- Čo tu vlastne chceš?!
Robotu, - povedal Jerguš, - ujo Košaľkuľa povedali. . . Tučný pán sa mu zahľadel do očú tak, akoby ho nevidel, a hľadelcez neho ďaleko, veľmi ďaleko. Premýšľal, hrýzol si do gamby.
- Chod, - povedal, - do kancelárie k pánu majstrovi! - Ukázal na dvere.
Dali mu kálať drevo. Majster mal dcéru Elenku, ale Jergušovi zakázali sa s ňou hrať a musel jej vykať. Keď pokálal drevo a bola prestávka, hrali sa s kamarátmi na schovávačku pomedzi kade. Zrazu sa tam zjavil pán majster a začal ich biť gumovou hadicou, pričom Jergušovi ublížil na ruku. Povedal, že biť sa nedá a ušiel z roboty preč. Ušiel za bačom, ten mu ruku napravil a povedal, aby si dal s pánmi pokoj. Jerguš ostal žiť v horách, občas bol navštíviť svoju matku. Stal sa zbojníkom.

Téma: Spätosť mladého človeka s prírodou a šťastie Jerguša Lapina.
Idea: Zobraziť priaťelstvo, lásku, odvahu Jerguša Lapina v idealizovanom svete prírody.
Autor využíva množstvo nárečových slov a archaizmov, ktoré sú najčastejšie používané v priamej reči postáv. Autor ďalej často používa perzonifikáciu na pripisovanie ľudských vlastností zvieratám, stromom, hmyzu. Často sú vložené do deja lyrické opisy prírody. Napríklad:
Chrústy utíchli, prileteli netopiere. Pohadzovali čiernymi plachtičkami, plávali v povetrí: cin, cin, cin. . . Nebo černelo, cvrčky pískali na steblách trávy. . .
V jarčeku teplice zanôtili žaby: A tá ~ naša ~ Karolína, ~ čo ~ hľadala, ~ to si ~ našla, ú, ~ ú,~ ú. . . - spievali zborom. V záhrade, v hustej tráve, zvonila rosnička: Pa-pa ~ pa-pa ~ pa! - volala na svoju družku, ona sa jej neozvala.
Kdesi ďaleko, pod Priehybinou, pod dubovou horičkou, vržďala neznáma ropucha. Hrubým, mocným hlasom. Možno na base. Možno vozila sa na vrátach starej stodoly. Alebo --- aj to môže byť - chodí po tráve a vrždia jej presušené čižmy. . . Toto oživovanie a zľudšťovanie vyplýva aj z toho, že spisovateľ v knihe všetko podáva tak, akoby sa pozeral na svet Jergušovými očami, akoby načúval jeho sluchom a akoby radosti i bôle prežíval jeho srdcom. Jerguš je dieťa, ktorého myslenie je plné naivnej detskej fantázie. V jeho predstavách sa stromy nekývajú, ale sa „vyhrážajú jelšinám",. nenastáva hustá tma, ale „noc sa zakabaní čiernym súknom, ticho sedí, ani sa nepohne", mesiac sa nevyplní, ale „narastie a zahojí sa, čo mu boli odrezali". Mnoho takýchto pôvabných drobnôstok skrýva v sebe Zbojnícka mladosť.

Ľudo Ondrejov opísal v Zbojníckej mladosti do veľkej miery svoje vlastné detstvo. Mladý Ľudo Mistrík sa povahove veľmi ponášal na románového Jerguša Lapina.