To nie je možné!“
Následne tu aj vysvetľuje ako mohlo niečo také prebehnúť a ako je možné, že s tým ľudia súhlasili a kruto odsudzuje najmä ruských partizánov v priebehu SNP:
„ - Smrť! Smrť sa volala! Strach sa volal, hrôza sa šírila. Bez hrôzy a strachu nič by sa nebolo dalo konať. Partizánska vysielačka oslavovala smrť. Vraždu. Ospevovala Soňu, čo s cigaretou v ústach odstreľovala ľudí, čo sa vedela s opakovačkou pohrávať. Nie Annu, nie Máriu, lebo Anna, ani Mária také veci nerobili. Soňu. Nie Trenčianku, ani Šarišanku, lebo také nedali sa na vraždu, ale ospevovali Soňu, čo prišla z Ruska konať nad Slovenskom súd a rozdávať smrť. – Smrť Nemcom? Nie. Slováci umierali, bratia Slovania. I vyhlásená bola Československá republika. Kde? Ako? To sa vlastne ani nevie. Ani kto ju vyhlasoval. Nikto sa národa nepýtal.“
Po tejto kapitole sa vraciame opäť na Trasovisku a je tu opísaná situácia hneď po povstaní: ako sa rýchlo šírili klamstvá a nenávisť, ako bol vyvolaný zmätok medzi ľuďmi a hlavne teror, ktorý šírili povstalci a partizáni. Jednoduchý ľudia boli strhnutí propagandou, nevedeli, čo majú robiť, máloktorí rozumeli heslám, ktoré povstalci hlásali, a preto sa k nim často pridávali – podliehali klamstvu. Neustálym pribúdaním informácií o vojne z rôznych strán narastal zmätok a jednoduchí ľudia, ktorí dôležitosti vojnových udalostí nerozumeli začali ich postupne akoby ignorovať. Títo ľudia totiž videli len veci, ktoré sa dotýkali priamo nich a preto hodné pozornosti – napr.: zamínovanie lúk v okolí Trasoviska, stráže na cestách, vozy s utečencami, atď. Dôležitý je tiež poukaz na tragédiu slovenských vojakov, ktorí v pomere k iným nepredstavovali žiadnu silu, ale hlavne to, že im nemal kto veliť, nemali sa ku komu pridať – boli v strede medzi Rusmi z východu a Nemcami zo západu. Nemohli sa sami postaviť za Slovenský štát, lebo ten pre nikoho nič neznamenal a bol proti Nemcom i Rusom bezmocný:
„Hrančok stál, sám začínať jednak len nič nechcel, ale už ani vojak nezačínal. Pušku mal vedľa seba, ešte sa blyšťal na nej trochu bodák, ale nemal ju v rukách, nemal ju ani v srdci, ako vyhodenec sedel na medzníkovej hrobli, nič inšieho nemohol konať, na to bol odsúdený, osamelý dostal sa medzi dve sily, proti ktorým bol bezmocný, sedel na medzníku, ale všetko mu bolo cudzie, čo okolo seba cítil, počul dunenie i tu i tam, ale ani jedno nemohol pomenovať priateľským a tma len padala, padala, kĺzala sa z vrcholcov dubov na strateného vojaka na medzníku, tratil sa v nej: najprv zhltla tma zelenkavý šat, čiapku-bodku, blúzu, potom zhltla aj úzky lesk na bodáku, aj tvár vojakovu, aj slabý svit na očiach. Aj lesk na opaskovej spone, na ktorej nemal pristretý dvojkríž.