Chlapci sa často stretávali pri fabrike na rokovaniach o najnovších udalostiach. Večer pred fabrikou, ako obyčajne, zase sa rozprávali chlapci o po
divných, neobyčajných veciach. Jožo Košal'kul'a rozprával:
- Prst som si odrezal, a narástol mi nový. . .
Obzerali prst, neverili. Potme nebolo možno rozoznať, či je nový, alebo starý. Jožo Košaľkuľa preskočil v myšlienkach a doložil:
- A naša Zuza povedala, že ten Jerguš Lapin vie vtákov chytať očami. . .
Nechcel veriť, lebo to hovoril známy klamár, Jožo Košaľkuľa Greňo. Presviedčal, prisahal sa. Zuzka videla, - povedal, - na vlastné oči. Aj sa zadušila. Jerguš Lapin má oči ako kolomaž, vtáka o strom prilepí. . .
Pal'o Stieranka povedal, že to môže byt. Jerguš má oči ako iskry. Možno, že aj v noci vidí, svieti si nimi na cestu. . .
Rokujúci vyslovili mienku, že Jerguš Lapin je jednako len veľmi čudný chlapec. Bude, možno, zbojníkom, ako bol jeho otec. . . Raz Jerguš chytil v lese divú mačku. Rozdriapala mu košeľu, ruky aj hruď mal od krvi, ale nepustil ju. Dal ju do klietky, ale nechcela žrať, tak ju pustil na povalu, aby od hladu nezdochla. Neskôr si naňho zvykla. V auguste boli kosiť trávu. Večer si posadali okolo ohňa a rozprávali všelijaké príhody. Vtedy mu ujo Košaľkuľa rozprával o jeho otcovi. Povedal, že ho zabili traja kamaráti, keď kradli býčka. - Poznal som ho, vravím, - vravel ujo Košľkkuľa. Všetci chlapi spali, Jerguš počúval. - Dobrý človek, ale nerád v noci spával, ako tie šelmy, čo o nich bola reč. . . Zdržiaval sa tu, na Blúdovom vrchu, nikto nevedel, na ktorom mieste. Najskôr v skalách, ako strašidlo. Hovorilo sa, že má sily za piatich. . . - Zbíjal, kde bolo čo, nemohli ho chytiť ani ustriehnuť. Prichádzal domov veľmi zriedka - v noci, keď deti spali. Ja nemôžem povedať, ale vraví sa, že znášal tvojej materi peniaze. . .
- Mal troch kamarátov. Raz vyšikovali býčka z panského majera. Tvoj otec obul mu bačkory, aby nezostali šľaky. A ako tak idú, tu zrazu skočili traja kamaráti a otca ti zabili. Neľúbili ho pre jeho smelosť a veľkú silu. . .
- Potom ho našli rubači a pochovali sme ho. V starom cintoríne, v samom kúte. Preč od ľudí, lebo bol odľudný človek. . .
- Poznám aj pieseň - nevedieť, kto ju zložil - zachováva pamiatku po tvojom otcovi.
A ujo Košaľkuľa ticho zaspieval o zradných kamarátoch. Ako zabili toho spoza hory, čo býčkovi obul bačkory. . .
Jerguš dlho, veľmi dlho mlčal. Akoby sa rozpamätával na tajomný chlapský hlas, vkrádajúci sa mu do sna v dávnych nociach. Keď víchor hvižďal a drúzgal konáre stromov.