Príbeh sa odohráva v roku 1945 v čase nemckej okupácie. Nemci už neovládali priestor nad českým mestečkom, kt. je hlavným dejiskom tejto novely. Najprv tiahli do Ruska a potom šli vlakmi naspäť. Hĺbkoví letci narušili dopravu tak, že ranné vlaky chodili na obed, poluňajšie večer a večerné v noci. Boli tu aj časté nálety, pri kt. padali zostrelené nemecké lietadlá a ľudia sa vždy ponáhľali na miesto činu, aby sa im ušlo čo najviac plechu, kt. si potom odnášali domov na fúrikoch pre ďalšie spracovanie. Jedným z nich bol aj otec hlavného hrdinu, kt. je "elév" (to je jeho hodnosť) Miloš Hrma ....Na začiatku príbehu nás oboznamuje so svojou rodinou a vysvetľuje, prečo práve ona leží najviac v žalúdku celému mestu. Milošov otec zbieral staré rárohy a vedel z nich urobiť všetko na svete, lebo bol od svojich 48 rokov na penzii. Bol strojvodca od svojich 20 rokov, takže mal množstvo rokov odrobených a zaslúžene si užíval penziu, ibaže ľudí škrelo, že išiel do penzie taký mladý a že si vlastne môže ešte 20-30 rokov žiť bez toho aby pracoval. On dokonca vstával skôr ako pracujúci ľudia a od rána zbieral rárohy, kt. potom uskladňoval na dvore, na povale a všade kde sa dalo, takže hoci boli doma iba traja, mali 50 stoličiek, 7 stolov atď.

Bol aj veliteľom železných nedelí a keď odvážal tie železné rárohy na stanicu, vždy odsypal niekoľko kusov na vlastný dvor, keď išiel okolo, a ani to mu susedia nevedeli odpustiť. Celé sa to začalo už s jeho odcom, teda Milošovým pradekom Lukášom, kt. bol vo svojich 18 rokoch vojenským bubeníkom. Ako tak bojoval na Karlovom moste, študenti hádzali do vojakov kocky z dlažby a trafili ho do kolena a zmrzačili ho na celý život. A tak bral od 18 rokov rentu zlatku denne, za republiky v korunách. A to hnevalo susedov. Za tú zlatku si kupoval denne fľašu rumu a dva paklíky tabaku, ale namiesto toho, aby sedel doma a fajčil a pil, krivkal po okolí a vyškieral sa robotníkom, a pil pred nimi ten rum a fajčil, a tak každý rok sa vždy našiel niekto, kto pradeka Lukáša tak zmlátil, že ho dedko musel niesť domov. Ibaže pradeko, len čo sa zotavil, zase chodil s fľaškou a tabakom a vypytoval sa ľudí čo hrdlačili niekde na poliach, kto je na tom lepšie, a tak sa vždy našiel niekto, kto ho opäť zmlátil. Až pád Rakúska vzal pradedkovi rentu, kt. bral 70 rokov. Lenže pradeka Lukáša predsa každý rok zbili do bezvedomia, pretože sa vyťahoval, že 70 rokov mal denne fľašu rumu a 2 balíky tabaku a že kto bol na tom lepšie. Až v roku 1935, pradeko sa chvastal pred kamenármi, kt. zatvorili lom, a tí ho zbili na smrť. Doktor vravel, že tu pradedko mohol byť ešte dobrých 20 rokov.

A preto nijaká iná rodina tak neležala mestu v žalúdku. Milošov dedo, aby jablko nepadlo ďaleko od stromu, bol pre zmenu hypnotizér v cirkusoch a celé mesto v tom videlo iba túžbu flákať sa životom. Ale keď Nemci na jar prenikali českým územím smerom na Prahu, jediný dedo išiel Nemcom oproti vzdorovať ako hypnotizér, zadržať tanky aby sa obrátili a išli naspäť. A naozaj, prvý tank zastal. Už to vyzeralo nádejne, keď zrazu poručík dal znamenie a tank sa rozbehol, dedo sa neuhol a tank mu odštikol hlavu a Milošov otec sa potom vybral hľadať dedovu hlavu. Ibaže ten prvý tank zostal stáť pred Prahou a čakal na nejaký žeriav a dedova hlava bola vtlačená medzi pásy, tak si musel Milošov otec vyprosiť, aby mohol dedovu hlavu z tých pásov vytiahnuť a kreťansky ho pochovať. Od tých čias sa ľudia v kraji rozdelili na 2 tábory - jedni tvrdili, že dedo bol blázon a druhí, že až tak celkom nie, lebo že keby sa všetci tak postavili na odpor, ktovie ako by to bolo s Nemcami dopadlo. V tom čase ešte Milošova rodina bývala za mestom, no neskôr sa presťahovali do mesta. Miloš bol z toho cestou vždy nesvoj, bol tak trochu introvert, stále mal pocit, že ľudia sa na neho cez záclony pozerajú, najmä kvôli tomu, že si podrezal žily, podľa nich preto, aby sa ulial z roboty, tak ako jeho pradeko Lukáš a dedo. Ale o tom rozpráva až neskôr. Bolo to v tom roku, keď Nemci už neovládali priestor nad mestečkom. Miloš sa po 3-mesačnej maródke (po tých podrezaných žilách) vracia späť na stanicu. Jeho partnerom je výpravca Hubička, spoločne riadia železničnú dopravu a obsluhujú aj 3 telegrafné zápisníky, 2 traťové a 3 staničné telefóny. Zo stanice opisuje zvláštne miesto, kt. vzniklo úplnou náhodou. Knieža Kinský choval kone, s kt. vyhral nielen Veľkú pardubickú, ale aj Veľkú liverpoolsku, čo predstavovalo obrovské množstvo peňazí. Začal stavať za tou maličkou stanicou obrovské kino, divadlo a koncertnú sálu, ale nedostaval to a tak z toho urobil najkrajší sklad na obilie na svete, do kt. sa vchádzalo pomedzi rímske a grécke stĺpy. A tomu skladisku sa hovorilo "liverpúl".

Dôležitou osobnosťou stanice bol pán prednosta. Bol zavalitej postavy a vlasy si česal z jednej strany na druhú, aby si zakryl plešinu. Jeho dva životné ciele boli :1. aby ho vymenovali za inšpektora štátnych dráh, a 2.aby získal predikát:barón Lánský z Rúže, pretože keď pátral po svojich predkoch, objavil, že má v sebe trochu modrej krvi. Ináč mal celkom obyčajnú záľubu v chove holubov. Najprv choval norimberské druhy, ale potom, čo Nemci surovo napadli Poliakov, nakázal staničnému pomocníkovi, aby ich všetky zahrdúsil a dal si priviezť poľské druhy. Miloš mal celkom rád jeho ženu, pani prednostovú, kt. zasa rada vyšívala dečky a často ju pozoroval pri zabíjaní králikov či hydiny. Prednosta si zavolal Miloša a pýtal sa ho na všetko, čo vie ohľadom veci, týkajúcej sa výpravcu Hubičky a telegrafistky Zdeničky, kt. už nepracovala na stanici, lebo sa viedlo vyšetrovanie. Miloš mu vyrozprával, ako ich počul, keď sa milovali na koženom diváne prednostu a tiež ako ho roztrhli. Vyšetrovanie bolo kvôli tomu, že výpravca telegrafistke vytiahol sukňu a opečiatkoval jej zadok staničnými pečiatkami. Ibaže Zdenička prišla ráno domov a jej mama si pečiatky prečítala a pribehla na stanicu, že sa bude sťažovať na gestape. A tak musel pán prednosta spísať protokol. A Zdenička musela ísť hneaď na riaditeľstvo a tam si tie pečiatky prezrel aj sám riaditeľ štátnych železníc. Potom ich prerušil príchod grófky Kinskej, kt. sa však nezdržala dlho.
Na stanicu často prichádzali ostro sledované vlaky, t. z. že si vyžadovali zvláštnu pozornosť, pretože to boli nemceké vlaky. Dostali vyhlášku podpísanú ríšskym splnomocnencom a prednosta sa ich spýtal, či sa už rozhodli v tej veci. A oni že áno. Prednosta išiel salutovať ostro sledovanému transportu a Miloš tiež. Vlak zastavil, vystúpili 2 esesáci, namierili na Miloša zbrane a vzali ho so sebou.

Miloš si vtedy spomenul, ako raz kupoval lístok niekam ďaleko, lebo sa chcel zabiť. Predavačka ho vtedy spoznala. Začala sa mu prihovárať, a že kam to bude ale on nato, nech iba vytiahne náhodne hocijaký lístok. Ona sa čudovala a vravela, že to nejde, lebo ona aj tak pozná všetky spamäti. Tak jej potom povedal, nech vyberie siedmy stĺpec a siedmu priečku (symbolická sedmička ako u Židov). A ona ten lístok vybrala a oznámila mu - Bystrica pri Benešove. Teraz však sedel vo vlaku s 2 esesákmi a inžinierom Honzíkom, kt. mal vlak na starosti. Miloš premýšľal nad tým, akí sú tí Nemci čudný národ. Pamätal si na príhodu, keď si Nemci chodili do tunajších dedín kupovať potraviny a jeden vojak raz zvalil kocky medu. Keď ich obchodník pozbieral, zistil, že chýba 5 kociek a a veliteľ si dal nastúpiť všetkých vojakov a všetko prehľadával a keď to ani večer nenašiel, až potom išiel za obchodníkom aby sa mu ospravedlnil. Miloš sa teda začal obávať nevyspytateľných Nemcov, keď si zrazu všimol, že sa mu jeden esesák uprene díva na zápestie. Mal tam ranu po tom, čo si v Bystrici pri Benešove podrezal žily. Esesák mu bičíkom vyhrnul aj druhý rukáv a skúmal tie rany. Potom povedal, že je to kamarad a nechal ho ísť. Dal znamenie a vlak začal zastavovať. Miloš nevedel, či je to nie je iba žart a aj keď už vystúpil, išiel veľmi opatrne, obával sa, že by ho mohli streliť od chrbta. Cestou videl 12 mŕtvych koní a spomenul si aj na Mášu, jeho prvé dievča, zoznámili sa už v detstve a spolu maľovali 4 km-ový plot a trvalo im to 5 mesiacov, takže sa za tú dobu dobre spoznali. Ako tak hľadel na tie mŕtve kone, spomenul si na udalosti v Bystrici pri Benešove. Išiel do hotela a na chodbe pred jeho izbou pracoval murár v bielych šatách, a Miloš vošiel do svojej izby, bolo popoludnie, vybral 2 britvy, jednu čepeľ zasunul do škáry stolíka v kúpeľni. Naplnil si vaňu horúcou vodou, pravou rukou si podrezal zápästie a potom celou silou udrel zápästím pravačky na tú obrátenú čepeľ, vložil ruky do horúcej vody a pozoroval, ako naňho vyteká krv.