Vážnejší náznak príde až, keď dopadla na Trasovisko prvá bomba, pravdepodobne omylom. Ľuďom na laze „zamrazila smiech“ a prvý krát ich napadlo, že vojna by sa mohla týkať aj ich. Je možné vidieť, že od tohto okamihu začne vedie krivka príbehu až priamo k povstaniu. Na Trasovisku, aj v dedine sa čoraz viac cudzincov začalo objavovať a po horách bolo vidieť rôznych pochybných ľudí. To boli jasné znaky toho, že vojna sa začala približovať. Postupne osobné príbehy, udalosti a problémy začali ustupovať pred blížiacou sa vojnou a tušenými zlými časmi. Na tomto mieste, keď sa frontová línia posúvala na západ autor zobrazuje obrovský, veľmi dôležitý a veľa vecí vysvetľujúci kontrast medzi dôležitými svetovými historickými udalosťami a nepatrným a nedôležitým svetom na Trasovisku spolu s jeho ľuďmi:
„.. reči zavše viazli, ale nik nepovedal, že sa vojny bojí. Ba kto by to tu bol vedel povedať, že Európa umiera a môže umrieť, keď tu bol iba laz Trasovisko, niekoľko chalúp pod horou a niekoľko robotou zavalených ľudí.“
Taktiež je tu ukázaná nezlučiteľnosť dvoch rôznych svetov a aké je absurdné, keď majú na seba vplyv: „Tak v tom čase, keď v Nemecku a na celej zemeguli bol taký rozruch, keď sa aj na Trasovisko dotáralo, že v Mníchove pod stôl bol položený pekelný stroj (atentát na Hitlera – pozn. autora), na Trasovisku najlepšie zreli maliny a Eva Benkovie si o nich pomyslela, že sú veľmi sladké.“
Tento kontrast celosvetových udalostí a postupu vojny proti nepatrným ľudským starostiam jedného lazu sa však čoraz viac zbližoval, prestával byť kontrastom. Postupom vojny sa tie veľké a vzdialené udalosti začali bytostne dotýkať aj sveta na Trasovisku a kruto začali zasahovať do života tunajších, nič neznamenajúcich ľudí.
Druhá časť románu je v podstate už celá o priebehu povstania a vojny v okolí Trasoviska. Ľudia už čakali na vojnu a robili si zásoby, v okolí sa začali objavovať vojaci. Celý príbeh románu jasne speje od začiatku – leto 1943 – až po desiatu kapitolu v druhej časti. V tejto kapitole je opísaný vznik povstania z autorovho pohľadu. pohľad je akoby prenesený z Trasoviska na celoštátne udalosti a autor tu na ne podáva jasný vlastný názor – jednoznačné odsúdenie a kritika povstania, pozastavenie sa nad jeho nepochopiteľnosťou:
„ – Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil.