Vladimir Nabokov - Pozvanie na popravu

Vladimir Nabokov
(1899 – 1977)

- zaraďujeme ho do literatúry po 2. svetovej vojne (literatúra po roku 1945)
- predstaviteľ POSTMODERNIZMU


POSTMODERNIZMUS

(postmoderna) - literárny a umelecký smer poslednej tretiny 20 st.
- znaky: odmietavý postoj ku konzumnej spoločnosti, odmieta nadradenosť iných národov, pluralita názorov, žánrový synkretizmus, prelínanie dejovej línie s časovou, zložitá kompozícia, hľadanie pravdy v chaotickom svete, dotváranie existujúcej literatúry = metaliteratúra, protest proti vojne a jej krutosti, satirický a chaoticky pohľad na svet, ponorenie do ľudskej psychiky, využitie experimentu


Životopis

Ako jediný ruský autor (prozaik, básnik, dramatik, prekladateľ, literárny vedec) plne vrástol do inonárodnej literatúry a stal sa americkým spisovateľom, navyše so svetovým uznaním. Pochádzal zo šľachtickej rodiny. V roku 1919 s rodinou emigroval do Nemecka. Po štúdiách v Cambridge žil v Berlíne a pod pseudonymom Sirin začal literárne tvoriť. (Sirin - bájny rajský vták) Živil sa ako prišlo; hodinami angličtiny, francúzštiny, ruštiny ba aj tenisu. No pred fašizmom musel znova putovať ďalej a to aj so svojou manželkou a štvorročným synom. Kliatba vyhnanstva sa mu lepila na päty. Potom sa presťahoval do Francúzska, odtiaľ roku 1940 emigroval do USA. Práve tam sa začal cítiť ako doma. „Moja Amerika“, hovorí Nabokov nežne. Na univerzitách prednášal ruskú a svetovú literatúru. Získal Guggenheimovu cenu roku 1943 a druhý raz 1953. So svojou manželkou Vierou prežil ideálny vzťah. Zomrel vo svojej vile vo Švajčiarsku. Zanechal po sebe rozsiahly literárny odkaz. Nabokov je vo svojej tvorbe aristokrat ducha, do značnej miery elitár, individualista, spisovateľ pre spisovateľov, ba ako sám priznáva, neraz sám pre seba. Dostal pomenovanie “virtuóz jazyka“.


TVORBA: Mašenka
Horník, dáma, kráľ
Lužinova obrana
Hrdinsky čin
Pozvanie na popravu
Dar
Lolita
a iné


Lolita

Román, zložito komponované dielo, žánrovo pestré, autor využíva svoje rozprávačské umenie, jazykové a mimojazykové hry, dielo je napísané pre náročného i menej náročného čitateľa. Jeho škandalózny obsah vyvolal pohoršenie. Vzťah dvanásťročnej nevlastnej dcéry k otcovi Humbertovi, staršiemu viac než 30 rokov, je tu konfrontácia sveta detí a dospelých, morálka americkej spoločnosti a individuálne predstavy o ľudských hodnotách.
Hlavná postava, spisovateľ Humbert Humbert, prichádza z Európy do Spojených štátov, kde má prednášať francúzsku literatúru. Na doporučenie svojich známych si nájde byt u vdovy, matky Dolores, prezývanej Lo respektíve Lolita. Humbert postupne prepadá jej kúzlu a aby mohol zostať čo najbližšie, vezme si jej matku za ženu. Novomanželka však nájde Humbertov denník, pochopí dôvod manželstva a v šoku vbehne pod auto. Humbert Lolite zatají dôvod matkinej smrti a vezme ju na nespútanú cestu naprieč Spojenými štátmi. Keď sa Lolita stane jeho milenkou spozná, že zďaleka nie je nevinným dieťaťom, ale naopak má za sebou prvé sexuálne skúsenosti. ... Jeho šírenie bolo zakázané pre údajné pornografické zameranie a taktiež obe filmové spracovania z rokov 1961 a 1998 boli sprevádzané problémami.


Pozvanie na popravu

Žáner: román
Miesto: dej sa odohráva vo väzenskej pevnosti
Postavy: hl. postava – väzeň - Cincinnatus C. , vedľ.: žalárni - Rodion,
advokát - Roman Vissarionovič, riaditeľ väznice – Rodrig Ivanovič,
dcéra riaditeľa – Emuška, spoluväzeň (kat) – M‘sieur Pierre,
žena C. C. – Marfinka, matka C. C. – Cecília C.
Miesto a čas: dej sa odohráva v ďalekej budúcnosti a v bližšie neurčenej krajine
Téma a motív: vykladačov tejto knihy za posledných päťdesiat rokov bolo veľa. Niektorí v nej videli sociálnu utópiu, iní paródiu, iní stvárnenie mučivého procesu umeleckej tvorby, analýzu problému vedomia, môžeme tu taktiež nájsť obraz ľahostajnej a neľudskej spoločnosti s prvkami viacvýznamovosti

Pozvanie na popravu patrí k tomu najlepšiemu čo Nabokov napísal po rusky. Výrazne sa od ostatných próz odlišuje aj tým, že je to jeho jediný pokus o antiutópiu, žáner, ktorý si získal vo svetovej literatúre 20. storočia mimoriadnu obľubu. Tento inak ťažko definovateľný útvar (alegorický román či surrealistická novela s nádychom grotesknosti) plne zobrazuje autorovu víziu sveta. A do takéhoto sveta plného nedôvery a egoizmu nás vovádza svojím príbehom o Cincinnatovi.

Dej:

Cinncinatus C. je odsúdený na smrť, len preto, že je iný ako ostatní. Okolitý svet sa s tým nedokáže vyrovnať a tak ho radšej odsúdia, uväznia a “pozvú“ na vlastnú popravu. Jeho odlišnosť mu aj možno závidia. No svet ho ďalej mučí tým, že mu neprezrádza termín jeho popravy a dokonca ho aj predĺži. Cinncinatus žije v neistote, ľahostajnosti osudu. Z nudy a aj strachu zo smrti píše listy, ktoré sú tak prepracované, že aj keď napíše vlastnej žene Marfínke ona ho nepochopí a považuje Cinncinata za čudáka, ďalej číta knihy, ktoré mu aspoň trochu spríjemňujú pobyt vo väzení pevnosti. Aká bola jeho žena? (citát z knihy st. 18 - 19) Aj napriek tomu ju mal rád. Zisťuje, že život vo odsúdenca nie je vôbec ľahký. Návštevy Marfinky, ale aj vlastnej matky sú pre neho viacej skľučujúce ako by ho mali potešiť. Matka sa za neho hanbí a rada by vyhlásila, že ho nepozná. Marfínka ho dokonca príde navštíviť so svojím nápadníkom. Dcéra riaditeľa dvanásťročné nevinné dievčatko Emuška sa zaujímavo vyfarbuje, keď chce pomôcť Cinncinatovi s ktorým si už celkom dobre rozumie. (st. 95 citát z knihy) Táto časť pripomína Lolitu, akurát vo vymenených postavách a vymenenej úlohe. Dokonca obidve v dielach majú po dvanásť rokov čo je mimoriadne zvláštne – zámer alebo náhoda? Cinncinatova nepoddajnosť k zúfalstvu vedie väzniteľov k rafinovaným postupom. Aby nebol sám privedú mu spoluväzňa m’sieura Pierra, z ktorého vysvitne, že je to jeho kat, ktorý psychologicky študuje svoju obeť. Cinncinatus to vôbec netuší a spriatelí sa sním. Keď ho vedú na popravisko už neskrýva vôbec strach. Optimistickým koncom zavŕša Nabokov svoje dielo.
V tomto na pohľad jednoduchom príbehu Nabokov rozohral mnoho strún – od čierneho humoru so zmyslom pre intelektuálny detail po najjemnejšiu lyriku, od mnohotvárnej vízie meniaceho sa sveta až po najhlbšiu sondu do nemenného ľudského vnútra.

Na prvý pohľad je tu podoba so svetom Franza Kafku. Zákony kafkovskej absurdity sú však iné, u Kafku sa všetko začína v nevinne vyzerajúcej realite a absurdita vystreľuje práve tam, kde ju najmenej čakáme, je nevypočítateľná.
Nabokovova poetika absurdity je takmer opačná – vychádza z precízne budovaného plánu a je vlastne pospletaná z výsledkov úzkostlivo vernej reality vzniká “strihovou skladbou“ a usporiadaním. 


Ukážky z článku
(Pozvanie na popravu)


(st. 18 – 19) A zatiaľ Marfinka mu už v prvom roku manželstva bola neverná: s hocikým a hocikde. Keď Cincinnatus prišiel domov, Marfinka si zvyčajne s akýmsi sýtym úsmevom pritískala na krk bucľatú bradu, akoby karhala sama seba, hľadela spod čela nevinnými hnedými očami a hrkútala nízkym holubičím hláskom: „A Marfinka to zase dnes robila.“ Niekoľko sekúnd sa na ňu díval, s dlaňou na líci ako žena, a potom s tichým zavýjaním prešiel cez všetky izby, plné jej príbuzných, a zavrel sa v záchode, kde dupkal, splachoval vodu a kašlal, aby zamaskoval vzlykot. Zavše na ospravedlnenie vysvetľovala: ,,Veď vieš, aká som dobrosrdečná, je to len maličkosť, a chlapovi sa tak uľaví.“
Čoskoro prišla do druhého stavu –– a nie od neho. Porodila chlapčeka, a hneď nato oťarchavela zase — opäť nie od neho –– a porodila dievčatko. Chlapček bol chromý a zlostný; tupé, tučné dievčatko takmer slepé. Pre tieto defekty sa obe deti dostali k nemu do škôlky, a bol to zvláštny pohľad — ako urastená, hybká červenolíca Marfinka vedie domov toho mrzáka a tú buchtičku.

(st. 95) Za ním v baletných topánočkách na boso a vo vlnených károvaných šatočkách vkĺzla Emuška a ako minule sa šuchla pod stôl, kľukla si tam, takže ľanové vlasy, na koncoch zvlnené, jej zakrývali tvár, kolená, ba aj stehná. Len čo sa Rodion vzdialil, vyskočila — a rovno k Cincinnatovi, čo sedel na posteli, zvalila ho a vyštverala sa naňho. Studené prsty jej horúcich holých rúk sa doňho vpíjali, vyškierala sa a na predné zuby mala prilepený kúsok zeleného listu.
— Sadni si pekne, –– povedal Cincinnatus, –– som unavený, celú noc som oka nezažmúril, –– pekne si sadni a povedz mi...
Emuška sa pohniezdila a pritúlila sa mu čelom na prsia; spod rozpustených lokní, čo jej ovísali nabok, vykukla v zadnom výstrihu šiat časť chrbta s priehlbinkou, čo sa menila pri pohybe lopatiek a bola celá rovnomerne porastená pobelavým páperím, ktoré pôsobilo dojmom, akoby bolo symetricky učesané.
Cincinnatus ju pohladkal po teplej hlave a chcel ju trochu nadvihnúť. Schytila mu prsty, tuho mu ich stisla a pritláčala na cmukajúce pery.
— Aká si ty prítulná, –– ospanlivo povedal Cincinnatus, — no dosť už, dosť. Porozprávaj mi...
Ale na ňu prišiel záchvat detskej samopaše. Toto svalnaté dieťa zvalilo Cincinnata ako malého psíka.
Prestaň! — skríkol Cincinnatus. — že sa nehanbíš!
–– Zajtra, — povedala zrazu, stískala ho a hľadela mu na koreň nosa.
— Zajtra umriem? — spýtal sa Cincinnatus.
–– Nie, zachránim ťa, — zamyslene povedala Emuška (sedela na ňom ako na koni).
–– No to je výborné, — povedal Cincinnatus, — naraz plno záchrancov! Škoda, že nie skôr, lebo sa zbláznim. Zlez, prosím ťa, si mi ťažká a je tu horúco.
— Utečieme, a ja sa za vás vydám.
— Hádam aj hej, keď vyrastieš; lenže ja ženu už mám.
–– Tučnú, starú, –– povedala Emuška.