Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam

Dielo: Zbohom zbraniam (A Farewell to Arms)

Žáner: Román

Hlavná myšlienka: Únik od nezmyselnosti, márnosti a zbytočnosti vojny v spojení s citovým vzplanutím a ľúbostným vzťahom na fronte, v zázemí i mimo vojny.

Téma: Osudy Američana ako člena talianskej sanitnej jednotky za prvej svetovej vojny od bojov na hraniciach, cez zranenie, liečenie, ústup a dezerciu až po pokojný život mimo streľby a armády.

Charakteristika postáv:
Frederick Henry „tenente“ – Typický príklad vyvíjajúceho sa hrdinu. Do armády vstupoval dobrovoľne, aj keď to ani on sám nevedel rozumne vysvetliť. „Neviem, nie je vždy na všetko vysvetlenie.“ – str.17. No prichádzal aspoň s predstavou, že jeho práca bude potrebná a on bude pre vojenské ťaženie prínosom. Tieto ideály ho čoskoro opúšťajú a on sa začína cítiť zanedbateľný a nedôležitý. „Predstavoval som si kedysi, že stav áut, či dostať súčiastky a či nie, či je hladká preprava ranených a chorých z obväzíšť, ich prevoz z vrchov na zberňu ranených a ich zadeľovanie po lazaretoch, určených v ich dokladoch, závisí do značnej miery odo mňa. Zrejme nezáležalo na tom, či som tam a či nie.“ – str.15. Vojny sa vôbec nebojí, považuje ju skôr za otravnú a nudnú povinnosť. „No, vedel som, že nepadnem. Nie v tejto vojne. Tá so mnou nemá nič spoločného. Nevidela sa mi o nič nebezpečnejšia než vojna v kine. Bože, bodaj by sa len skoro skončila!“– str.32 Keď je pri útoku zranený, nepovažuje sa za hrdinu, ani si nechce prisvojovať nijaké zásluhy. „Neodniesol som nikoho, nemohol som sa ani pohnúť.“– str.54. Nenachádza zmysel vojny, neverí ani v jej skorý koniec. „Možno sa vojny už nevyhrávajú. Možno trvajú neprestajne. Možno toto je nová storočná vojna.“– str.96.

Po otrasných zážitkoch s ústupom a dezerciou nechce už o vojne nič počuť. Je to jeho osobná vzbura a dezercia, s udalosťami na fronte nechce mať nič spoločné. „Mal som noviny, ale nečítal som ich, lebo sa mi nechcelo čítať o vojne. Usiloval som sa zabudnúť na vojnu. Uzavrel som separátny mier.“– str.193. „Vojna už bola ďaleko. Možno niet už nijakej vojny. Tu nie je vojna. Potom som si uvedomil, že pre mňa je už po nej. Ale nemal som pocit, že je naozaj po nej. Mal som pocit chlapca, ktorý rozmýšľa, čo sa deje na hodine v škole, z ktorej sa išiel túlať.“– str.195. Po príchode do Švajčiarska na vojnu takmer nemyslí, lebo sú s Catherine spolu a majú sa dobre. „Mali sme dobrý život. Prežili sme január a február a zima bola veľmi pekná a my sme boli veľmi sťastní.“– str.242. Ich šťastie sa čoskoro končí a Frederick je nútený prijať trpké životné sklamanie.

Catherine Barkleyová – Krásna mladá anglická ošetrovateľka.V porovnaní s Henrym je skôr pasívnou postavou. Nasleduje ho temer všade a ostáva pri ňom až do svojej smrti. Nesmelá, čistá, oddaná. Svojho „manžela“ nadovšetko miluje. „Ó, veľmi ťa mám rada. Prosím, daj si ta ešte ruku!“– str.27. S jeho strany to spočiatku vôbec nie je jednoznačné a ona si to uvedomuje. „Prosím, neluhajme, keď nemusíme! Veľmi pekne si mi to zahral a už mi je celkom dobre. Vieš, nie som blázon a nestrácan hlavu. To len niekedy, trošku.“– str.28. Zmena prichádza náhle a nečakane po zranení a odlúčení. „Vyzerala svieža a mladá a veľmi pekná. Zdalo sa mi, že som nikdy nikoho takého pekného nevidel... Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo.“– str.75. Od toho momentu je ich vzťah stály a ideálny, bez väčších výkyvov.
poručík Rinaldi – Henryho priateľ a spolubývajúci v Gorizii. Pracuje ako armádny lekár. Neustále si Henryho doberá. „Ó, ja ťa tak rád naťahujem, chlapča. Ten tvoj kurát a to tvoje anglické dievča a ty si v podstate taký istý ako ja.“– str.56. Vždy si s ním aj rád vypije za fľašku vína alebo požičia peniaze. Rozdeľuje ich až neorganizovaný ústup vojska, keď strácajú kontakt.

Helen Fergusnová – Škótska ošetrovateľka. Viackrát vystupuje do popredia ako ochrankyňa Catherine. „Nemôžem byť veselá, keď vás vidím. Viem, čo ste vyviedli tomuto dievčaťu. Z pohľadu na vás nemôžem byť veselá.“ „Celé leto sa milkujete, tomuto dievčaťu spravíte dieťa a teraz si myslíte, že z toho zákerne vybŕdnete.“– str.196. Potom si uvedomuje, že sa majú radi a dáva im požehnanie. „Nie! Nie! Chcem, aby ste odišili. Chcem, aby ste odišli.“– str.198.

kurát – Mladý, hanblivý a nábožensky presvedčený. Preto si z neho v jedálni uťahovali všetci dôstojníci. „Kurát dnes u dievčat,“ „povedal kapitán a pozrel na kuráta a na mňa. Kurát sa usmial a začervenal a pokrútil hlavou. Kapitán do neho často zapáral.“ „Ostatných dôstojníkov začalo zapáranie zabávať.“– str.8. Jediný, kto si ho nedoberal a rád sa s ním rozprával bol Henry.

Dej: Mladý Američan žijúci v Taliansku, Frederick Henry, dobrovoľne opustil štúdiá, aby sa zapojil do bojov pri Gorizii na Taliansko-Rakúskom pohraničí ako príslušník sanitnej jednotky. Boje boli tuhé a front takmer nepohyblivý. Keď dianie na bojiskách aspoň na zimné mesiace utíchlo, Henry dostal dovolenku. Keď sa vrátil, zbadal, že sa toho priveľa nezmenilo. „Všetko bolo ako keď som odišiel, ibaže už bola jar.“– str.10. Zvítal sa s priateľom Rinaldim, s kurátom i ostatnými. Rinaldi ho zoznámil so slečnou Barkleyovou, mladou a krásnou anglickou ošetrovateľkou. „Slečna Barkleyová bola dosť vysoká. Mala čosi oblečené, čo sa zdalo ako uniforma ošetrovateľky, bola blondína a mala ohorenú pleť a sivé oči. Zdalo sa mi, že je veľmi pekná.“– str.17. Pomedzi vojenské povinnosti, či alkoholické orgie si vždy našiel čas, aby sa s ňou znovu stretol. Ich schôdzky postupne začali prechádzať do vzťahu. Keďže ale nadišla jar a miernejšie počasie, velenie chystalo ďalší útok. Pri útoku dopadol jeden mínometný granát do zákopu, kde sa ukrýval Henry spolu so štyrmi šoférmi. „Cez všetok rachot som počul zakašlať, potom sa ozvalo čš-čš-čš-čš – potom sa rozsvietila žiara, ako keď sa otvoria dvere do taviacej pece, a ozval sa úder, začal sa bielo a zmenil sa na červený a mohutnel a mohutnel ako divá víchrica.“– str.46-47. Jeden zo šoférov bol mŕtvy a Henry mal ťažko poranené nohy. Po provizórnom ošetrení ho previezli do poľného lazaretu, kam ho prišli navštíviť Rinaldi i kurát. Na liečenie a rehabilitáciu bol Henry prevezený do Milánskej novozriadenej americkej nemocnice. Kvôli nedostatku ošetrovateliek sa do rovnakej nemocnice dostala aj Catherine Barkleyová.

Až tam sa naozaj začal ich ľúbostný vzťah. Boli to pre nich veľmi šťastné dni. Henry sa rýchlo zotavoval. „Tak išlo leto. Na dni sa veľmi nepamätám, ibaže boli horúce a že v novinách bolo samé víťazstvo. Bol som veľmi zdravý a nohy sa mi hojili rýchle, takže krátko po tom, čo som bol prvý raz na barlách, nechal som ich tak a chodil o palici.“ „Po meste som sa neponevieral, chodieval som z kaviarne domov do nemocnice. Chcel som vlastne len vidieť Catherine. Ostatok času som rád zabíjal.“– str.95. Čas plynul a deň jeho odchodu sa nenávratne blížil. Po poslednej spoločnej noci v hoteli sa tehotná Catherine a Henry rozlúčili a on odišiel na front. Po návrate do Gorizie už nenašiel to mesto a tých ľudí, od ktorých odchádzal. „Bolo to strašné leto. To si neviete predstaviť, aké to bolo. Ibaže ste boli tam a že viete, aké to môže byť. Mnohí ľudia si uvedomili v toto leto vojnu.“– str.142. Rakúsko-Nemecký útok na severe prelomil obrannú líniu a armáda prešla do obrovského chaotického ústupu. Henry s vodičmi dostali za úlohu dostať sa aj so sanitkami do Conegliana za hranicou ústupu. Cesty boli premočené a upchané, preto sa rozhodli ísť poľnou skratkou. Všetky sanitky zapadli do blata a tak boli nútení postupovať ďalej peši pomedzi nemeckých vojakov. Jeden z vodičov bol zabitý, druhý dezertoval. S posledným stratil Henry kontakt, keď ho zajali Carabinieri. Pred popravou sa Henry zachránil zúfalým skokom do burácajúcej studenej rieky. Šťastlivo vyviazol a vlakom sa mu podarilo dostať až do Milána. Tam už ale Catherine nebola, a tak za ňou dezertoval do Stresy. Keď ho tam našli a chceli ho zatknúť, s barmanovou pomocou nasadli na čln a po dlhom a namáhavom nočnom veslovaní emigrovali do Švajčiarska. Na čas sa usadili na úpätí vrchu nad Montreux. Znovu prežívali šťastné časy. „Mali sme dobrý život. Prežili sme január a február a zima bola veľmi pekná a my sme boli veľmi šťastní.“– str.242. Keďže Catherine bola už vo vysokom štádiu tehotenstva, rozhodli sa presťahovť do Lausanne, kde by mali bližšie nemocnicu. Jej pôrod bol ťažký a komplikovaný. Trval mnoho hodín. Porodila cisárskym rezom, ale dieťa bolo mŕtve. Napokon umrela aj sama Catherine.