete, lebo bol od svojich 48 rokov na penzii. Bol strojvodca od svojich 20 rokov, takže mal množstvo rokov odrobených a zaslúžene si užíval penziu, ibaže ľudí škrelo, že išiel do penzie taký mladý a že si vlastne môže ešte 20-30 rokov žiť bez toho aby pracoval. On dokonca vstával skôr ako pracujúci ľudia a od rána zbieral rárohy, kt. potom uskladňoval na dvore, na povale a všade kde sa dalo, takže hoci boli doma iba traja, mali 50 stoličiek, 7 stolov atď.

Bol aj veliteľom železných nedelí a keď odvážal tie železné rárohy na stanicu, vždy odsypal niekoľko kusov na vlastný dvor, keď išiel okolo, a ani to mu susedia nevedeli odpustiť. Celé sa to začalo už s jeho odcom, teda Milošovým pradekom Lukášom, kt. bol vo svojich 18 rokoch vojenským bubeníkom. Ako tak bojoval na Karlovom moste, študenti hádzali do vojakov kocky z dlažby a trafili ho do kolena a zmrzačili ho na celý život. A tak bral od 18 rokov rentu zlatku denne, za republiky v korunách. A to hnevalo susedov. Za tú zlatku si kupoval denne fľašu rumu a dva paklíky tabaku, ale namiesto toho, aby sedel doma a fajčil a pil, krivkal po okolí a vyškieral sa robotníkom, a pil pred nimi ten rum a fajčil, a tak každý rok sa vždy našiel niekto, kto pradeka Lukáša tak zmlátil, že ho dedko musel niesť domov. Ibaže pradeko, len čo sa zotavil, zase chodil s fľaškou a tabakom a vypytoval sa ľudí čo hrdlačili niekde na poliach, kto je na tom lepšie, a tak sa vždy našiel niekto, kto ho opäť zmlátil. Až pád Rakúska vzal pradedkovi rentu, kt. bral 70 rokov. Lenže pradeka Lukáša predsa každý rok zbili do bezvedomia, pretože sa vyťahoval, že 70 rokov mal denne fľašu rumu a 2 balíky tabaku a že kto bol na tom lepšie. Až v roku 1935, pradeko sa chvastal pred kamenármi, kt. zatvorili lom, a tí ho zbili na smrť. Doktor vravel, že tu pradedko mohol byť ešte dobrých 20 rokov.

A preto nijaká iná rodina tak neležala mestu v žalúdku. Milošov dedo, aby jablko nepadlo ďaleko od stromu, bol pre zmenu hypnotizér v cirkusoch a celé mesto v tom videlo iba túžbu flákať sa životom. Ale keď Nemci na jar prenikali českým územím smerom na Prahu, jediný dedo išiel Nemcom oproti vzdorovať ako hypnotizér, zadržať tanky aby sa obrátili a išli naspäť. A naozaj, prvý tank zastal. Už to vyzeralo nádejne, keď zrazu poručík dal znamenie a tank sa rozbehol, dedo sa neuhol a tank mu odštikol hlavu a Milošov otec sa potom vybral hľadať dedovu hlavu. Ibaže ten prvý tank zostal stáť pred Prahou a čakal na nejaký žeriav a dedova hlava bola vtlačená medzi pásy, tak si musel Milošov otec vyprosiť, aby mohol dedovu hlavu z tých pásov vytiahnuť a kreťansky ho pochovať. Od tých čias sa ľudia v kraji rozdelili na 2 tábory - jedni tvrdili, že dedo bol blázon a druhí, že až tak celkom nie, lebo že keby sa všetci tak postavili na odpor, ktovie ako by to bolo s Nemcami dopadlo. V tom čase ešte Milošova rodina bývala za mestom, no neskôr sa presťahovali do mesta. Miloš bol z toho cestou vždy nesvoj, bol tak trochu introvert, stále mal pocit, že ľudia sa na neho cez záclony pozerajú, najmä kvôli tomu, že si podrezal žily, podľa nich preto, aby sa ulial z roboty, tak ako jeho pradeko Lukáš a dedo. Ale o tom rozpráva až neskôr. Bolo to v tom roku, keď Nemci už neovládali priestor nad mestečkom. Miloš sa po 3-mesačnej maródke (po tých podrezaných žilách) vracia späť na stanicu. Jeho partnerom je výpravca Hubička, spoločne riadia železničnú dopravu a obsluhujú aj 3 telegrafné zápisníky, 2 traťové a 3 staničné telefóny. Zo stanice opisuje zvláštne miesto, kt. vzniklo úplnou náhodou. Knieža Kinský choval kone, s kt. vyhral nielen Veľkú pardubickú, ale aj Veľkú liverpoolsku, čo predstavovalo obrovské množstvo peňazí. Začal stavať za tou maličkou stanicou obrovské kino, divadlo a koncertnú sálu, ale nedostaval to a tak z toho urobil najkrajší sklad na obilie na svete, do kt. sa vchádzalo pomedzi rímske a grécke stĺpy. A tomu skladisku sa hovorilo "liverpúl".

Dôležitou osobnosťou stanice bol pán prednosta. Bol zavalitej postavy a vlasy si česal z jednej strany na druhú, aby si zakryl plešinu. Jeho dva životné ciele boli :1. aby ho vymenovali za inšpektora štátnych dráh, a 2.aby získal predikát:barón Lánský z Rúže, pretože keď pátral po svojich predkoch, objavil, že má v sebe trochu modrej krvi. Ináč mal celkom obyčajnú záľubu v chove holubov. Najprv choval norimberské druhy, ale potom, čo Nemci surovo napadli Poliakov, nakázal staničnému pomocníkovi, aby ich všetky zahrdúsil a dal si priviezť poľské druhy. Miloš mal celkom rád jeho ženu, pani prednostovú, kt. zasa rada vyšívala dečky a často ju pozoroval pri zabíjaní králikov či hydiny. Prednosta si zavolal Miloša a pýtal sa ho na všetko, čo vie ohľadom veci, týkajúcej sa výpravcu Hubičky a telegrafistky Zdeničky, kt. už nepracovala na stanici, lebo sa viedlo vyšetrovanie. Miloš mu vyrozprával, ako ich počul, keď sa milovali na koženom diváne prednostu a tiež ako ho roztrhli. Vyšetrovanie bolo kvôli tomu, že výpravca telegrafistke vytiahol sukňu a opečiatkoval jej zadok staničnými pečiatkami. Ibaže Zdenička prišla ráno domov a jej mama si pečiatky prečítala a pribehla na stanicu, že sa bude sťažovať na gestape. A tak musel pán prednosta spísať protokol. A Zdenička musela ísť hneaď na riaditeľstvo a tam si tie pečiatky prezrel aj sám riaditeľ štátnych železníc. Potom ich prerušil príchod grófky Kinskej, kt. sa však nezdržala dlho.
Na stanicu často prichádzali ostro sledované vlaky, t. z. že si vyžadovali zvláštnu pozornosť, pretože to boli nemceké vlaky. Dostali vyhlášku podpísanú ríšskym splnomocnencom a prednosta sa ich spýtal, či sa už rozhodli v tej veci. A oni že áno. Prednosta išiel salutovať ostro sledovanému transportu a Miloš tiež. Vlak zastavil, vystúpili 2 esesáci, namierili na Miloša zbrane a vzali ho so sebou.

Miloš si vtedy spomenul, ako raz kupoval lístok niekam ďaleko, lebo sa chcel zabiť. Predavačka ho vtedy spoznala. Začala sa mu prihovárať, a že kam to bude ale on nato, nech iba vytiahne náhodne hocijaký lístok. Ona sa čudovala a vravela, že to nejde, lebo ona aj tak pozná všetky spamäti. Tak jej potom povedal, nech vyberie siedmy stĺpec a siedmu priečku (symbolická sedmička ako u Židov). A ona ten lístok vybrala a oznámila mu - Bystrica pri Benešove. Teraz však sedel vo vlaku s 2 esesákmi a inžinierom Honzíkom, kt. mal vlak na starosti. Miloš premýšľal nad tým, akí sú tí Nemci čudný národ. Pamätal si na príhodu, keď si Nemci chodili do tunajších dedín kupovať potraviny a jeden vojak raz zvalil kocky medu. Keď ich obchodník pozbieral, zistil, že chýba 5 kociek a a veliteľ si dal nastúpiť všetkých vojakov a všetko prehľadával a keď to ani večer nenašiel, až potom išiel za obchodníkom aby sa mu ospravedlnil. Miloš sa teda začal obávať nevyspytateľných Nemcov, keď si zrazu všimol, že sa mu jeden esesák uprene díva na zápestie. Mal tam ranu po tom, čo si v Bystrici pri Benešove podrezal žily. Esesák mu bičíkom vyhrnul aj druhý rukáv a skúmal tie rany. Potom povedal, že je to kamarad a nechal ho ísť. Dal znamenie a vlak začal zastavovať. Miloš nevedel, či je to nie je iba žart a aj keď už vystúpil, išiel veľmi opatrne, obával sa, že by ho mohli streliť od chrbta. Cestou videl 12 mŕtvych koní a spomenul si aj na Mášu, jeho prvé dievča, zoznámili sa už v detstve a spolu maľovali 4 km-ový plot a trvalo im to 5 mesiacov, takže sa za tú dobu dobre spoznali. Ako tak hľadel na tie mŕtve kone, spomenul si na udalosti v Bystrici pri Benešove. Išiel do hotela a na chodbe pred jeho izbou pracoval murár v bielych šatách, a Miloš vošiel do svojej izby, bolo popoludnie, vybral 2 britvy, jednu čepeľ zasunul do škáry stolíka v kúpeľni. Naplnil si vaňu horúcou vodou, pravou rukou si podrezal zápästie a potom celou silou udrel zápästím pravačky na tú obrátenú čepeľ, vložil ruky do horúcej vody a pozoroval, ako naňho vyteká krv.
Začal blúzniť a ďalej si už pamätal len to, ako ho murár vyťahoval. Dôvod jeho pokusu o samovraždu boli udalosti, kt. sa stali v Karlíne u Mášinho strýka Nonemana, kt. bol fotograf. V tú noc uložili Miloša do jeho ateliéru, a v noci k nemu vkĺza Máša a začala sa k nemu tisnúť a hladkať ho. Lenže keď už malo dôjsť k sexu, Miloš ako chlap zlyhal, Máša sa ho snažila povzbudiť, ale zbytočne, a tak odišla. Ráno sa jej Miloš vyhýbal, a v ten deň bol taký strašný nálet, že prevrátilo ateliér hore nohami.
Miloš sa po prepustení esesákmi vrátil na stanicu, kde ho prednosta upozorňoval, aby si dával pozor a dozvedáme sa, čo bolo v rom vyhlásení ríšskeho splnomocnenca. Stálo tam, že bez váhania dá odstreliť zopár českých výpravcov a Miloš aj napriek tomu vtedy vykročil k vlaku, preto ho vtedy tí esesáci zobrali. Takže mu vlastne jazvy z pokusu o samovraždu paradoxne zachránili život. Dostanice vošiel nákladný vlak a vlakvedúci a jeho čata prišli pozrieť prednostu, sťažovali sa na zlé uhlie, no v skutočnosti iba chceli vydieť výpravcu Hubičku, lebo sa im doniesli chýry o ňom a telegrafistke. Miloš niečo vybavoval cez telefón a cez okno zbadal, že z vagónov na prepravu uhlia trčia hlavy zomierajúceho hovädzieho dobytka. Vbehol do dopravnej kancleárie a spýtal sa vlakvedúceho, odkiaľ je ten náklad. Ten odpovedal, že z frontu, a že dobytok je na ceste 10 dní. Miloš bol šokovaný, a veľmi ho to trápilo, lebo nemohol zniesť ten pohľad na zúbožený dobytok. Chlapmi z vlaku to však nepohlo, vraj to mal vidieť ovce, kt. v posledných vagónoch, kt. si od hladu pojedli navzájom kožuchy. A rozprávali sa o tom, že tej noci partizáni vyhodili ostro sledovaný transport pri Jihlave tak šikovne, že spadol celý do priepasti, a druhou náložou ešte na ten vlak zhodili aj most. Potom prešli 2 ostro sledované transporty, samé tanky s veliteľom v lokomotíve, asi ako následok práce partizánov pri Jihlave. Hubička ďakoval Milošovi zato, že to vtedy s esesákmi vzal zaňho. Miloš zdvihol telefón a dozvedel sa, že im spadlo rameno semafóra, a že sa blíži rýchliková raketa.

Miloš navrhol, že tam zájde na bicykli a pridrží rameno do polohy voľno, aby vlak nezastavoval. Počas poudňajšej pauzy ich nečakane navštívil dopravný šéf Slušný, o kt. už len keď niekto rozprával, tak sa triasol ako osika. Keď to prednosta zistil, utekal priamo z holubníka do kancelárie. Dal si na túto príležitosť ušiť celkom nový oblek, lebo sa chcel stať dopravným šéfom, no tento dopravný šéf Slušný mu nedovolil prezliecť sa a tak musel ostať v služobnom kabáte plnom trusu a peria. Prišiel kvôli tej afére s telgrafistkou, komisia prešetruje, či podajú žalobu pre zločin obmedzovania osobnej slobody alebo zavedú proti nemu disciplinárne konanie. A potom si prezerali fotky Zdenkinho opečiatkovaného zadku, nakoniec prišla aj Zdenôčka, kt. potvrdila, že ju výpravca Hubička do ničoho nenútil, a že sama si ľahla na stôl. Toto svedectvo teda vyvrátilo žalobu za obmedzenie osobnej slobody, ale polovica pečiatok bola v nemeckom jazyku, takže je to zneuctenie nemčiny. Miloš vyšiel von a díval sa na lazaretný vlak z fronu s ranenými nemeckými vojakmi, kt. sa zdali Milošovi oveľa sympatickejší po hrôzach, kt. tam zažili. Dopravný šéf nariadil, že disciplinárne vyšetrovanie s Hubičkom sa ešte neskončilo. Hubička si z toho nič nerobí a povie Milošovi o vlaku zloženom z 28 vagónov streliva, kt. bude cez ich stanicu prechádzať zajtra o druhej po polnoci a že by ho mohli vyhodiť do vzduchu, aby nešlo ďalšie strelivo na front. Majú mať spolu službu a Hubička by zabezpečil všetku výbušninu, Miloš súhlasí s poznámkou, že teraz pre zmenu oni budú ostro sledovať vojenský transport. Na ďalší deň prišlo zo zámku pozvanie pre prednostu na večeru ku grófovi Kinskému, takže Miloš s Hubičkom ostali sami. Miloš opäť spomínal na Mášu, ako sa potom po jeho zlyzhaní vo fotoateliéri stretli, Máša mu hovorila, že už vie ako na to, že sa pýtala starších dievčat. Prišla ho pozrieť aj do nemocnice potom, čo si podrezal žily. Keď ho potom prepustili a premýšľal o tom pokuse o samovraždu, zrazu vedel, že ten murár v bielom zavápnenom oblečení, kt. ho zachránil, že to bol prestrojený Boh.

Miloš sa bál, že to najbližšie s Mášou zase nevýjde, lebo nemal žiadne skúsenosti a doktor Brabec v blázinci mu poradil, aby si popýtal radu od nejakej staršej dámy a napadla mu pani starostová. Tá ho však zaučiť nechcela, tvrdila že je už v prechode, a že také veci už nie sú pre ňu. V ten večer do kancelárie vošla pekná Nemka, Viktória, a priniesla malý previazaný balík, chcela ísť do Kerska, ibaže vlak vtedy nešiel, tak ostala čakať. Dala sa s Milošom do reči a on jej vyrozrpával svoje problémy v milostnom živote. Viktória sa čudovala, že ešte nemal ženu, nakoniec spolu išli do prednostovej kancelárie, na jeho kožený diván a tam ho Viktória zaúčala. Roztrhli prednostov gauč, ako vtedy výpravca Hubička. Miloš Viktórii poďakoval a potom odišla. Na koči sa vrítil prednosta a oznámil Hubičkovi, že telegrafistkine fotky videl sám pán gróf, a že bol nadšený, že mu závidí, a že ho pozýva na zámok. Hubička oznámi Milošovi, že ich ostro sledovaný transport je tu za pol hodiny. Dohodnú sa, že spomalia vlak, ale na poslednú chvíľu mu dajú zelenú a na posledný vagón zhodia výbušninu. Na túto úlohu sa podujme Miloš. Vezme si výbušninu a revolver práve vo chvíli, keď prichádza na stanicu vlak, do kt. naskákali vystrašení a ranení Nemci z Drážďan. Vlakvedúci toho vlaku sa nad tým rozčiľoval a hovoril:" Mali ste sedieť doma, na riti..." Miloš odišiel splniť si úlohu. Vyčkával hore na vlak a vo chvíli, keď púšťal výbušninu na posledný vagón, zabdal, že ktosi naňho odtiaľ mieri puškou. Vytiahol revolver a vystrelil, a súčasne vystrelil aj človek z vagóna. Miloš pocítil bolesť v pleci a neznámy vypadol z vagóna do priekopy. Miloš spadol zhora na ostré kamene, kt. mu poranili dlane. V priekope ležal ranený vojak. Kričal po nemecky: "Mami, mami!". Keďže bol už plešatý, nevola svoju mamu ale matku svojich detí. Miloš si ľahol vedľa neho a vedel, že tu obaja umrú, lebo mal prestrelené pľúca a z úst mu tiekla krv a vojak mal ztejme prestrelené brucho. Buď zomrie na zranenie, alebo ho nájdu Nemci a zato, čo urobil, ho obesia alebo zastrelia.

Vojak neustále kričal a mykal nohami akoby naprázdno pochodoval. Miloš vytiahol povrázok a zviazal mu nohy, no povrázok to po chvíli nevydržal a vojakove nohy sa mykali ešte väčšmi. Pokúšal sa ho ukľudniť, no zbytočne. Vojak vedel, že umiera, a Miloš mu chcel skrátiť trápenie, vzal pušku a zistil, na kt. strane má srdce, podľa toho, kt. rukou píše, a vystrelil. Vojak zvieral akýsi medailón a kričal a mykal so sebou ešte hlasnejšie. Miloš mu priložil pušku na oko a opäť vystrelil. Tentokrát už zavládlo ticho. Miloš bol celý od krvi, načiahol sa po medailóne, na kt. zadnej strane prečítal nápis "Prináša šťastie". No ani jemu, ani Milošovi šťastie nepriniesol, lebo navzájom sa postrelili, hoci by sa za iných okolností možno mali radi. Ozval sa zvuk detonácie, na kt. sa Miloš ešte pred malou chvíľou tak tešil. Otvoril mu stuhnutú dlaň, vložil do nej medailón, a až do poslednej chvíle, kým siešte uvedomoval sám seba, ho Miloš držal za ruku a opakoval mu do jeho nepočujúcich uší slová vlakvedúceho toho vlaku, čo priniesol zúbožených Nemcov z Drážďan. "Mali ste radšej sedieť doma, na riti...".