Kamenár Zván je najšikovnejším kamenárom na okolí. Jeho ruky sú priam zázračné a to, čo on dokáže s kladivom, je pre ostatných záhadou. Aj preto si získal rešpekt u všetkých ľudí. Jeho žena Katarína už umrela, no Zván ju vidí v každom kúte svojho domu – aj ona bola taká mlčanlivá ako tie kúty. Na začiatku novely Zván počas hádky prikazuje svojej dcére Márii, aby sa viac nepribližovala ku Antonovi, ktorý sa o ňu uchádza. Nech si nájde hocikoho, len nie jeho a pritom sa jej aj vyhráža, že ak ho neposlúchne, zabije ju alebo jeho, aj keď to nemyslí vážne. Preto Mária požiada Antona, aby sa radšej stretávali ďalej od domu, aby ich nevidel otec. Zván nebol vždy otcom, aj keď sa mu už narodila Mária. Svoje city ako správny tvrdý muž-kamenár neprejavoval, dokonca aj keď bol chorý, nikdy si nešiel po lieky, lebo tvrdil, že sú len pre cintľavky a ženské. Bol obľúbený u starého zemepána Húšťavského, ktorý volal výhradne jeho na občasné opravy zámku. To bol kamenár Zván.

Skutočným otcom sa stal, keď raz v kúte domu natrafil na Máriu, keď bola ešte malá. Sladko spala a svojou nevinnosťou a bezbrannosťou si ho získala natoľko, že ju musel vziať do náručia a to bola tá chvíľa, keď sa z kamenára Zvána stal otec Zván. Staral sa o ňu, umýval ju keď sa zašpinila, proste robil všetky veci, ktoré robia milujúci rodičia. Malo to však jeden háčik – nechcel, aby sa o tom ktokoľvek dozvedel, bál sa, že mu to uberie na vážnosti a tak odpútaval Máriinu pozornosť vždy, keď niekam chcela ísť, aby nikam nešla, lebo tak nemohla nič vyzradiť. Mária veľmi rýchlo uhádla, že spraví všetko, čo jej vidí na očiach a v detstve to aj využívala. No časom z nej vyrástla krásna mladá žena a správala sa čoraz uzavretejšie ako jej matka – Katarína. Zván bol na ňu veľmi pyšný a kadiaľ chodil, tam ju ospevoval. Mária často sľubovala otcovi, že ho nikdy neopustí, z časti aj preto, lebo vedela, ako veľmi to potreboval počuť. Všetko sa však zmenilo, keď sa začala stretávať s Antonom – taktiež kamenárom. Vo svojom remesle bol prekvapivo dobrý a každý sa tomu čudoval, lebo Anton sa nevyučil u Zvána, ku ktorému sa všetci hrnuli, lebo bol vo svojom remesle široko-ďaleko najlepší. Starý zemepán Húšťavský zomrel a keďže bol posledný zo svojho rodu, do zámku sa nasťahovali noví páni, ktorí si na opravy nenajali opäť Zvána, ale Antona. Zván ho považoval za svojho rivala ale Anton si ho veľmi nevšímal. Ako tak strácal Zván svoje remeslo, bol z toho veľmi smutný a utrápený, no keď sa dozvedel, že mu Anton chce zobrať ešte aj jedinú dcéru, neuniesol to, začal zo dňa na deň strácať silu a chorľavieť, často mal aj závraty. V zúfalstve často hodil kladivom, aby Máriu nastrašil a kričal a vyhrážal sa jej smrťou, no nikdy to nemyslel vážne a ona to dobre vedela.

Napokon nadišiel ten deň, kedy musela otca opustiť, aby začala nový život s Antonom.  Pri odchode Zván znovu hodil kladivo, ale tentoraz to už bolo naposledy. Mária sa už nebála, iba sa otočila a povedala, že musí odísť. Keď Zván videl, že ju nemôže zastaviť, konečne privolil a dal jej svoje kladivo pre Antona. Po jej odchode vyronil obrovskú slzu a nezmieril sa s tým až do svojej smrti.