Keďže už mali ľudia posadené, bolo viacej času na besiedky v záhradách, kde rozoberali situáciu v svete. Tu raz Jozef vyjadril svoje pokrokové názory. Debata bola o tom, že v Rusku zrušili ľuďom jednotlivé vlastníctvo na pôdu a všetci mali pracovať na jednej, spoločnej pôde. Dedinčania, najmä Vendel, to nemohli pochopiť, všetci celý život pracovali len na svojom, nikdy sa nestarali o dobro ostatných, každý si chcel nahrabať čo najviac pre seba, mať čo najviac pôdy, kt. by sa za žiadnych okolností nevzdali. Jozef to zase obhajuje, lebo tvrdí, že roľníci v Rusku majú teraz lepšie zisky, modernejšie stroje, pracujú efektívnejšie a nehrdlačia toľko ako títo, kt. celý život pracujú, a na tom kúsočku zeme aj tak nikdy nezbohatnú. Do toho sa zamieša Vendel a pred všetkými dá najavo, že s bratom nesúhlasí, a aký je k nemu osud nespravodlivý, lebo on celý život pracoval, a zrazu príde niekto, a chce mu zobrať to, čo mu patrí. Všetci vedia, že hovorí o bratovi a žasnú nad jeho lakomosťou. Cestou domov sa bratia (tak ako každý deň) pohádajú. Jozef hovorí Vendelovi, že nestojí o otcov majetok, že mu môže dôverovať, no Vendel je tvrdohlavý a odpovie mu , že mu neverí. Márne mu Jozef rozpovie príbeh o tom ako ho raz v detstve topiaceho sa zachránil. Vendel iba hľadá slová urážky, ktorými by sa obránil a vyvŕšil na bratovi. Jozef v jeho tvári zvraštenej od zlosti a nenávisti nevidí človeka, ale zviera. Priepasť medzi bratmi sa ešte viac prehĺbi.
Raz sa konal v meste jarmok a väčšina obyvateľov sa vybrala do mesta Medzi nimi boli aj starí Haviarovci a Tereza s dieťaťom, kt. prehovárali aby ostala doma, keďže len nedávno rodila. No Vendel trval na tom, aby išla. Tereza ešte pred tým na Vendelov príkaz vyniesla z domu truhlicu s ich vecami a periny, aby ich prevetrali. Doma ostal iba Vendel. Hana s Jurkom sa vybrali do lesa na drevo. No po chvíli sa vrátili s listom od poštára adresovaný Jozefovi. Písali Mackovci, u kt. boli v meste ubytovaní, že im je za nimi smutno. Prosia ich aby sa vrátili, že ich izbu nikomu neprenajali, že si nájdu nejakú prácu atď. Jozef je dojatí nad toľkou láskou, kt. nedostal ani od vlastného brata. No najviac sa teší Hana, kt. ihneď súhlasí s odchodom.

Jozef však chce ešte počkať, aby mohli pomôcť rodičom pri žatve a takto sa im odvďačiť. Hana sklamaná odchádza s Jurkom na drevo. Jozef vzal dosky a vybral sa do susedovej dielne vyhobľovať policu pre rodičov. Prácu však nedokončí, nedokáže sa sústrediť. Rozpamätá sa na predchádzajúci deň, keď začul, ako Vendel v stajni otcovi hovoril, že chodí aj s Terezou do kostola, kým Jozef a jeho rodina nie. Otec tentokrát syna nezahriakol, iba mlčal, lebo vedel, že má pravdu. A teraz, pri hobľovaní, sa rozpamätal, ako mu mama dávala modlitebnú knižku, keď išiel na vojnu. No po hrôzach, kt. v boji videl, ho viera akosi opustila. Chcel však tú knižku nájsť. Spomenul si, že ju uložil na povale, keď sa chystal odísť do sveta. Bola to akoby Božia vôľa, kt. ho tam zaviedla, pretože tam našiel Vendela, ako sa snaží podpáliť dom. Vtedy všetko pochopil. Preto s Terezou povynášali všetky veci z domu, nie aby ich prevetrali, poistka bola vypísaná na Vendelovo meno, navyše si ju dal predtým zvýšiť a takto chcel prísť konečne k vlastnému domu, kt. by si nechal za poistné vystavať. Jozef zhrozený bratovým činom chytro zahasil oheň a pritom sa mu vyhrážal, že to všetkým povie a že ho za to zavrú. Vendel sa zľakol a keď zliezal Jozef dole rebríkom, otočený chrbtom, vzal sekeru a chcel ho napadnúť. Lenže Jozef sa náhla otočil, zachytil mu ruku, sekera z nej vypadla a tak sa našťastie nič nestalo. Bratova surovosť ho natoľko zaskočila, že o tom nedokázal ani nikomu povedať. Hneď ďalšie ráno odišli do mesta aj napriek tomu, že ich otec s mamou prehovárali aby ostali. Jozef vedel, že im odchodom zlomí srdce a budú odkázaní žiť iba s Vendelom a Terezou, no po včerajšej noci ho už nič nedokáže zastaviť. Aj Hana sa čudovala jeho náhlemu rozhodnutiu, no ani jej nič o tom útoku nepovedal. Spolu sa ešte zastavia pri Bertinom hrobe, poslednýkrát sa ešte obzrú za dedinou a Jozef odchádza so svojou rodinou, pochopiac, že prvý brat toho druhého vôbec nepoznal.