Lampa ledva žmurkala a popri tajomnom chlapskom hlase mat' sa ozývala bojazlivo, splašene. . .
- A mamka nič nevraveli. . . - ohlásil sa, slzil. . .
- Daj pokoj, škoda spomínať! - hodil rukou ujo Košaľkuľa. - Mať má mnoho trápenia, ako deti vychovať. Máličko máte poľa, dva-tri pásiky, sotva na výživu. - Pozrel Jergušovi zblízka do tváre: - Buď mi poriadny človek, materi pomáhaj. . . !

V jeseni zomrel Rudko Červenák. Napil sa špinavej vody. Jergušovi bolo za ním smutno.
Chlapci sa opäť zišli pri továrni a našli si takú hru. Že pokúšali Budáčovie barana a potom utekali pred ním. Jerguš bol z nich najšikovnejší. Keď ich to prestalo baviť tak sa rozhodli že sa budú hrať na vojnu s chlapcami so susednej dediny. Jerguša si zvolili za veliteľa. Mladších poslali aby išli provokovať a potom, keď ich začali naháňať tak tí starší začali hádzať kamene prakmi. Bitku vyhrali. Prišla zima, Štedrý večer. Jerguš s kamarátom Paľom doniesli z hory stromček a so súrodencami ho ozdobili. Bol u nich aj Maťo Kliešť. Mama ho pozvala na večeru, po večeri išli do dediny. Ujo Košaľkuľa prišiel pre Jerguša, aby išiel robiť do fabriky. Mama ho pustila. Ujo ho poučil ako sa má správať ku pánovi riaditeľovi. Jerguš ho stretol na fabrickom dvore.

Vybehol z malého domku ujo Košal'kul'a, zahodil sa ako v nebezpečenstve rovno k bráne. Klobúk sňal, otvoril. Vošiel tučný pán s vypučeným bruchom, s tvárou červenou a so zlatými okuliarami na nose. Na uja ani nepozrel, na pozdrav nepoďakoval. Tvár mal srditú, akú Jerguš ešte ani nevidel. Bolo treba sa obávať, že v každej chvíli môže zrúknut strašnou bujačou zlosťou, zadláviť' všetko, vinné-nevinné, čo sa nablízku natrafí, svojím veľkým bruchom. Jerguš pocítil v chrbte podivné mrazenie.
Tučný pán zamieril proti nemu. Odstúpil, klobúk sňal, poklonil sa neobratne.
Nevšimol si, zdalo sa, - nepoďakoval. Čudná vec. Do kancelárie nešiel, začal chodiť po dvore. Sem a ta, pozdĺž budovy. Tak isto ako Jerguš. Hľadel pred seba, na svoje pekné vyleštené topánky. Fučal povážlivo. Stretal sa s Jergušom znova a znova.
„Nezbadali," myslel Jerguš, „patrí sa pozdraviť. . ." Sňal klobúk, poklonil sa úctivo; nijaká odpoveď. „Môže byt - hluchý sú - treba hlasnejšie. . ."
Šiel mu naproti, sňal klobúk, ostro povedal: - Dajboh šťastia! Nevyplatilo sa. Pán zastal, zablýskal očami, očervenel v tvári ako cvikla.
- Daj pokoj, - povedal, - kopnem ťa, budeš mat'!
Čudné. Nepochopiteľné. Jerguš stál zarazený, v údive, nevedel, čo si počat. Kopnút? Radšej ide preč! - Pobral sa k bráne.
- Stoj ! - zakričal tučný pán a pokročil za ním.