Vojna ich priviedla k činom ako boli vražda Alberta, samovražda George Raheho a smrť Ernstovo najlepšieho priateľa Ludwiga Breyera. Ernst veľmi ťažko znášal smrť svojich priateľov. No postupne ako jediný z nich začína konečne žiť odzovu. Častými prechádzkami po krajine, nádhernou prírodou opäť nachádza zmysel života. A práve smrť jeho priateľov ho primäla k tomu, aby skoncoval s myšlienkami z minulosti, aby sa viac neobracal za tým čo bolo, ale aby myslel na to čo bude. Uvedomuje si, že Ludwigova smrť mu ukázala cestu ako začať žiť odznova. Vie, že to nebude naplnenie života, o ktorom v mladosti sníval a ktoré po rokoch na fronte očakával. Bude to cesta ako každá iná, s kameňmi, dobrými úsekmi, s miestami vydratými - cesta práce. A neraz bude musieť váhať na križovatkách a medziach a niečo bude musieť aj zanechať a potkýnať sa a padať - ale znova vstane, neostane ležať, pôjde ďalej a nebude sa obracať za minulosťou. Možno už nikdy nebude môcť byť celom šťastný, možno že to vojna rozbila a možno bude vždy tak trochu duchom neprítomný a nikde sa celkom neudomácni - ale nikdy nebude nešťastný - lebo vždy tu bude ničo, čo ho zadrží, aj keby to mali byť jeho vlastné ruky, alebo azda strom, či dýchajúca zem. "Chcem pracovať sám pre seba a byť pripravený, chcem hýbať rukami a myšlienkami, nechcem sa pokladať za dôležitého, ale chcem ísť ďalej, aj keby sa mi zavše chcelo ostať na mieste.".