Jozef Cíger- Hronský: Jozef Mak

Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa chudobnej vdovy.“Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“Je to fatalistická (osudová) postava, čo autor naznačuje hneď na začiatku románu pri jeho narodení, keď mu boli dané ukrižované ruky, ako symbol utrpenia: „Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“ Osudovosťou bolo i to, že jeho krstná mať nedodržala všetky tri veci pri krste.
Od detstva sa ťažko pretĺkal životom, znášal ponižovanie svojho nevlastného brata i posmech iných. Vzťah Jozefa s bratom Janom nebol práve najlepší. Keď bol Jano malý musel sa o Jozefa starať : „Jano, syn, čo mal v makovskom dome právo, vyše roka nosieval Jozefa Maka na chrbte. Mocný chlapec bol v siedmom roku a mocnel aj od ťarchy, ktorej sa nemohol zbaviť, lebo mater musela obracať sa za chlebom. Oslabol iba niekedy a vtedy sa hodil na zem aj s plachtičkou, v ktorej bol zavitý brat“ , preto ho Jano nenávidí a vyčíta mu i dnes, že žije v dome jeho otca: „Jožko, žerieš? V mojom dome žerieš?“ I preto ho matka posiela do služby pásť jalovice u Augusta Kubandu: „I dobre bolo Jozefovi Makovi, Augusta Kubandu vzal si za otca a niekoľko rokov iba to čakal, aby čím skôr prišiel čas vyhaňania jaloviny. Čakal na vatru, čo rodila hviezdy, a taká vatra nemohla byť inde, iba na holiach Vápenice“ Neskôr Janova chalupa, kde býval s matkou vyhorela. Vtedy ich aj s Jozefom prichýlila jeho krstná mama Hana Meľošová, ktorá mala krásnu dcéru Marušu. Jozef a Maruša sa do seba zašúbili: „Jožko...!

Keď ho oslovila, úsmevom zastenala okolo nich teplá noc. Nič za to ma Imro oklamal, Maruška, ale ja by som už aj tak bol prišiel... už sa mi chcelo ísť... a ja som vedel, že ma Imro klame. Pohli sa krížom cez konopiská ako jeden a zaľúbili sa túto noc. Keď ponad vrchy začal prichodiť deň, iba vtedy sa otriasla krásna Maruška a krásny Jozef Mak, lebo Maruška pobadala, že cez konope vpísali čiernu cestu“ Keďže Kubanda za službu neplatil tak ako si Jožo zaslúžil, vzbúril sa: „Či ste mi dali toľko pecňov , koľko mi patrí od gazdov? Hen pred troma rokmi už pred Kačínom ste povedali, že mám všetku slaninu vydelenú, a ja som jej veru monoho nepojedol. Nuž tak, srýc, teraz mi chodí po rozume a taká mi je vôľa, že sa mi chce sekeru hádzať do jaloviny. Len ju radšej požente, lebo ak mi bude v ceste dolu grúňom...“ , utiekol a stal sa drevorubačom v horách, kde sa stretáva so svojím otcom Gregorom Biaľošom. V tomto prostredí Jožo začína snívať o tom ako si postaví vlastnú chalupu: „ Chalupu si postavím! Na Janovom diele rastie tráva, Jano stavať nebude, ani chyrovať o ňom kde je a mne ľudia pomôžu... Ľudia si vždy pomôžu, i nám by dávno boli, ale nemal kto začať. Hrady nechám dlhšie, vyrezávané spravím a nad vrátkami je pekná strieška, keď je... Do zimy niečo zarobím, v zime keď záprahy budú v stajni stáť pomôžu mi ľudia. Chalupu postavím.“ No Biaľoš mu svoju pomoc pri stavaní domu zamietol, aby sa dedina nedozvedela o jeho otcovstve. Postava Gregora Biaľoša má podobný osud ako Jozef Mak, pretože umiera pomerne mladý, zavalený stromom pred očami syna: „A tak zazrel na zodratej pažiti pred kolibou zakrvaveného Biaľoša, zakrvaveného na celom tele: na rukách, prsiach, bruchu i kolenách. Iba tvár mal čistejšiu ako inokedy, žltšiu, že rana na líci väčšmi sa odrážala a obe viečka mal nehybné, napolo privreté, iba v kútikoch pri bielkach akoby mu bol niekto po kvapke krvi nakvapkal...“

Po tejto udalosti začína so stavbou chalupy. Keď je už na konci a volá mať a Marušu bývať, prichádza richtár odviesť ho do vojny. Jozef sa dostáva aj do Hercegoviny, kde si privyrába pašovaním tabaku. Čiže nie je pasívnym ako sa na prvý pohľad zdá,ale aj koná, niekedy prekvapivo.
Keď sa po rokoch vráti, nachádza nečakané zmeny. Matka zomrela a v jeho dome býva brat s Marušou,jeho ženou, ktorá sa veľmi zmenila. Už nie je pekné, dobré, mravne čisté, vnútorne silné dievča, ale skazená, škaredá, vojnou poznačená žena. Táto postava je najexpresívnejšou postavou románu: „Pánboh ti daj Maruša... !Maruša zdvihne rapavú tvár, krv jej uteká do líc, ale všade nedobehne, lebo rapaviny ostávajú biele i ďalej. Chytro položí si dlaň na ústa a vtedy začne blednúť , ale rapaviny sa zase nehnú, ostávajú i teraz rapavé...Marušu našiel pod šopkou v ostružlinách na zemi, i priľahol si k nej. Popolavá bola, ba až zelenkavá, akoby už od vekov ležala tu, akoby bola splesnivela. Vidieť to: ramená má tak rozhodené, ako jej samy padli, keď sa zrútila na zem. Oči a ústa dopoly otvorené a zmeravené. Mráz mu prebehol chrbtom, keď si povšimol mŕtvy, ale neprikrytý zrak, a ovalil ho tuhý zápach pálenky, ktorý vydychovala“ Jozef si spolu s Janom rozdelia chalupu na polovicu. Neskôr sa Jozef stretáva sa s Julou, ktorá občas stráži Marušinu dcéru Hanu. Jula je nízke dievča, s utrápenými očami, ktorá sa nikdy nebráni rozkazovaniu. Je pracovitá, skromná, pokorná a tichá: „ Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, kedže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala tohto súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí. Varovala všetky deti troch sestár, zavše robila až za troch, ale tu bol súd, nuž všetci, i sama verila, že vykonala roboty iba za pol zdravej ruky“ Kedže Jožo napriek súdu, že sa Jula nikdy nevydá ju požiada o ruku, čím prekvapí celú dedinu. Berie si ju hoci, nie je pekná a ani ju nemá tak rád ako Marušu. Raz Joža postavili pred súd za politizovanie počas služby u práporu a na päť mesiacov ho dávajú do väzenia.Keď sa vracia čaká ho Jula aj s dieťatkom:“Jožko! Hej naozaj to bola nízka žena s deckom na ruke v plachtičke, pokorná Jula, s ústami polootvorenými, ohlušená veľkou radosťou a veľkým plačom, ktorý sa v slzách nikdy nevysype. Jožko, Jožko...!
Tak vbehol doň ten hlas ako ostrý nôž!“ Jula Joža nesmierne miluje a postupne láskou k nemu krásnie: „Nebola krajšia než inokedy, i pokora i služobníctvo bolo na nej, a jednak bola inakšia: podivne svietilo jej čelo, prehĺbil sa jej zrak, dostal farbu, na lícach triasol sa jej neutajený rumenec a na perách vlhký dych. Dívala sa na Jozefa celým zrakom a v pokornom pohľade mala čosi zázračne príťažlivé a mocné“ Neskôr však Jula zisťuje, že Jozef chodí za Marušou, Jula trpí: „I Jula privykla si na svoj strach, lebo jej nepomáhal nik. Navykla na tú hrôzu ako na chlieb i preto, lebo na hruď privaľovala sa hrôza druhá, ťažšia, dovalili sa kŕče a neodchádzali. Už nemátožili, neobchádzali, už sa načisto usalašili a lámali Julu, lámali ráno, večer, každý deň, neprestajne, večne. Samej sa zdalo, že sa len tak vláči po dome, iba tak ťahá nohy za sebou, ale nekráča.“ Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do Ameriky. Maruša tragicky umiera. Opitá sa utopí pri zvárke. Život Jozefa Maka sa upraví až vtedy, keď Jula čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí Julinou smrťou: „Inovať nesadla ani na smreky, ani na víly, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev. Hej, Jula sa usmievala i po tom, keď bola mŕtva“ V čase keď Jožo začne prejavovať city navonok Jula umiera a on už nemôže nič urobiť: „vstal raz, druhý raz, zastavil sa pri truhle, díval sa na inovať, ktorá sa neroztápa, a na inovati videl takúto reč:Nehnevaj sa na mňa Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som trochu bola tušila, keby som len skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života, tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo... Keby som trochu skôr... Veď mi už aj srdce začalo biť, a ja ani sama neviem, prečo a ako prestalo.“V závere autor vyjadruje svoju filozofiu človeka odovzdaného osudu: „Trp, Jozef Mak! Človek- milión si, nuž vydržíš všetko, kedže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný človek Jozef Mak“


Hronský vystupuje v románe ako rozprávač. Postavám sa prihovára a uvažuje nad ich činmi: Nuž Jozef Mak, načo sa vypytuješ? Myslíš si, Jula niečo o tom vie, že sa jej chveje srdce a všetky údy? Myslíš si, Jula cíti v sebe alebo na sebe nejaký nárek? Zdá sa ti, že Jula utiera si slzy? Mýliš sa, Jula zdnuka chladne, a ty o tom nevieš, ba keby si aj vedel, nevedel by si si rady, lebo niet takého spôsobu, aby sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla, lebo Jula sa uzavrela, striasla zo seba všetko ako panna-zem, ked sa v jeseň vychystá na spánok, a Jula čaká už iba na inovať, aby ju okrášlila, aby ju ovinula závojom, ktorý sa síce chytro potrhá, no i za ten krátky čas, pokým ju bude ovíjať, stane sa s ňou neuveriteľná zmena: Jula bude sa vydávať za ženícha-slnko v bielom plášti. Jozef Mak, lepšie by si mal priložiť ucho na Julino srdce.“ Autor nás vovádza do sveta osudovosti, z ktorého niet úniku. Preto i hlavná postava Jozef Mak, ako iba jeden z milióna, svoj trpký životný údel príjma ako osudovú nevyhnutnosť a vyrovnáva sa s ním.Žije bezvýchodiskový život. Nebúri sa, nevíťazí, ale ani sa nevzdáva. Tak do popredia dáva autor vytrvalosť v utrpení a silu trpieť! Jozef Mak ako aj ostatné postavy konajú inštinktívne, pudovo, nie rozumovo. Všetko prežívajú zvnútra, kde je ich život plný vášne. Autor používa mnoho opisov prírody: „Inovať je najkrajší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, ked sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov. Ani príroda-panna si ho nedožičí hocikedy, sťaby i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda-panna rada sa parádi cez celý rok, truhla so šatami akoby nemala dna. Azda ani nemá naozaj, a čo si myslí, to je hneď navrchu. A parádnica namýšľa si každú chvíľu inšie a ináč. Kto pozoruje, ten všeličo vystriehne od rána do večera a od večera do rána zasa mnoho. Do roka ešte viac, a keby človek mohol žiť veky, dávno, dávno by nemal slov pre všetky zázraky večne nespokojnej parádnice.“ ,nárečové slová (móres, gamby,návidieť) cudzie slová (najmä maďarské a nemecké:werk, festung, honvéd) a ľudí a prírodu opisuje cez pomlčky(Jula-tieň, človek-milión, panna-zem).


DRUH: epika
FORMA: próza
ÚTVAR: sociálno-psychologický román
TÉMA: ponor do psychiky prostého človeka na pozadí zložitej spoločenskej situácie