Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Jozef Cíger - Hronský Svet na Trasovisku

Román Svet na Trasovisku je posledným dielom veľkého slovenského spisovateľa Jozefa Cígera-Hronského, ktoré s dôstojnosťou uzatvára jeho pestrú literárnu tvorbu. Bol napísaný v priebehu rokov 1945 – 1947 a tým pádom sú jeho reakcie na historické udalosti posledných rokov veľmi bezprostredné. Tento román je podobný jeho predchádzajúcim dielam v spôsobe spracovania postáv a priebehu deja, avšak značne sa odlišuje podstatným politickým odkazom. Svet na Trasovisku je tiež nazývaný „povstaleckým románom“ vzhľadom na široké spektrum diel v slovenskej literatúre, zaoberajúcich sa touto problematikou. Oproti všetkým týmto dielam, prevažne oslavujúcim Slovenské národné povstanie sa zásadne odlišuje svojim náhľadom a postojom k tejto problematike. S neobvyklými názormi, vyslovenými v tomto diele sa autor plne stotožňoval a pomocou tohto diela bolo vyslovené aj celé ťažisko problematiky Slovenského štátu. Tieto jeho stanoviská dané najavo už skôr boli aj hlavnou príčinou exilu Jozefa C. Hronského.
Autor predstavuje povstanie ako nepochopiteľné, plné zmätku a lží, ako násilnú zmenu pomerov, ktorú si nikto z obyčajných, jednoduchých a čestných slovenských ľudí nemohol priať. Na tomto románe nie je ani tak podstatný dej a bezprostredné osudy hlavných postáv. Hlavné sú myšlienky týchto jednoduchých ľudí o veciach každodenných, ale aj o nových a cudzích veciach a meniacich sa pomeroch. Podstatnou vecou v románe je zobrazenie prejavov a vplyvu povstania a neskôr vojny na slovenskú dedinu, ako sa udalosti vyvíjali a stávali sa pre dedinských ľudí čoraz aktuálnejšie, hmatateľnejšie. Hlavnou postavou románu Svet na Trasovisku je mladý Martin Hrančok, ktorý sa už vrátil z vojny a chcel pokračovať v pokojnom živote. Táto postava nemá prakticky žiadne negatívne povahové rysy (možno okrem čiastočnej zamĺknutosti) a je veľmi duševne vyrovnaná. Druhou hlavnou postavou je Ján Benko, nie s až tak pozitívnymi vlastnosťami, avšak reprezentujúci veľmi obvyklý typ dedinčana. Dá sa povedať že charakteristika hlavných postáv sa veľmi nevymyká hronského modelu z iných diel. Dôležitý je tu ľudský aspekt každej postavy, ktorý je prvoradý a až po ňom prichádza v tomto diele aspekt národný. Aj ďalšími postavami sú ľudia veľmi typický pre prostredie slovenskej dediny (napr.: farár, tuláci, intelektuál – študent, utečenci,...) a každá z nich predstavuje hlavne jeden charakteristický typ, žiadna z nich však nie je vyložene záporná.

Základnou zložkou obsahu tohto diela je analýza rozmýšľania postáv, podrobné rozobratie ich mentality a názorov, avšak ich konanie nevysvetľuje ani neospravedlňuje (konanie je pre postavu typické a tým ospravedlnené). Časté sú tiež vnútorné monológy a prihováranie sa vševediaceho rozprávača – autora. Podrobne sa tu ukazujú základné existenciálne náhľady a stavy, konfrontované s typickými, ale aj mimoriadnymi vonkajšími udalosťami. Genealógia postáv je ukázaná hlavne na ich vzťahu k týmto vonkajším veciam.

Celý román je rozdelený do dvoch častí, medzi ktorými sú rozdiely iba vo vonkajších a vzdialených udalostiach celoštátneho charakteru, vzťahy medzi hlavnými postavami a ich charakteristika sa mení iba veľmi málo. Dráma sveta na Trasovisku, čo je väčší laz v horách v okolí Bebravy sa začína koncom leta roku 1943, kedy sa Martin vráti z vojny. Končí sa na jar 1945 zároveň s koncom vojny a zánikom Slovenského štátu. Počas celého obdobia je obraz vojny podaný veľmi zvláštne, akoby nepriamo. Ozajstná vojna a front sa v dotkne Trasoviska iba na veľmi krátky okamih, v skutočnosti je o nej však vedieť neustále a čím ďalej, tým viac. Na začiatku sa zoznamujeme s hlavnými postavami: Martinom Hrančokom, pokojným a vyrovnaným a Jánom Benkom. Ten skôr častejšie rozmýšľa o hmotných statkoch a aj jeho vzťahy k ostatným sú determinované hlavne materializmom. Spočiatku je ešte vojna veľmi ďaleká, zvesti o nej prichádzajú iba občas a aj to veľmi pochybného charakteru. Oveľa dôležitejšie ako vojna sú tu osobné problémy ľudí, ich vzájomné vzťahy. Hlavnú úlohu hrajú klasické spory – vzťahy medzi manželmi (tragédia Zuzy Rybárovej – Benkovej ženy) a spory o majetok (medzi katolíkmi Hrančokovcami a evanjelikmi Benkovcami). Iba občas je tušiť, že vojna môže mať niečo spoločné aj s Trasoviskom:
„Niektorí chlapi aj na utiareň išli so zbraňou vo vrecku, lebo dotískala sa vojna. Doma bolo treba strážiť, lebo šelmy prechádzali z hôr do hôr, úzkosť sa plazila pomaly do dolín, strašidlá, čo sa povaľovali svetom, dochodili aj na Trasovisko.“
Pozoruhodný je tiež osud Poliaka Zbygniewa, utečenca, ktorý sa stane u Hrančokovcov robotníkom. Na tomto príklade v podstate zovšeobecňuje tragédiu všetkých utečencov pred vojnou, ktorí sa báli o osud svojej vlasti aj o svoj vlastný:
„...čo vybral so do sveta, keď rodný kraj umieral, utekal pred Rusmi a bál sa Nemcov, žil teraz na Trasovisku a v duši hádal, kde sa to do sveta podeje, keďže požiar, od ktorého umiera nielen zvon na zvonici, ale vychladne i zem, čo rodila, ten požiar pohol sa teraz od Dnepru na západ...“
– tu je aj prvý nepatrný náznak obratu vo vojne a tušenie neistej budúcnosti začiatkom roku 1944.

Vážnejší náznak príde až, keď dopadla na Trasovisko prvá bomba, pravdepodobne omylom. Ľuďom na laze „zamrazila smiech“ a prvý krát ich napadlo, že vojna by sa mohla týkať aj ich. Je možné vidieť, že od tohto okamihu začne vedie krivka príbehu až priamo k povstaniu. Na Trasovisku, aj v dedine sa čoraz viac cudzincov začalo objavovať a po horách bolo vidieť rôznych pochybných ľudí. To boli jasné znaky toho, že vojna sa začala približovať. Postupne osobné príbehy, udalosti a problémy začali ustupovať pred blížiacou sa vojnou a tušenými zlými časmi. Na tomto mieste, keď sa frontová línia posúvala na západ autor zobrazuje obrovský, veľmi dôležitý a veľa vecí vysvetľujúci kontrast medzi dôležitými svetovými historickými udalosťami a nepatrným a nedôležitým svetom na Trasovisku spolu s jeho ľuďmi:
„.. reči zavše viazli, ale nik nepovedal, že sa vojny bojí. Ba kto by to tu bol vedel povedať, že Európa umiera a môže umrieť, keď tu bol iba laz Trasovisko, niekoľko chalúp pod horou a niekoľko robotou zavalených ľudí.“
Taktiež je tu ukázaná nezlučiteľnosť dvoch rôznych svetov a aké je absurdné, keď majú na seba vplyv: „Tak v tom čase, keď v Nemecku a na celej zemeguli bol taký rozruch, keď sa aj na Trasovisko dotáralo, že v Mníchove pod stôl bol položený pekelný stroj (atentát na Hitlera – pozn. autora), na Trasovisku najlepšie zreli maliny a Eva Benkovie si o nich pomyslela, že sú veľmi sladké.“
Tento kontrast celosvetových udalostí a postupu vojny proti nepatrným ľudským starostiam jedného lazu sa však čoraz viac zbližoval, prestával byť kontrastom. Postupom vojny sa tie veľké a vzdialené udalosti začali bytostne dotýkať aj sveta na Trasovisku a kruto začali zasahovať do života tunajších, nič neznamenajúcich ľudí.
Druhá časť románu je v podstate už celá o priebehu povstania a vojny v okolí Trasoviska. Ľudia už čakali na vojnu a robili si zásoby, v okolí sa začali objavovať vojaci. Celý príbeh románu jasne speje od začiatku – leto 1943 – až po desiatu kapitolu v druhej časti. V tejto kapitole je opísaný vznik povstania z autorovho pohľadu. pohľad je akoby prenesený z Trasoviska na celoštátne udalosti a autor tu na ne podáva jasný vlastný názor – jednoznačné odsúdenie a kritika povstania, pozastavenie sa nad jeho nepochopiteľnosťou:
„ – Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil.

To nie je možné!“
Následne tu aj vysvetľuje ako mohlo niečo také prebehnúť a ako je možné, že s tým ľudia súhlasili a kruto odsudzuje najmä ruských partizánov v priebehu SNP:
„ - Smrť! Smrť sa volala! Strach sa volal, hrôza sa šírila. Bez hrôzy a strachu nič by sa nebolo dalo konať. Partizánska vysielačka oslavovala smrť. Vraždu. Ospevovala Soňu, čo s cigaretou v ústach odstreľovala ľudí, čo sa vedela s opakovačkou pohrávať. Nie Annu, nie Máriu, lebo Anna, ani Mária také veci nerobili. Soňu. Nie Trenčianku, ani Šarišanku, lebo také nedali sa na vraždu, ale ospevovali Soňu, čo prišla z Ruska konať nad Slovenskom súd a rozdávať smrť. – Smrť Nemcom? Nie. Slováci umierali, bratia Slovania. I vyhlásená bola Československá republika. Kde? Ako? To sa vlastne ani nevie. Ani kto ju vyhlasoval. Nikto sa národa nepýtal.“
Po tejto kapitole sa vraciame opäť na Trasovisku a je tu opísaná situácia hneď po povstaní: ako sa rýchlo šírili klamstvá a nenávisť, ako bol vyvolaný zmätok medzi ľuďmi a hlavne teror, ktorý šírili povstalci a partizáni. Jednoduchý ľudia boli strhnutí propagandou, nevedeli, čo majú robiť, máloktorí rozumeli heslám, ktoré povstalci hlásali, a preto sa k nim často pridávali – podliehali klamstvu. Neustálym pribúdaním informácií o vojne z rôznych strán narastal zmätok a jednoduchí ľudia, ktorí dôležitosti vojnových udalostí nerozumeli začali ich postupne akoby ignorovať. Títo ľudia totiž videli len veci, ktoré sa dotýkali priamo nich a preto hodné pozornosti – napr.: zamínovanie lúk v okolí Trasoviska, stráže na cestách, vozy s utečencami, atď. Dôležitý je tiež poukaz na tragédiu slovenských vojakov, ktorí v pomere k iným nepredstavovali žiadnu silu, ale hlavne to, že im nemal kto veliť, nemali sa ku komu pridať – boli v strede medzi Rusmi z východu a Nemcami zo západu. Nemohli sa sami postaviť za Slovenský štát, lebo ten pre nikoho nič neznamenal a bol proti Nemcom i Rusom bezmocný:
„Hrančok stál, sám začínať jednak len nič nechcel, ale už ani vojak nezačínal. Pušku mal vedľa seba, ešte sa blyšťal na nej trochu bodák, ale nemal ju v rukách, nemal ju ani v srdci, ako vyhodenec sedel na medzníkovej hrobli, nič inšieho nemohol konať, na to bol odsúdený, osamelý dostal sa medzi dve sily, proti ktorým bol bezmocný, sedel na medzníku, ale všetko mu bolo cudzie, čo okolo seba cítil, počul dunenie i tu i tam, ale ani jedno nemohol pomenovať priateľským a tma len padala, padala, kĺzala sa z vrcholcov dubov na strateného vojaka na medzníku, tratil sa v nej: najprv zhltla tma zelenkavý šat, čiapku-bodku, blúzu, potom zhltla aj úzky lesk na bodáku, aj tvár vojakovu, aj slabý svit na očiach. Aj lesk na opaskovej spone, na ktorej nemal pristretý dvojkríž.

Stratil sa v tme tento posledný slovenský vojak na tejto strane, ktorého Martin Hrančok tu videl. Lebo to bol tu posledný.“
Za krátko sa frontová línia dotkla aj priamo Trasoviska, ale bolo to len na niekoľko nocí – na Trasovisko dopadali bomby, prechádzali tade kolóny vojenských áut a vojakov, zopár ľudí zo susedstva záhadne zmizlo. Bolo to síce iba na krátky okamih, ale má v diele značný význam, lebo práve tu, vo vyhrotenej situácii sa kryštalizujú charaktery a povahy hlavných hrdinov, ich konanie a postoje sú aj navonok oveľa jasnejšie a priehľadnejšie. Po príchode zimy boj utíchli, správy o vojne boli zriedkavejšie a Trasoviska sa už prestalo celé povstanie a vojna navždy týkať. Koniec prichádza s porážkou Nemecka a koncom vojny, pričom autor veľmi bystro reaguje následné a predpovedá istý osud Slovenska, ako historickú a večnú tragédiu malého národa: „Čudné je to, ale podľa všelijakých formulí i bude sa tak hovoriť, že aj Slovensko prehralo vojnu. Ako by Slovensko, malý národ v strede Európy, bol chcel vojnu mať a vojnu vyhrať. Smiešne by bolo tvrdiť, aby malý národ, ktorý vyslal na front hŕstku vojakov svojich, aby si bol namýšľal, že vedie vojnu a chcel by vojnu vyhrať.“
Ukončenie osudov hlavných postáv však pripadá optimistické, vysvetliteľné pravdepodobne radosťou z ukončenia vojny a trápenia:
„Iba Martin Hrančok kľačal s pozdvihnutou hlavou a pokojný. Keď vstal, nie slzu, svit mal v zraku. Silu, vieru. Odhodlanie. Svetlo mal na tvári. A mal ho toľko, že ho mohol rozdávať medzi všetkých, čo sem vyšli za ním, keď spomedzi nich vychodil, aby sa vracal pevnejší na laz Trasovisku, ako kedykoľvek v živote bol.“.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk