Na druhej strane však na front išli aj karieristi, ktorí bezhranične verili cisárovi a považovali vojnu za svätú ako poručík Dub a kadet Biegler. Išli tiež aj dôstojníci a poddôstojníci, ktorí len rozmýšľali ako na vojne zbohatnúť a čo najviac zarobiť. Ako účtovník práporu Vaněk.
O hlúposti a neschopnosti prestárleho velenia armády hovorí i situácia na nádraží v Budapešti, kde čakalo na vojakov vo vlaku nemilé prekvapenie, keď namiesto sľúbeného jedla – uherského salámu, dostal každý z vojakov dve pohľadnice. Za takýchto podmienok sa Švejk spolu s vojskom dostal až na východné Slovensko, do miest, ktoré ešte pred nedávnom okupovali ruské vojská a po prudkých bojoch ho opustili. Tu sa vojaci na vlastné oči konečne presvedčili, aké hrôzy a utrpenie prináša zo sebou vojna.
I v týchto miestach sa prejavila hlúposť a neschopnosť armádneho velenia, ktoré nariadilo vystúpiť práporu z vlaku 150 km pred líniou fronty a ďalej ísť pešo. Aj keď trať bola už opravená a pokračovala ďalej. Táto situácia však zapríčinila aj ďalšie Švejkove omyly, keď za pochodu našiel uniformu ruského vojaka a obliekol sa do nej, aby si ju vyskúšal. Stalo sa mu to takmer osudným, lebo práve vtedy ho chytila vojenská patrola. Táto, keď zistila, že hovorí po česky, okamžite ho predviedla pred veliteľstvo ako zbeha. Práve tu sa Švejk presvedčil o spôsoboch vládnutia rakúskych vojenských veliteľov na okupovaných územiach, ich prístupoch k obyvateľstvu a zajatým nepriateľom. Život Švejkovi zachránil dôstojník, v ktorom zostala aspoň štipka ľudskosti a prístupu k plneniu vojenských povinností a jeho poprave zabránil, keď si preveril Švejkovu totožnosť a zabezpečil mu návrat späť k svojej jednotke. Vráti sa k svojej jednotke v tom najlepšom, keď dôstojníci poriadajú prasačie hody.

Až do tohto okamihu už chorý Jaroslav Hašek nadiktoval svoje príbehy o dobrom vojakovi Švejkovi. Jeho choroba sa však zhoršila natoľko, že dňa 3. januára 1923 Jaroslav Hašek zomiera a Švejk zostáva nedokončený.