Začína sa zaujímať o život robotníkov a mnohé svoje skúsenosti z tohto obdobia zobrazuje ďalej vo svojej tak žurnalistickej, ako i románovej a poviedkovej tvorbe.
„Theodore navštívil najchudobnejšie štvrte mesta a zašiel i do takých brlohov, aké ešte za svojho života nevidel. Najväčšmi ho udivili tváre robotníkov, tváre ľudí, ktorí nepoznali v živote nič iné, len ťažkú prácu. Príliš namáhavá, neľudská práca, otupujúca a ubíjajúca každú myšlienku, bola ich jediným údelom.“ 6)
V roku 1895 prijíma spisovateľ ponuku svojho brata Paula, úspešného textára pesničiek. Odchádza do New Yorku, kde sídli hudobná firma, ktorej spolumajiteľom je i Paul, a pripravuje sa na pozíciu šéfredaktora časopisu Every Month, ktorý firma zamýšľa vydávať. Pracuje tu až do roku 1897, kedy pre vzniknuté rozpory odchádza a chce sa venovať písaniu čŕt a článkov. „Hrdinami jeho čŕt sú bedári i boháči, maliari i hudobníci, businessmani i prostí robotníci.“ 7)
V rokoch 1879-1899 rôzne americké časopisy uverejnili vyše 100 článkov s Dreiserovým podpisom. Spisovateľ sa stáva uznávaným, robí interwiev s mnohými slávnymi osobnosťami, čo dosiahli úspech v oblasti obchodu, vedy, umenia a literatúry. 28. decembra 1898 Theodore Dreiser uzatvára vo Washingtone manželstvo so Sarou Whitovou, ktorú spoznal ešte za pôsobenia v chicagských novinách na jednej zo svojich ciest. Mladomanželia odchádzajú do New Yorku a začínajú spoločný život. Na naliehanie svojho priateľa púšťa sa Dreiser do písania svojho prvého románu Sestra Carrie. Práca na románe netrvala ani celý rok, problémy sa však vyskytli ešte pred jeho predstavením verejnosti. F. Doubleday pod vplyvom amerického spisovateľa F. Norrisa, ktorý román čítal a bol ním uchvátený, súhlasil s vydaním, ale neskôr ho označil za nemorálny, priečiaci sa dobrému vkusu a chcel od zmluvy odstúpiť.

Keď neuspel, vydáva román v roku 1900, avšak bez akejkoľvek reklamy, takže sa predalo len pár knižiek a autor si navyše získal v očiach verejnosti povesť nepublikovateľného. Mnohé časopisy odmietajú i jeho články a reportáže. Zatiaľ čo roku 1899 bolo uverejnených okolo 50 spisovateľových príspevkov, roku 1901 ich vyšlo iba dvanásť a roku 1903 dokonca iba dva. Autor už ďalej nenachádza potešenie v svojej práci, stráca duševnú rovnováhu a dostáva sa do ťažkej depresie.
„Posiela ženu k jej rodičom a sťahuje sa do žobráckej chatrče v Brooklyne za 1 dolár a 25 centov týždenne, hladuje, dovoľuje si denne kúpiť iba fľašku mlieka a kúsok chleba. Chodieva na trh, kde si občas nájde jablko, cibuľu alebo zemiak spadnutý z predavačovho pultu. Odnáša si to starostlivo do svojej izbietky, aby si v samote na tom pochutnal. Už začína mávať halucinácie, zhoršuje sa mu zrak, stupňujú sa mu neuralgické bolesti.“ 8) Je rozhodnutý ukončiť svoj život skokom do rieky, našťastie sa tak nestane. Pomáha mu brat Paul potom, ako sa náhodne stretnú. Obaja zabúdajú na vzájomné roztržky a Paul zaplatí Theodorovi 6-týždňový pobyt v prepychovom sanatóriu neďaleko New Yorku, kde sa jeho zdravotný stav zlepšuje. Opäť nachádza prácu v novinách, píše reportáže a poviedky, postupne sa vypracúva a postupuje na čoraz vyššie miesta. V apríli 1906 sa stáva redaktorom časopisu Brodway Magazine a v roku 1907 dokonca šéfredaktorom časopiseckého združenia Butterick. To vydávalo tri masové ženské časopisy s celkovým nákladom okolo 1 milióna výtlačkov.

„Na Dreiserov podnet časopisy združenia čoskoro zorganizovali celonárodnú kampaň na pomoc deťom sirotám, horliac za osvojenie si sirôt bezdetnými rodinami. Pod tlakom tejto kampane prezident Roosevelt zvolal v januári 1909 Národnú konferenciu, ktorá založila Národnú ligu na záchranu detí.“ 9)
V takomto postavení mal Dreiser veľký vplyv medzi literátmi i vydavateľmi a preukazuje nevšedné riadiace schopnosti. Problémy sa vyskytli nečakane na inej strane- v literátovom súkromnom živote. Po nezhodách, ktoré už dlhšie pretrvávali medzi ním a jeho ženou, nadviaže Theodor vzťah s mladou 18- ročnou výtvarníčkou Thelmou Gudlippovou, pracujúcou tiež pre časopisecké združenie Butterick. S takýmto vývojom udalostí, ale nesúhlasí Thelmina matka a požaduje od vedenia Buttericku, aby svojho šéfredaktora prepustili, inak vzťah zverejní. To by ale poškodilo povesť časopisu, a tak je Theodor nútený koncom septembra 1910 odísť.
Rozhodne sa napriek nešťastnému osudu svojho prvého románu venovať svoj čas literárnej tvorbe a konečne zaznamenať všetky myšlienky, námety a motívy, čo už dlho nosil v hlave, no pre prácu v novinách ich ešte nestihol položiť na papier. Ako prvý mu vychádza román Jennie Gerthardtová v októbri 1911, ktorý kritika prijala vcelku priaznivo a autor sa zamýšľa nad vydaním ďalšieho diela, tentoraz z úplne iného prostredia. Začína súčasne písať romány Finančník a Titan, ktoré majú tvoriť prvé dva diely plánovanej trilógie, nazvanej Trilógia Túžby.

Ako prvý vychádza Finančník, ale ešte pred vydaním Titana začiatkom roku 1912 cestuje Dreiser do Európy. V Anglicku trávi vyše mesiaca oboznamujúc sa s krajinou. Potom navštívi Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Holandsko a Monako. Tu sa venuje písaniu cestopisných čŕt, ktoré po návrate do Ameriky vydáva pod súhrnným názvom Štyridsiatnik na cestách. Kritika prijala dielo kladne, ale míňalo sa zle a neprinieslo spisovateľovi väčší dôchodok. Rovnako je to i s Titanom.
„Spisovateľ vkladal doň nemalé nádeje. Dúfal, že jeho vydaním si podstatne zlepší finančnú situáciu. Ale román neprijala verejnosť s nadšením. Oficiálna kritika ho vyhlásila za 'nudný', jeho príbeh za 'nemožný', hrdinu za 'amorálneho' a samého spisovateľa za 'nenormálneho Američana'. Nie div, že po takejto kritike sa knižka predávala slabo a honorár za ňu nestačil ani na vyrovnanie preddavkov. Nepochopenie románu zo strany kritiky a čitateľskej verejnosti spisovateľa ubíjalo a plodilo v jeho hlave pochybnosti o zmysle práce.“ 10)

Dreiser, hlboko sklamaný takýmto výsledkom, odkladá prácu na tretej časti trilógie, no nevzdáva sa úplne a plánuje napísať román z umeleckého prostredia. Ten vychádza v roku 1915, ale očakávaný výsledok sa nedostavil, práve naopak. Na román Génius je vydaný zákaz rozširovania Spolkom proti nerestiam- polooficiálnou organizáciou, ktorú orgány štátu New York poverili uvádzať do života zákony zamerané proti nemravnosti. Opätovne mohol byť vydaný až v roku 1923.
„Ani útoky moralistov a životné príkoria nemohli Dreisera zlomiť a spisovateľ húževnato pokračuje vo svojej práci. Keďže cenzori najtvrdšie útočili na žáner, v ktorom Dreiser dosahoval najlepšie výsledky, je nútený preorientovať sa.“ 11) Na jeseň 1916 mu vyšla zbierka cestopisných čŕt Slávnosť v Indiane s ilustráciami F. Bootha, v rokoch 1918-1919 zbierky poviedok Slobodní a iní a Dvanásť mužov, no ani to spisovateľovu finančnú situáciu podstatne nezlepšilo.
„Neskoršie sa priznal, že v tom období celý týždeň žil z desiatich dolárov. Ale nie hmotná situácia trápila Dreisera najväčšmi. Ako uvádzali jeho blízki, v tom čase ho najväčšmi trápilo, že nemôže písať diela, ktoré by brojili proti morálke ľudí okolo neho.“ 12) Neskoršie, na jar 1919, vychádza spisovateľova hra Hrnčiarova ruka a v roku 1921 ju provincetownské experimentálne divadlo uviedlo na newyorskej scéne. Ale hra, ani na javisku, ani v knižnom vydaní nemala úspech.
V tom istom roku sa Dreiser spoznáva s Helen Richardsonovou.

„Táto známosť vniesla do spisovateľovho života veľké zmeny: Helen bola jeho vernou družkou do posledných dní. Jej vpád do svojho života porovnával Dreiser so slnečným lúčom, ktorý náhle prenikol do podzemia.“ 13) Začínajú spolu cestovať po USA, odchádzajú do Kalifornie, Saint Luisa, Južnej Karolínie, Mexika, Seattlu, Vancouvru a na tri roky sa ubytujú v Los Angeles. Spisovateľ v týchto rokoch vydáva zbierku Bite, bubny! , autobiografické dielo Novinárske dni a knižku Farba veľkého mesta, ale všetka jeho pozornosť sa upriamuje do budúcnosti- opäť plánuje napísať román, ktorým by konečne prelomil nezáujem verejnosti.
Autorova túžba poukázať na svoju tvorbu sa splnila. Román Americká tragédia, ktorý vyšiel v roku 1925 vyvoláva čoraz väčšie ohlasy u širokých vrstiev ľudí, dobre sa predáva, kladne ju prijíma i kritika, je zaraďovaná do čítania literatúry na univerzitách. Dreiser sa stáva známym, poskytuje rozhovory, opätovne sa vydávajú jeho staršie diela. Román je sfilmovaný i upravený do divadelnej hry, postupne sa prekladá do mnohých svetových jazykov. Spisovateľ nadobudol majetok a spolu s Helen začína znova cestovať. Navštevuje Európu, medzi inými aj Československo a ZSSR. Tu sa bližšie oboznamuje s komunizmom a marxistickými teóriami, čo prirodzene vyplýva z jeho tvorby, ktorá je jasne postavená na právach širokých vrstiev obyvateľstva.