V tomto na pohľad jednoduchom príbehu Nabokov rozohral mnoho strún – od čierneho humoru so zmyslom pre intelektuálny detail po najjemnejšiu lyriku, od mnohotvárnej vízie meniaceho sa sveta až po najhlbšiu sondu do nemenného ľudského vnútra.

Na prvý pohľad je tu podoba so svetom Franza Kafku. Zákony kafkovskej absurdity sú však iné, u Kafku sa všetko začína v nevinne vyzerajúcej realite a absurdita vystreľuje práve tam, kde ju najmenej čakáme, je nevypočítateľná.
Nabokovova poetika absurdity je takmer opačná – vychádza z precízne budovaného plánu a je vlastne pospletaná z výsledkov úzkostlivo vernej reality vzniká “strihovou skladbou“ a usporiadaním. 


Ukážky z článku
(Pozvanie na popravu)


(st. 18 – 19) A zatiaľ Marfinka mu už v prvom roku manželstva bola neverná: s hocikým a hocikde. Keď Cincinnatus prišiel domov, Marfinka si zvyčajne s akýmsi sýtym úsmevom pritískala na krk bucľatú bradu, akoby karhala sama seba, hľadela spod čela nevinnými hnedými očami a hrkútala nízkym holubičím hláskom: „A Marfinka to zase dnes robila.“ Niekoľko sekúnd sa na ňu díval, s dlaňou na líci ako žena, a potom s tichým zavýjaním prešiel cez všetky izby, plné jej príbuzných, a zavrel sa v záchode, kde dupkal, splachoval vodu a kašlal, aby zamaskoval vzlykot. Zavše na ospravedlnenie vysvetľovala: ,,Veď vieš, aká som dobrosrdečná, je to len maličkosť, a chlapovi sa tak uľaví.“
Čoskoro prišla do druhého stavu –– a nie od neho. Porodila chlapčeka, a hneď nato oťarchavela zase — opäť nie od neho –– a porodila dievčatko. Chlapček bol chromý a zlostný; tupé, tučné dievčatko takmer slepé. Pre tieto defekty sa obe deti dostali k nemu do škôlky, a bol to zvláštny pohľad — ako urastená, hybká červenolíca Marfinka vedie domov toho mrzáka a tú buchtičku.

(st. 95) Za ním v baletných topánočkách na boso a vo vlnených károvaných šatočkách vkĺzla Emuška a ako minule sa šuchla pod stôl, kľukla si tam, takže ľanové vlasy, na koncoch zvlnené, jej zakrývali tvár, kolená, ba aj stehná. Len čo sa Rodion vzdialil, vyskočila — a rovno k Cincinnatovi, čo sedel na posteli, zvalila ho a vyštverala sa naňho. Studené prsty jej horúcich holých rúk sa doňho vpíjali, vyškierala sa a na predné zuby mala prilepený kúsok zeleného listu.
— Sadni si pekne, –– povedal Cincinnatus, –– som unavený, celú noc som oka nezažmúril, –– pekne si sadni a povedz mi...
Emuška sa pohniezdila a pritúlila sa mu čelom na prsia; spod rozpustených lokní, čo jej ovísali nabok, vykukla v zadnom výstrihu šiat časť chrbta s priehlbinkou, čo sa menila pri pohybe lopatiek a bola celá rovnomerne porastená pobelavým páperím, ktoré pôsobilo dojmom, akoby bolo symetricky učesané.
Cincinnatus ju pohladkal po teplej hlave a chcel ju trochu nadvihnúť. Schytila mu prsty, tuho mu ich stisla a pritláčala na cmukajúce pery.
— Aká si ty prítulná, –– ospanlivo povedal Cincinnatus, — no dosť už, dosť. Porozprávaj mi...
Ale na ňu prišiel záchvat detskej samopaše. Toto svalnaté dieťa zvalilo Cincinnata ako malého psíka.
Prestaň! — skríkol Cincinnatus. — že sa nehanbíš!
–– Zajtra, — povedala zrazu, stískala ho a hľadela mu na koreň nosa.
— Zajtra umriem? — spýtal sa Cincinnatus.
–– Nie, zachránim ťa, — zamyslene povedala Emuška (sedela na ňom ako na koni).
–– No to je výborné, — povedal Cincinnatus, — naraz plno záchrancov! Škoda, že nie skôr, lebo sa zbláznim. Zlez, prosím ťa, si mi ťažká a je tu horúco.
— Utečieme, a ja sa za vás vydám.
— Hádam aj hej, keď vyrastieš; lenže ja ženu už mám.
–– Tučnú, starú, –– povedala Emuška.