Ľudo Ondrejov Zbojnícka mladosť

Je súčasťou trilógie do ktorej patria: Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy. V prvej časti – Zbojnícka mladosť – je opísaný mozaikový, pritom ucelený obraz Jergušovho detstva. Mladého hrdinu autor uvádza do styku so svetom dospelých, so svetom triednych protikladov a odcudzených ľudských vzťahov, ktoré Jerguša odpudzujú a poburujú. Návrat na salaš sa stáva prejavom odporu a tiež hľadaním istoty.
V druhej časti – Jerguš Lapin – autor sleduje svojho hrdinu uprostred 1. svetovej vojny a krátko po nej. Dej sa odohráva na fronte a v meste. Tretia časť – Na zemi sú tvoje hviezdy – sa odohráva počas 2. svetovej vojny. Jerguš už nie je hlavnou postavou. Má prezývku tmavý Urda. Až na konci keď zomiera vysvitne že to je Jerguš. Hlavné postavy: Jerguš Lapin: - ústredná postava trilógie
- v ňom vytvoril spisovateľ postavu človeka čestného, prirodzeného, odchovaného prírodou a nepokazeného vypočítavými, studenými zákonmi kapitalistickej civilizácie.
- citlivo reaguje na každý ľudský čin, na každú krutosť, na faloš a pretvárku i keď je veľmi odvážny.
- Nevie sa zmieriť s údelom, ktorý mu predurčuje nespravodlivý svet. Vzoprie sa proti nemu a uteká do hôr
- rozumie prírode, vie sa dohovoriť s vtákmi a vie ich svojim zrakom pripútať na miesto. Ondrejov obdaril túto postavu legendárnymi vlastnosťami, ktoré túto postavu zbližujú s hrdinami ľudových povestí. - jeho otec bol zbojník a on sa ním v trilógii taktiež stáva
- v trilógii sa postupne mení na slovenského hrdinu, ktorého možno prirovnať k Detvanovi.
- súciti s chudobnými – zbližuje sa s Červenákom a Maťom Klieštom

Paľo Stieranka: - je najlepší priateľ Jerguša
- je dedinským pastierom
- má veľmi rád prírodu, ako Jerguš, ale nie je taký odvážny. Vedľajšie postavy: Jergušova matka, sestra Anna, brat Rudko, Jergušová krstná mať – Budáčová a jej synovia
Štefan Fašanga, Nácko, Zuzka Košaľkuľa, Červenák, Maťo Kliešť Horúci

Dej:

Dej sa začína narodením Jerguša Lapina. Už hneď na začiatku sa stretávame s lyrickým opisom prírody, ktorý bude aj naďalej sprevádzať celý dej.

V tichej samote, zvanej Zbojnícky Tanec, skrýva sa biely dom. Strážia ho velikáni divých a ovocných stromov. Za letných úsvitov spievajú tam sláviky, za veterných nocí hukocú staré obrovské stromy. Inak len ticho býva na Zbojníckom Tanci.
Bola noc. Vietor sa hneval. Skákal po stromoch ako veličizná opica a rehotal sa ako byvol.
Na starom orechu zadružďal konár a švihol do požltnutej jesennej trávy.

Tenučko zapišťal vietor a odletel.
- Cin, cin, cin, - zazvonili v bielom dome pondusové hodiny. Potom ozval sa ostrý plač dieťaťa
V tej chvíli narodil sa malý zbojník Jerguš Lapin.

Ďalej sa už celý dej odvíja počas jedného roka od zimy až po nasledujúcu jar. Autor sa snaží opísať detstvo a prírodu. Opisuje rôzne šibalstvá, ktoré Jerguš povyvádzal. Raz sa Jerguš zobudil a vonku bolo všetko biele. V noci napadlo veľa snehu. Sýkorky poletovali okolo okien. Jerguš, Anka a Rudko ich chceli chytiť. Medzi okná dal misku s makom a pod perinou čakali, kedy sýkorky priletia. Potom potiahol špagátom a sýkorky chytil. Poprezerali si ich a pustili von, aby sa príliš nezohriali. Jerguš mal kamaráta, ktorý sa volal Števo Fašanga. Keď prišiel za ním, vždy zahvízdal. Najskôr nakŕmili zajace a potom sa išli hrať do snehu. Števo si kúpil korčule. Opravili ich a podvečer prehradili potok, aby voda zaliala lúku. Do rána mali hotové klzisko. Jerguš bol veľmi smelý a neraz sa nerozumne hnal do nebezpečenstva aby pomohol iným. Na ceste ozývali sa výkriky. Jerguš videl kŕdel' ženičiek s batôžkami utekať hore cestou. Za nimi zahadzoval sa vychudnutý pes čiernej srsti. Poslednú zo ženičiek dochytil, potrhal ju za sukne. Ženička zjajkala, odhodila batôžtek a popchla bystrejšie. Pes zaostal, klesol, znova sa pozbieral, znova utekal za ženičkami.
Jergu.š kedysi počul rozprávať o besných psoch. Besný pes, ak pohryzie iného psa, aj ten sa zbesnie. Pre 1'udí je tiež veľmi nebezpečný.. Skočil Jerguš k drevárni, zavrel vráta, aby sa Chvostík, spiaci na povale, von nedostal. Utekal na cestu.
Ženičky vbehli do Lapinovie dvora. Z košíkov na chrbte vytekalo im v meste nepredané mlieko. Kričali a božekali. Jerguš zavrel za nimi bráničku, vybehol na cestu. Pes bol už pri mostíku. Zastal, zahľadel sa krvavými očami na Jerguša, rozohnal sa a skočil. Jerguš, akoby v tejto chvíli opanovaný prasilou svojich predkov, hodil sa bokom, pes skočil do prázdna. Útok sa opakoval; Jerguš nastavil topánku, psa obratne odkopol. Lutoval, že nič nemá v rukách. S besným psom ešte nezápasil, teraz nachytro nevedel, ako sa mu ubrániť. Ustupoval chrbtom k mostu na Hať. Sám nevediac, prečo. Len tak, bez rozmyslu. Uhýbal sa a odskakoval pred novými útokmi zviera ta. Peny fŕkali z odškerenej papule chorého psa, krvavé oči blyšťali sa prenikavým zeleným leskom. Ženičky horekovali, pokrikovali na Jerguša, aby sa nedal uhryznúť.
Jerguš mihom hodil sa na okraj latkovej brány, prudkým rozmachom preniesol sa ponad vodu, a bol na druhej strane.

Zúrivé zviera skočilo naň, ale udrelo už len do prázdnych latiek - zošmyklo sa a spadlo do vody. Prebúdzajúca sa Jelšová voda zhltla ho a skryla pod 1'adom.
Smutne pozeral Jerguš do trhliny v 1'ade. Ľúto mu bolo chorého zvieraťa, ktoré zmizlo vo vode. Vrátil sa na cestu poblednutý a rozochvený.
Ženičky vychádzali už zo dvora aj s Jergušovou ustaranou a pre1'aknutou mamkou. Chválili jeho odvahu a obratnosť. Jerguš vošiel do kuchyne, sadol si k sporáku na lavičku a tíško plakal. . .
- Prečo plačeš? - opýtala sa ho šeptom Anna.
- Psík sa utopil, - odpovedal ticho a hanbiac sa za slzy, ktoré chlapom nepristanú, vytratil sa do dvora

Raz sa Jerguš rozhodol že pôjde spolu so svojim bratom Rudkom odpratávať sneh, ale tak aby sa pohrali. Kým sa Jerguš prebrázdil až k mostíku, blížilo sa poludnie. Ženičky s batôžkami vracali sa z mesta. Niekedy doháňali ich zvlače alebo korba a tu štebotavé starenky, aby sa nemuseli vystupovať do hlbokého snehu, pobehli pred zvlačami a hľadali ušliapané miestečko.
Jerguš pozeral na ne, cupkajúce hore cestou. Smial sa.
- Rozšírime mostík, - povedal, - lepšie sa pomestia. . . - Pomáhal Rudkovi odhŕňať sneh z mostíka do jarku.
Jarok sa zapĺňal, mostík zdal sa už širší. Chlapci donášali sneh z dvora, jarček vyplnili, s mostíkom zarovnali.
- Idú ženy a sane za nimi! Ujdime! - chytil Jerguš Rudka za ruku, vtiahol ho do dvora.
Ženičky utekali pred zvlačami. Dobehli na mostík, zastali, obrátili sa, pozerali na furmana. Či nie je známy, či ich na zvlače nezavolá. Krôčik bokom, krôčik nazad - a hneď veľký krik. Dve ženičky zmizli na falošnom mostíku. Preborili sa. Zostali po nich len tmavé diery v snehu. Jedného dňa na jar sa Jerguš vybral s Rudkom ku močiaru kde sa stretol s Červenákom. Ten hodil do Rudka žabu, ale Jerguš sa nechcel púšťať do bitky a preto odišiel. No chlapci sa mu vysmievali že sa žaby bojí. Preto sa Jerguš hneval na Červenaka, ktorý prišiel na veľkú noc okúpať jeho sestru Anku. No Jerguš so Štefanom to nemienili nechať len tak a preto sa vybrali ozbrojení kameňmi a svinským zubom do dediny k továrni kde sa chlapci schádzali. - Hej, ty, čo sa žaby bojíš, pod' sa pasovať! Jerguš sa obrátil, usmial:
- Nechce sa mi, - povedal nedbalo. A zas len pozeral do vody.
Z druhej strany kanála, na drevených schodíkoch, podmývaných vodou, zahorekovalo malé dievčatko. Chytalo sa za tvár, kričalo, nahýbalo sa nad vodu. Pred chvíľou stál pri nej tučný malý chlapček so zelenou zásterkou. Teraz ho už tam nebolo. Jerguš šibol očami dolu kanálom. Zdalo sa mu, že vidí malú rúčku vynoriť sa z vody. Ďaleko od schodíkov. Len na chvíľku.

Rúčka zmizla, viac sa neukázala.
Jerguš sa rozbehol okrajom kanála, pokiaľ' mu najbližší dóm nezahatal cestu. Necítil zem pod nohami. Najskôr letel ako vták. Bez rozmyslu, slepo, živelne. Ďalekým skokom švihol do kanála, ponoril sa, vyšvihol celou silou. Predháňal plávajúce drevo a smeti. S jedinou myšlienkou: zazrieť v mútnej vode zelenú zásterku. Chvatnúť ju mocne, na breh vytiahnuť. . .
Prúd hnal na koreň starej jelše, Jerguš zaťal sa doň nechtami. Vynoril sa z vody do pása, zaostril zrak, napäto hľadel do prúdu. - Kde je zásterka? Zelená zásterka!
Zasvietila, mihla sa hlboko pod hladinou. Jerguš hodil sa strmhlav a chytil mocne, kŕčovite, zaboril kostnaté prsty do mäkkého bruška. Vyhodil hlavu nad vodu, nadniesol zásterku. Okrúhla tvár malého chlapčeka vykukla z vody.
Zachytil sa Jerguš brehu, vyliezol z vody, mäkké bruško nepustil. Položil malého chlapčeka na trávu, sadol si a oddychoval. Hľadel naň, , chytil ho za noštek. Chlapček bol teplý, ale nedýchal. Jerguš obracal
ho dolu tvárou, nohy mu dvíhal do výšky. Na sinej, poblednutej tváričke nechceli sa ukázať znaky života. . . Schytil Jerguš dieťa do náručia, ponáhľal sa do dediny. Chlapci z brván, so Štefanom Fašangom popredku, utekali mu naproti.
- Tu utekaj s ním, - povedali, - na Horný koniec! To je Vilko od Halajov!
Sypali sa pred Jergušom, ukazovali mu cestu. Vilko Halaj sa pohýbal, voda vyšpľachla z úst, zaplakal slabučko a kašlal. - Žije! – vykríkol Jerguš veselo a bežkomzahol do Halajovie dvora.

Ako bývalo zvykom, mala dedina svojho pastiera – Paľa Stieranku. Ten sa stal Jergušovým dobrým kamarátom. Keď raz išli z paše tak zadrapovali do nich chlapci. Červenák zakričal:
- Tu máme toho, čo sa žaby bojí! Maťo, chyť mi ho! - ukázal na Jerguša.
Maťo Kliešť Horúci zahl'adel sa na Jerguša pichl'avo, jedovato sa pousmieval, pobral sa k nemu. Jerguš sa mu postavil a povedal:
- Daj si so mnou pokoj, lebo ma nepoznáš i
- Maťo, neboj sa, tu som ja! - zvolal Červenák znova.
Maťo Kliešť zdvihol ruku, akoby na Jerguša. Jerguš sa uhol, Maťo, nahnevane sa škeriac, pretiahol si rukou pod nosom a povedal:
- Neboj sa, maličký! Len nos si utieram! Vysmial sa Jergušovi.
Jerguš sa urazil. Pristúpil k Pal'ovi Stierankovi a povedal: - Idem už domov. Nejdem sa s ním zapodievať.
Pal'o Stieranka hl'adel na Jerguša očami, ktoré 1'utovali, že Jerguš Maťa Kliešťa nepochytil. Pal'ove oči hovorili, že sú tu, ked' treba, hotové páliť toho, kto by ublížil Jergušovi.
- Nechod; - povedal, - bez príčiny si nedovol'. Môžeš tu byť tak ako oni. . .
Maťo Kliešť zas pristúpil, zahnal sa, rukou si pod nosom pretiahol.

Jerguš sa teraz už neuhol. Chytil Kliešťa za prsia, rozkrútil, odhodil. Maťo Kliešt padol medzi ovce; splašili sa, zdupotali, ušli.
- Ty si tiež daj pozor! -- pristúpil Jerguš k Červenákovi. - Len raz sa nahnevám! - Oči mu iskrili.
- Pozor tam! Odstúpte! - kričal Maťo Kliešt od brván, v hrsti držal skaly.
Chlapci sa náhle rozstúpili, odbehli od Jerguša.
- Maťo, nehádž, lebo potom ja začnem! - zvolal Pal'o Stieranka a zastal medzi nepriatel'mi. - Ty sa už privel'mi rozdrapuješi

Vtedy išla okolo Jergušova krstná matka a zavolala ho. On musel poslúchnuť. Od vtedy častejšie chodil do Budáčovie dvora pomáhať. Maťo Kliešť však na porážku nezabudol. Raz sa robil že naučí Jerguša hádzať z praku. - Sem sa dívaj ! - ukazoval Maťo. - Vezmeš kameň, sem ho položíš, do praku. Rozkrútiš a hodíš. - Rozmotal prak, vložil doň veľký kameň, krútil. - Ta pozeraj, do neba!
Jerguš sa zahl'adel do výšky, čakal. Mat'o Kliešt rozkrútil prak, obrátil sa k Jergušovi, udrel ho kameňom. Jerguš spadol, zatmilo sa mu v očiach. Precítil sa, chytil lakeť 1'avej ruky. Bolelo na umretie, vstať nevládal, ležal. Okolo neho poskakoval Nácko, božekal a plakal. Zazrel aj Maťa Kliešta, s jedovatým úsmevom, s pichl'avými očami. Načieral vodu do klobúka, priblížil sa k Jergušovi, nalial mu na tvár. Škeril sa, až škrelo. a jedovalo.
- Povedal som ti, že sa ešte stretneme, - vravel. - So mnou si nezačínaj !
Jerguš mlčal. Mat'o chytil ho pod pazuchami, dvíhal. Nácko prestal plakať, začal pomáhať. Postavili Jerguša na nohy, viedli okrajom lúky, vedl'a záhrady. Nevládal Jerguš, nohy sa mu potriasali v kolenách.
- Ty si možno mocný, - rozprával Maťo Kliešť Horúci uštipačne, - ale ja som zlostnejší. Nič nehl'adím, aj zabijem.
Jerguš mlčal, sprobúval nohy. Prestávali sa triasť, mocneli. Sprobúval ruky - sila sa do nich vracala. Strácala sa aj bolesť v lakti. Blížili sa k vrbinám, kde v zime so Štefanom Fašangom odrážali vodu na lúku. Jerguš sa vytrhol, zlosť v ňom zovrela, chytil Mata Kliešta, zdvihol, hodil do jarčeka. Maťo zaryl sa hlavou do hlineného múľu. Nácko plakal, zabožekal, skákal okolo jarčeka.
Maťo Kliešť vyhodil sa z jarku na lúku. Tvár mal zalepenú hlinou, len pichl'avé oči sa iskrili a biele zuby cvakotali. Ryčal neľudským hlasom. Rútil sa k záhrade, z murovaného plôtika vytiahol ako hlava veľký kameň. Ryk stupňoval, letel na Jerguša, zastavil sa na dva kroky. Prikrčil sa, zahnal kameňom, nehodil. Chcel oklamať Jerguša, aby sa uhol, a trafiť ho.

Hľadel mu do očú strašne dravo.
Jerguš, trochu poblednutý, díval sa na kameň. Nehýbal sa. Uhne sa len vtedy, ked' kameň vyletí. . . V poslednej chvíli. Skôr nie, bola by to chyba.
Mafo Kliešť zareval najmocnejšie, hlasom chrapľavým. Prikrčil sa, skočil dopredu, hodil.
Jerguš zazrel veľký kameň pred samými očami, mihom si 1'ahol na tvár. Kameň netrafil, Maťo Kliešť dal sa na útek. Jerguš vyšvihol sa ako strela, skočil, chytil Maťa za plecia.
- Zabijem ťa! - kričal Maťo prerývaným hlasom.
- Nie! - povedal Jerguš pokojne. - Nezabiješ! - Chvíľu mlčal a doložil: - Neublížim ti, macochu máš! - Pustil Kliešta, vrátil sa k Náckovi.
Mato Kliešt' zastal, zvesil hlavu, zahľadel sa do zeme. Prudko sa rozplakal, pobral sa cez Katrenu. Skučal. Zbočil k potoku, umýval sa. Potom zatíchol. Chvíľu sedel na kameni, vrátil sa k vŕbam s vážnou, meravou tvárou.
Jerguš a Nácko umývali si nohy v jarčeku.
- Buďme kamaráti, - priblížil sa Mat'o Kliešt' k Jergušovi. Zlostný úsmev už nemal na tvári. Podával Jergušovi ruku.
- Už ti neverím, - povedal Jerguš ticho. - Udieraš od chrbta. - Zaprisahám sa, že nie! - presviedčal Mat'o. - Budeme dobrí kamaráti, nebudeme sa báť nikoho. . .
Jerguš ruku prijal.
Vyčerilo sa. Súmrak líhal na mokrú trávu. Bojovníci sa odprevádzali. Pohvizdovali a smiali sa, ako smiešne sa poklbčili. Už sa to nikdy nestane...

Na sviatok Božieho Tela mal Jerguš možnosť ísť do mesta spolu s Rudkom a Maťom. Boli sa pozrieť na vojenskú prehliadku a pochod sprievodu mestom, to sa im veľmi páčilo. Ale
Jerguš chodil aj v lete ku Budáčovcom robiť a niekedy sa ani domov nevracal. Rezal sečku, staral sa o kone, motal sa okolo jej synov a pritom sa často stretával s Paľom. Jerguš sa skúšal voziť na koňovi Pejovi, ale najskôr ho musel skrotiť. Podarilo sa mu to a bol na seba hrdý. Raz Jerguša s Paľom bača pozval k sebe na večeru. Tam sa naraz z noci vynoril zbojník Turoň, s ktorým bol radšej každý zadobre. Vravelo sa, že vidí aj v noci. Turoň sa najedol a odišiel. Keď sa Jerguš s Paľom vracali tak našli Turoňa spať v tráve. Chlapci mu vzali nožík a píšťalu a urobili fúzy z trávy. No po chvíli im Turoň skočil do cesty a zobral im svoje spať so slovami :“Budú z vás zbojníci“. Jergušovi to dlho nedalo pokoja. Jergušova sestra Anka si našla priateľku Zuzku Košaľkuľu. Tá sa aj Jergušovi páčila.
V lete sa chlapci chodili kúpať za mlyn. Potápali sa a skúšali, kto vydrží dlhšie pod vodou. Vtedy si Jerguš všimol, že Červenák má zodraté, krvavé plecia. To musel každý deň nosiť macoche drevo. Bol chudý, lebo mu macocha nechcela dávať jesť.

Chlapci sa často stretávali pri fabrike na rokovaniach o najnovších udalostiach. Večer pred fabrikou, ako obyčajne, zase sa rozprávali chlapci o po
divných, neobyčajných veciach. Jožo Košal'kul'a rozprával:
- Prst som si odrezal, a narástol mi nový. . .
Obzerali prst, neverili. Potme nebolo možno rozoznať, či je nový, alebo starý. Jožo Košaľkuľa preskočil v myšlienkach a doložil:
- A naša Zuza povedala, že ten Jerguš Lapin vie vtákov chytať očami. . .
Nechcel veriť, lebo to hovoril známy klamár, Jožo Košaľkuľa Greňo. Presviedčal, prisahal sa. Zuzka videla, - povedal, - na vlastné oči. Aj sa zadušila. Jerguš Lapin má oči ako kolomaž, vtáka o strom prilepí. . .
Pal'o Stieranka povedal, že to môže byt. Jerguš má oči ako iskry. Možno, že aj v noci vidí, svieti si nimi na cestu. . .
Rokujúci vyslovili mienku, že Jerguš Lapin je jednako len veľmi čudný chlapec. Bude, možno, zbojníkom, ako bol jeho otec. . . Raz Jerguš chytil v lese divú mačku. Rozdriapala mu košeľu, ruky aj hruď mal od krvi, ale nepustil ju. Dal ju do klietky, ale nechcela žrať, tak ju pustil na povalu, aby od hladu nezdochla. Neskôr si naňho zvykla. V auguste boli kosiť trávu. Večer si posadali okolo ohňa a rozprávali všelijaké príhody. Vtedy mu ujo Košaľkuľa rozprával o jeho otcovi. Povedal, že ho zabili traja kamaráti, keď kradli býčka. - Poznal som ho, vravím, - vravel ujo Košľkkuľa. Všetci chlapi spali, Jerguš počúval. - Dobrý človek, ale nerád v noci spával, ako tie šelmy, čo o nich bola reč. . . Zdržiaval sa tu, na Blúdovom vrchu, nikto nevedel, na ktorom mieste. Najskôr v skalách, ako strašidlo. Hovorilo sa, že má sily za piatich. . . - Zbíjal, kde bolo čo, nemohli ho chytiť ani ustriehnuť. Prichádzal domov veľmi zriedka - v noci, keď deti spali. Ja nemôžem povedať, ale vraví sa, že znášal tvojej materi peniaze. . .
- Mal troch kamarátov. Raz vyšikovali býčka z panského majera. Tvoj otec obul mu bačkory, aby nezostali šľaky. A ako tak idú, tu zrazu skočili traja kamaráti a otca ti zabili. Neľúbili ho pre jeho smelosť a veľkú silu. . .
- Potom ho našli rubači a pochovali sme ho. V starom cintoríne, v samom kúte. Preč od ľudí, lebo bol odľudný človek. . .
- Poznám aj pieseň - nevedieť, kto ju zložil - zachováva pamiatku po tvojom otcovi.
A ujo Košaľkuľa ticho zaspieval o zradných kamarátoch. Ako zabili toho spoza hory, čo býčkovi obul bačkory. . .
Jerguš dlho, veľmi dlho mlčal. Akoby sa rozpamätával na tajomný chlapský hlas, vkrádajúci sa mu do sna v dávnych nociach. Keď víchor hvižďal a drúzgal konáre stromov.

Lampa ledva žmurkala a popri tajomnom chlapskom hlase mat' sa ozývala bojazlivo, splašene. . .
- A mamka nič nevraveli. . . - ohlásil sa, slzil. . .
- Daj pokoj, škoda spomínať! - hodil rukou ujo Košaľkuľa. - Mať má mnoho trápenia, ako deti vychovať. Máličko máte poľa, dva-tri pásiky, sotva na výživu. - Pozrel Jergušovi zblízka do tváre: - Buď mi poriadny človek, materi pomáhaj. . . !

V jeseni zomrel Rudko Červenák. Napil sa špinavej vody. Jergušovi bolo za ním smutno.
Chlapci sa opäť zišli pri továrni a našli si takú hru. Že pokúšali Budáčovie barana a potom utekali pred ním. Jerguš bol z nich najšikovnejší. Keď ich to prestalo baviť tak sa rozhodli že sa budú hrať na vojnu s chlapcami so susednej dediny. Jerguša si zvolili za veliteľa. Mladších poslali aby išli provokovať a potom, keď ich začali naháňať tak tí starší začali hádzať kamene prakmi. Bitku vyhrali. Prišla zima, Štedrý večer. Jerguš s kamarátom Paľom doniesli z hory stromček a so súrodencami ho ozdobili. Bol u nich aj Maťo Kliešť. Mama ho pozvala na večeru, po večeri išli do dediny. Ujo Košaľkuľa prišiel pre Jerguša, aby išiel robiť do fabriky. Mama ho pustila. Ujo ho poučil ako sa má správať ku pánovi riaditeľovi. Jerguš ho stretol na fabrickom dvore.

Vybehol z malého domku ujo Košal'kul'a, zahodil sa ako v nebezpečenstve rovno k bráne. Klobúk sňal, otvoril. Vošiel tučný pán s vypučeným bruchom, s tvárou červenou a so zlatými okuliarami na nose. Na uja ani nepozrel, na pozdrav nepoďakoval. Tvár mal srditú, akú Jerguš ešte ani nevidel. Bolo treba sa obávať, že v každej chvíli môže zrúknut strašnou bujačou zlosťou, zadláviť' všetko, vinné-nevinné, čo sa nablízku natrafí, svojím veľkým bruchom. Jerguš pocítil v chrbte podivné mrazenie.
Tučný pán zamieril proti nemu. Odstúpil, klobúk sňal, poklonil sa neobratne.
Nevšimol si, zdalo sa, - nepoďakoval. Čudná vec. Do kancelárie nešiel, začal chodiť po dvore. Sem a ta, pozdĺž budovy. Tak isto ako Jerguš. Hľadel pred seba, na svoje pekné vyleštené topánky. Fučal povážlivo. Stretal sa s Jergušom znova a znova.
„Nezbadali," myslel Jerguš, „patrí sa pozdraviť. . ." Sňal klobúk, poklonil sa úctivo; nijaká odpoveď. „Môže byt - hluchý sú - treba hlasnejšie. . ."
Šiel mu naproti, sňal klobúk, ostro povedal: - Dajboh šťastia! Nevyplatilo sa. Pán zastal, zablýskal očami, očervenel v tvári ako cvikla.
- Daj pokoj, - povedal, - kopnem ťa, budeš mat'!
Čudné. Nepochopiteľné. Jerguš stál zarazený, v údive, nevedel, čo si počat. Kopnút? Radšej ide preč! - Pobral sa k bráne.
- Stoj ! - zakričal tučný pán a pokročil za ním.

- Čo tu vlastne chceš?!
Robotu, - povedal Jerguš, - ujo Košaľkuľa povedali. . . Tučný pán sa mu zahľadel do očú tak, akoby ho nevidel, a hľadelcez neho ďaleko, veľmi ďaleko. Premýšľal, hrýzol si do gamby.
- Chod, - povedal, - do kancelárie k pánu majstrovi! - Ukázal na dvere.
Dali mu kálať drevo. Majster mal dcéru Elenku, ale Jergušovi zakázali sa s ňou hrať a musel jej vykať. Keď pokálal drevo a bola prestávka, hrali sa s kamarátmi na schovávačku pomedzi kade. Zrazu sa tam zjavil pán majster a začal ich biť gumovou hadicou, pričom Jergušovi ublížil na ruku. Povedal, že biť sa nedá a ušiel z roboty preč. Ušiel za bačom, ten mu ruku napravil a povedal, aby si dal s pánmi pokoj. Jerguš ostal žiť v horách, občas bol navštíviť svoju matku. Stal sa zbojníkom.

Téma: Spätosť mladého človeka s prírodou a šťastie Jerguša Lapina.
Idea: Zobraziť priaťelstvo, lásku, odvahu Jerguša Lapina v idealizovanom svete prírody.
Autor využíva množstvo nárečových slov a archaizmov, ktoré sú najčastejšie používané v priamej reči postáv. Autor ďalej často používa perzonifikáciu na pripisovanie ľudských vlastností zvieratám, stromom, hmyzu. Často sú vložené do deja lyrické opisy prírody. Napríklad:
Chrústy utíchli, prileteli netopiere. Pohadzovali čiernymi plachtičkami, plávali v povetrí: cin, cin, cin. . . Nebo černelo, cvrčky pískali na steblách trávy. . .
V jarčeku teplice zanôtili žaby: A tá ~ naša ~ Karolína, ~ čo ~ hľadala, ~ to si ~ našla, ú, ~ ú,~ ú. . . - spievali zborom. V záhrade, v hustej tráve, zvonila rosnička: Pa-pa ~ pa-pa ~ pa! - volala na svoju družku, ona sa jej neozvala.
Kdesi ďaleko, pod Priehybinou, pod dubovou horičkou, vržďala neznáma ropucha. Hrubým, mocným hlasom. Možno na base. Možno vozila sa na vrátach starej stodoly. Alebo --- aj to môže byť - chodí po tráve a vrždia jej presušené čižmy. . . Toto oživovanie a zľudšťovanie vyplýva aj z toho, že spisovateľ v knihe všetko podáva tak, akoby sa pozeral na svet Jergušovými očami, akoby načúval jeho sluchom a akoby radosti i bôle prežíval jeho srdcom. Jerguš je dieťa, ktorého myslenie je plné naivnej detskej fantázie. V jeho predstavách sa stromy nekývajú, ale sa „vyhrážajú jelšinám",. nenastáva hustá tma, ale „noc sa zakabaní čiernym súknom, ticho sedí, ani sa nepohne", mesiac sa nevyplní, ale „narastie a zahojí sa, čo mu boli odrezali". Mnoho takýchto pôvabných drobnôstok skrýva v sebe Zbojnícka mladosť.

Ľudo Ondrejov opísal v Zbojníckej mladosti do veľkej miery svoje vlastné detstvo. Mladý Ľudo Mistrík sa povahove veľmi ponášal na románového Jerguša Lapina.

Bol tiež chlapcom odvážnym, výmyselníckym, kamarátskym, ale aj citlivým na urážku a krivdu.
Zbojnícku mladosť nenapísal len preto, aby sa s verejnosťou podelil o poklady svojej pamäti. V románe vyspieval aj lásku ku kraju svojho detstva, ospieval jeho prírodu, vyznal sa z vrúcnej oddanosti k svojej biednej, trpiteľskej matke, vyspovedal sa zo žiaľov a úzkostí, ktoré zvierali jeho srdce v časoch biedy, nezamestnanosti, a neistoty na prahu prvej svetovej vojny. A práve preto nie je Zbojnícka mladosť len spomienkou a len svedectvom. Je aj posolstvom k ľuďom, apelom na ich svedomie a cit.
Ľudo Ondrejov sa stotožnil so zmýšľaním a činmi svojho hrdinu. V návrate k primitívnemu životu v horskej prírode aj spisovateľ videl východisko pre tých, čo sa nevedeli zmieriť s poníženeckou službou mocným vtedajšieho sveta.
A hľa ako sa Jergušovi javí mesto, ktoré vie síce vystrojiť honosné parády (slávnosť Božieho Tela, procesia, cvičiaci vojaci), ale ktoré je pritom neradostné, lebo človeka sputnáva: „Špinavé domy, zaprášené obloky klonili sa do ulice. Chodníky vydláždené žulovými kockami, tvrdé a hrboľaté. Zamúčení učni postávali okolo brán, fajčili opalky. Krivé nôžky, poblednuté tváričky."

Príroda je v Zbojníckej mladosti zobrazená vo svojich mnohotvárnych premenách a vo svojej vnútornej bohatosti. Je zaujímavé, ako je zostavený dej románu. Jergušov , príbeh sa začína odvíjať v tuhej zime, pokračuje na jar, v lete, v jeseni a v zime, aby sa symbolicky ukončil na jar, ktorá znamená počiatok nového života hrdinu. Takýmto rozvrhnutím deja si Ondrejov vytvoril možnosť zachytiť prírodu v jej najrozmanitejších stavoch, v zime pod príkrovom snehu, na jar, keď sa rozvíjajú púčky a „obzerajú kvietočky“, v lete na horách pri kosbe sena, keď do tichej noci „rozpráva fujara o zbojníkoch i o milovaní“, v jeseni, keď pod stromami ticho šuchorí opadané lístie, a znovu v zime. Ale príroda sa u Ondrejova nemení len ročnými obdobiami. Mení sa aj striedaním dňa a noci i premenami počasia. Tvorca Zbojníckej mladosti vie vyčariť zvuky, farby a náladu okamihov pred búrkou i za búrky, vie vykúzliť čaro letného večera, vie rozprávkovo spodobiť noc, zdobenú kosáčikom mesiaca, noc za splnu i noc bezmesačnú.

Román Zbojnícka mladosť právom patrí k najhodnotnejším dielam nielen Ľuda Ondrejova, ale aj celej slovenskej medzivojnovej literatúry. .