Erich Maria Remargue Cesta späť

Román zachytáva osudy vojakov poznačených trpkou skúsenosťou vojny, ktorí sa vracajú domov z frontu. Sú to predovšetkým mladí chlapci, ktorí pred odchodom na vojnu majú plno snov a túžob, cieľov do života. Hlavným hrdinom a zároveň rozprávačom príbehu je citlivý mladý muž Ernst Birkholz. Tak ako všetci jeho kamaráti okúsil, čo znamená slovo žiť a najmä prežiť. Na front odchádzajú presvedčení, že vojnou dokážu dobyť svet, že ich nič nedokáže zlomiť, plný odhodlania a presvedčenia. No až tu si začínajú uvedomovať, čo so sebou vojna prináša. Po príchode domov si uvedomujú, že ich život nebude nikdy taký, aký žili pred vojnou. A preto začínajú piť, aj keď vedia, že alkohol ich pred ničím nezachráni. Uvedomujú si, že vojnu ktorú viedli, viedli proti sebe samým. Že zbytočne vyhasnuté životy nikdy nepadli za vlasť, ale za politické záujmy a lepší život ich vodcov. Cítia sa podvedení a zneužití. Hoci všetci dokázali bojovať proti iným, svoj boj o život po vojne mnohí prehrali. A hoci na vojne dokázali uniknúť granátom a ostrým guľkám zo zbraní, nedokázali sa skryť do úkrytu pred sebou samými. Ich život je vyprahnutý, bezútešný a vhĺbený do smutných spomienok minulosti, ktorá sa neustále odohráva pred ich očami ako divadelná tragédia. Sú spustošení, bez túžby žiť odznova, snahy vybudovať a dosiahnuť niečo, pretože vojna rozbila nielen ich ideály a sny, ale aj lásku. Ich život je obrazom bezcieľneho putovania po uliciach a krčmách. Cítia sa v tomto novom svete zbytoční a bez nádeje. Nedokážu nájsť zmysel života, ktorý by im pomohol prekonať neustále sa vracajúce temné obrazy zabíjania, výkrikov hrôzy, výstrelov, rinčania zbraní, strachu o vlastný život a život svojich priateľov. Ernst túži po láske, chce byť milovaný, chce zabudnúť na všetko zlé, čo zažil a spomínať na to, čo mu prinieslo radosť. No okrem priateľstva pravú lásku nespoznáva. Ernst so svojimi priateľmi opäť začína chodiť do školy. Tu si uvedomujú, aké sú zbytočné všetky školské pravidlá a povinnosti, ktoré museli prísne dodržiavať predtým ako odišli na front. už nie sú tými, čím boli. Aj napriek tomu, že vystavili svoje životy vysokému nebezpečenstvu, cítia, že ich spoločnosť odmieta a ignoruje. Ernst odchádza na vidiek za učiteľa. No tu sa cíti sám, a jeho samota mu ešte väčšmi pripomína neutichajúce spomienky z vojny. A preto sa vracia späť do mesta. Vojaci, hoci dokázali zvíťaziť nad vojnou, nezvíťazili nad sebou.

Vojna ich priviedla k činom ako boli vražda Alberta, samovražda George Raheho a smrť Ernstovo najlepšieho priateľa Ludwiga Breyera. Ernst veľmi ťažko znášal smrť svojich priateľov. No postupne ako jediný z nich začína konečne žiť odzovu. Častými prechádzkami po krajine, nádhernou prírodou opäť nachádza zmysel života. A práve smrť jeho priateľov ho primäla k tomu, aby skoncoval s myšlienkami z minulosti, aby sa viac neobracal za tým čo bolo, ale aby myslel na to čo bude. Uvedomuje si, že Ludwigova smrť mu ukázala cestu ako začať žiť odznova. Vie, že to nebude naplnenie života, o ktorom v mladosti sníval a ktoré po rokoch na fronte očakával. Bude to cesta ako každá iná, s kameňmi, dobrými úsekmi, s miestami vydratými - cesta práce. A neraz bude musieť váhať na križovatkách a medziach a niečo bude musieť aj zanechať a potkýnať sa a padať - ale znova vstane, neostane ležať, pôjde ďalej a nebude sa obracať za minulosťou. Možno už nikdy nebude môcť byť celom šťastný, možno že to vojna rozbila a možno bude vždy tak trochu duchom neprítomný a nikde sa celkom neudomácni - ale nikdy nebude nešťastný - lebo vždy tu bude ničo, čo ho zadrží, aj keby to mali byť jeho vlastné ruky, alebo azda strom, či dýchajúca zem. "Chcem pracovať sám pre seba a byť pripravený, chcem hýbať rukami a myšlienkami, nechcem sa pokladať za dôležitého, ale chcem ísť ďalej, aj keby sa mi zavše chcelo ostať na mieste.".