Rúčka zmizla, viac sa neukázala.
Jerguš sa rozbehol okrajom kanála, pokiaľ' mu najbližší dóm nezahatal cestu. Necítil zem pod nohami. Najskôr letel ako vták. Bez rozmyslu, slepo, živelne. Ďalekým skokom švihol do kanála, ponoril sa, vyšvihol celou silou. Predháňal plávajúce drevo a smeti. S jedinou myšlienkou: zazrieť v mútnej vode zelenú zásterku. Chvatnúť ju mocne, na breh vytiahnuť. . .
Prúd hnal na koreň starej jelše, Jerguš zaťal sa doň nechtami. Vynoril sa z vody do pása, zaostril zrak, napäto hľadel do prúdu. - Kde je zásterka? Zelená zásterka!
Zasvietila, mihla sa hlboko pod hladinou. Jerguš hodil sa strmhlav a chytil mocne, kŕčovite, zaboril kostnaté prsty do mäkkého bruška. Vyhodil hlavu nad vodu, nadniesol zásterku. Okrúhla tvár malého chlapčeka vykukla z vody.
Zachytil sa Jerguš brehu, vyliezol z vody, mäkké bruško nepustil. Položil malého chlapčeka na trávu, sadol si a oddychoval. Hľadel naň, , chytil ho za noštek. Chlapček bol teplý, ale nedýchal. Jerguš obracal
ho dolu tvárou, nohy mu dvíhal do výšky. Na sinej, poblednutej tváričke nechceli sa ukázať znaky života. . . Schytil Jerguš dieťa do náručia, ponáhľal sa do dediny. Chlapci z brván, so Štefanom Fašangom popredku, utekali mu naproti.
- Tu utekaj s ním, - povedali, - na Horný koniec! To je Vilko od Halajov!
Sypali sa pred Jergušom, ukazovali mu cestu. Vilko Halaj sa pohýbal, voda vyšpľachla z úst, zaplakal slabučko a kašlal. - Žije! – vykríkol Jerguš veselo a bežkomzahol do Halajovie dvora.

Ako bývalo zvykom, mala dedina svojho pastiera – Paľa Stieranku. Ten sa stal Jergušovým dobrým kamarátom. Keď raz išli z paše tak zadrapovali do nich chlapci. Červenák zakričal:
- Tu máme toho, čo sa žaby bojí! Maťo, chyť mi ho! - ukázal na Jerguša.
Maťo Kliešť Horúci zahl'adel sa na Jerguša pichl'avo, jedovato sa pousmieval, pobral sa k nemu. Jerguš sa mu postavil a povedal:
- Daj si so mnou pokoj, lebo ma nepoznáš i
- Maťo, neboj sa, tu som ja! - zvolal Červenák znova.
Maťo Kliešť zdvihol ruku, akoby na Jerguša. Jerguš sa uhol, Maťo, nahnevane sa škeriac, pretiahol si rukou pod nosom a povedal:
- Neboj sa, maličký! Len nos si utieram! Vysmial sa Jergušovi.
Jerguš sa urazil. Pristúpil k Pal'ovi Stierankovi a povedal: - Idem už domov. Nejdem sa s ním zapodievať.
Pal'o Stieranka hl'adel na Jerguša očami, ktoré 1'utovali, že Jerguš Maťa Kliešťa nepochytil. Pal'ove oči hovorili, že sú tu, ked' treba, hotové páliť toho, kto by ublížil Jergušovi.
- Nechod; - povedal, - bez príčiny si nedovol'. Môžeš tu byť tak ako oni. . .
Maťo Kliešť zas pristúpil, zahnal sa, rukou si pod nosom pretiahol.