Stratil sa v tme tento posledný slovenský vojak na tejto strane, ktorého Martin Hrančok tu videl. Lebo to bol tu posledný.“
Za krátko sa frontová línia dotkla aj priamo Trasoviska, ale bolo to len na niekoľko nocí – na Trasovisko dopadali bomby, prechádzali tade kolóny vojenských áut a vojakov, zopár ľudí zo susedstva záhadne zmizlo. Bolo to síce iba na krátky okamih, ale má v diele značný význam, lebo práve tu, vo vyhrotenej situácii sa kryštalizujú charaktery a povahy hlavných hrdinov, ich konanie a postoje sú aj navonok oveľa jasnejšie a priehľadnejšie. Po príchode zimy boj utíchli, správy o vojne boli zriedkavejšie a Trasoviska sa už prestalo celé povstanie a vojna navždy týkať. Koniec prichádza s porážkou Nemecka a koncom vojny, pričom autor veľmi bystro reaguje následné a predpovedá istý osud Slovenska, ako historickú a večnú tragédiu malého národa: „Čudné je to, ale podľa všelijakých formulí i bude sa tak hovoriť, že aj Slovensko prehralo vojnu. Ako by Slovensko, malý národ v strede Európy, bol chcel vojnu mať a vojnu vyhrať. Smiešne by bolo tvrdiť, aby malý národ, ktorý vyslal na front hŕstku vojakov svojich, aby si bol namýšľal, že vedie vojnu a chcel by vojnu vyhrať.“
Ukončenie osudov hlavných postáv však pripadá optimistické, vysvetliteľné pravdepodobne radosťou z ukončenia vojny a trápenia:
„Iba Martin Hrančok kľačal s pozdvihnutou hlavou a pokojný. Keď vstal, nie slzu, svit mal v zraku. Silu, vieru. Odhodlanie. Svetlo mal na tvári. A mal ho toľko, že ho mohol rozdávať medzi všetkých, čo sem vyšli za ním, keď spomedzi nich vychodil, aby sa vracal pevnejší na laz Trasovisku, ako kedykoľvek v živote bol.“.