Dostojevskij: Zločin a trest

Narodil sa 11.11.1821 – Moskva a zomrel 9.2.1881 – Petrohrade. Patril k významným ruským realistickým spisovateľom. Vyrastal v rodine, ktorá bola veľmi nábožensky založená. Jeho otec bol lekárom. V dome vládla ťažká atmosféra, ktorá poznačila detstvo budúceho spisovateľa, pretože aj napriek tomu, že vyrastal vo veľmi intelektuálnej a vzdelanej rodine, Dostojevskij neraz trpel biedou. Dostojevskij študoval na súkromnom, jednom z najlepších gymnázií v Moskve a potom spolu so straším bratom Michailom na vysokej vojenskej technickej škole v Petrohrade. V tomto čase jeho život zasiahla ťažká rana, zomrela mu matka a o 2 roky neskôr aj otec, čo veľmi ťažko znášala najmä jeho citlivá duša. Po skončení štúdia, v r.1843, pracoval v projekčnom oddelení ministerstva obrany, avšak inžinierska práca ho neuspokojovala, začal trpieť silnými depresiami a pomaly sa prejavovala jeho silná psychická choroba – epilepsia.

Vo svetovej literatúre sa Dostojevskij stal zakladateľom psychologického románu a mnohí tvrdia, že je v tejto oblasti dodnes neprekonaný. Vo svojich románoch podrobne rozoberá duševný stav človeka, jeho myšlienky a pocity. Ďalším významným prelomom v jeho živote bola dočasná zmena myšlienkovej orientácie. Stal sa vášnivým vyznávačom utopického socializmu. Prehĺbený psychologizmus, analýza rozpoltenosti ľudského vedomia, výnimočnosť charakterov a situácií sú typickými črtami Dostojevského realizmu. Od r.1847 navštevoval krúžok M. V. Petraševského a stal sa tak členom skupiny tzv. „petraševcov“, ktorí boli protirežimovo orientovaní. Idey socializmu a atmosféra sociálno-filozofických dišpút mali veľký vplyv na jeho ďalšiu tvorbu. V r.1849 Dostojevského s ďalšími členmi skupiny zatkli a odsúdili na smrť. Tesne pred popravou mu zmenili trest na 10-ročné väzenie v Omsku na Sibíri. Vo väzení často trpel epileptickými záchvatmi. Od r.1854 slúžil ako vojak v sibírskej posádke. V r.1859 mu vrátili šľachtický titul a dovolili publikovať. Vrátil sa do Tveru a neskôr do Petrohradu. Ani takmer desaťročný pobyt na Sibíri, plný telesného a morálneho utrpenia, nenarušil Dostojevského vieru v človeka. Stal sa vnímavým k ľudskému utrpeniu. Stratil vieru v možnosť socialistického usporiadania spoločnosti. V 60. rokoch spolu s bratom Michailom vydával časopisy Vremja (Čas) a Epochu, v ktorej uverejňoval materiály zamerané proti programu ruskej revolučnej demokracie. Cesta do západnej Európy (1862-63) mu vnukla myšlienku, že buržoázny vývin je pre Rusko neprijateľný. V r.1864 mu umrela žena (oženil sa v r.1859) a potom aj brat Michail. Dostojevskij musel splácať dlhy, v r.1865 odišiel do cudziny. Po návrate sa opäť ocitol vo finančnej tiesni. V r.1867 sa oženil so svojou stenografkou A. G. Snitkinovou a odišiel do cudziny. Dostojevského umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy.

Tvorba :
- preklad Balzacovho diela – Eugénia Grandetová
- Bednyje ľudi (Biedni ľudia) – 1. vl. tvorba, dielo naturálnej školy
- Unižonnyje i oskorbľonnyje (Ponížení a urazení)
- Zapiski iz miortvogo doma (Zápisky z mŕtveho domu)
- Prestuplenije i nakazanije (Zločin a trest)
- Idiot
- Besy (Diablom posadnutý)
- Braťja Karamazovy (Bratia Karamazovci)

Zločin a trest
(rozbor diela)
útvar : sociálno-psychologický román naturálnej školy
miesto : Rusko - Petrohrad
čas : začiatok 19. storočia
námet : autor vyvážene spája vykreslenie individualizmu so
zobrazením hl. čŕt spoločenskej situácie vo vtedajšom
Rusku.
dejová línia : tvorí ju duševný pochod hl. hrdinu
Hlavného hrdinu predstavuje mladý študent práv Rodion Romanyč Raskoľnikov. Mládenec veľmi pekný, má krásne tmavé oči, gaštanové vlasy, je vysoký, štíhly a driečny. Raskoľnikov veľmi túži po vzdelaní, avšak nezavinene upadne do takej biedy, že musí prerušiť štúdium na univerzite, lebo nemá na zaplatenie školného. Dostáva sa do akejsi „slepej uličky“ , pretože nechce, aby do jeho problémov boli zatiahnuté jeho matka – Puľcherija Alexandrovna a jeho sestra – Avdoťja Romanovna (Dunečka). Jedného večera si vypočuje v hostinci rozhovor dôstojníka s vysokoškolákom, ktorí sa rozprávajú o starej úžerníčke. „Jedinečná osoba, vždy môžeš u nej dostať peniaze. Bohatá ani Žid, môže dať odrazu aj päťtisíc, ale nepohrdne ani rubľovým zálohom. Ibaže je hrozná pľuha.“ -(str.61), hovorí vysokoškolák a neskôr dodáva: „ Ja by som tú prekliatu babu zabil a ozbíjal, a uisťujem ťa, svedomie by ma netrápilo.“ -(str.62) Svoje slová potom považuje za žartovné, ale odôvodňuje ich takto: „...na jednej strane hlúpa, absurdná, na nič nesúca, zlá, chorá baba, nikomu nepotrebná, ba naopak všetkým len škodí, sama nevie, načo žije, a dnes-zajtra i tak umrie.“ -(str.62) Raskoľnikov zle znáša svoje ťažké položenie, utiahne sa do samoty, do svojej kutice, a tu sa oddáva myšlienkam, zhubnému filozofovaniu, v hlave sa mu roja fantastické plány, ako zlepšiť svoje postavenie, a toto nekonečné premýšľanie ho napokon privedie k rozhodnutiu spáchať zločin.
Raskoľnikov sa dozvedá, že jeho sestra si má vziať za muža bohatého, ale odporného, úlisného a egoistického Petra Petroviča Lužinu.

Raskoľnikov vie, že to robí len preto, aby finančne zabezpečila matku a tak sa ešte väčšmi utvrdzuje v spáchaní niečoho tak ukrutného ako je vražda. V hlave si pripraví perfektný plán, na nič nezabúda. Deň predtým sa rozhodne spraviť akúsi skúšku odvahy a poriadne si prezrieť okolie, kde starena býva. Celú noc a celý deň nespí, iba premýšľa. Napokon sa v podvečer vyberie von, z domu ukradne sekerku a potajomky sa blíži k domu, kde býva stará úžerníčka Aľona Ivanovna. Dostane sa až k nej do bytu a zločin spácha. Avšak do bytu prichádza jej mladšia sestra Lizaveta a tak musí zabiť aj ju, čo však v pláne nemal. Neskôr začína mať výčitky a sám pre seba sa snaží dokázať, že napriek tomu, že vykonal niečo také, môže aj naďalej žiť ľudsky. Zaujímavé je, že majetok, ktorý získal, vôbec nepoužije, ale uloží ho niekde v jednej uličke pod obrovský kameň a viac sa k nemu nevráti. Raskoľnikov však nezavraždil iba z núdze. Vytvoril si v svojej nenávisti a zlobe na ľudí teóriu, podľa ktorej je vražda dovolená ľuďom vyššej kategórie, ak majú pritom ušľachtilý cieľ. Vo svojej teórií rozdelil ľudí na menšinu neobyčajných, ktorých poslaním je vládnuť, a na väčšinu obyčajných, ktorých poslaním je podrobovať sa vôli neobyčajných. Morálka prvých spočíva v absolútnej slobode. Nemusia dbať na všeobecne platné zákony, majú právo páchať zločiny, ak je to potrebné na dosiahnutie cieľa. Zákony existujú len pre druhú kategóriu ľudí.
Raskoľnikova však zradí vlastná teória. Vládal síce „prekročiť“ (zákon) a zavraždiť, no nevládal zniesť následky svojho činu. Po spáchanej vražde prežíva hrozné duševné muky. Do Petrohradu prichádzajú matka so sestrou Duňou, ale Raskoľnikov, čo i mal s nimi veľmi vrúcny vzťah a obe veľmi miloval, stráca o ne záujem, vôbec sa neteší z ich príchodu. Postupne si uvedomuje ťarchu svojho zločinu a na vlastnej koži spoznáva, že falošná cesta za šťastím nevedie k oslobodeniu osobnosti, ale k jej rozpadu, k strate ľudskej dôstojnosti.
Protipólom hrdého, namysleného samotára Raskoľnikova, ktorý využíva svoje nesporné nadanie a inteligenciu na vymýšľanie zhubných teórií, ktoré v praxi zlyhajú, je jeho priateľ, mladý študent Razumichin. Je to človek činu, dobrého srdca, praktik, ktorý vie pomôcť sebe aj iným bez toho, že by sa dostal do rozporu so zákonom. Prežíva s Raskoľnikovom skoro každý deň jeho trápenia a snaží sa mu pomôcť. Myslí si, že Raskoľnikov je chorý, lebo celé dni len blúzni, a tak mu privolá svojho kamaráta Zosimova – doktora, ktorý sa o neho potom stará. Keď do Petrohradu prichádza Raskoľnikova matka so sestrou, Razumichin sa do Dunečky okamžite zamiluje. Do istej miery aktívnejším typom než Raskoľnikov je aj Sofia Semionovna (Soňa), lebo zachraňuje život sebe aj iným prácou veľmi ponižujúcou. Jedného dňa, keď zomrie jej otec Semion Zacharyč Marmeladov, ktorého Raskoľnikov dobre poznal, sa spolu s Raskoľnikovom stretnú. Na prvý pohľad je zrejmé, že obaja si veľmi padnú do oka, avšak až do konca deja si udržuje jeden od druhého odstup. Raskoľnikov je veľmi tvrdý a dá sa povedať, že skoro až chladný mladý muž, pretože si nechce priznať, že Soňu miluje. Soňa aj napriek tomu sa po celý čas drží niekde blízko Raskoľnikova. V závere románu Raskoľnikov nedokáže už ďalej znášať to utrpenie, ktoré ho mučí na duši, prenasleduje počas nocí a nedovolí mu spať, a tak prichádza na políciu priznať svoju vinu. „To som ja vtedy zabil starú úradníčku a jej sestru Lizavetu sekerou, a olúpil.“ -(str.476) Ale rozsudok bol predsa len miernejší, než sa dalo čakať podľa spáchaného zločinu, a možno preto, že sa zločinec nielen nepokúšal ospravedlňovať, ale akoby sa chcel obviniť čo najväčšmi. Raskoľnikov bol vyhnaný na Sibír. Soňa odišla s ním a každý deň ho navštevovala, avšak Raskoľnikov jej aj naďalej nedával najavo svoj záujem, dokonca ho ani nezaujímalo, že za ním chodí. Až jedného dňa sa to konečne stalo. „Ako sa to stalo, ani sám nevedel, ale zrazu akoby ho čosi bolo chytilo a hodilo jej k nohám. Plakal a objímal jej kolená. V prvej chvíli sa strašne zľakla a celá tvár jej stŕpla. Vyskočila a v triaške hľadela na neho. Ale hneď, v tej istej chvíli všetko pochopila. V očiach jej zasvietilo nekonečné šťastie, zrazu vedela, bez pochybnosti vedela, že on ju miluje, nekonečne miluje a že napokon predsa prišla tá chvíľa...“ -(str.490)

Záver
Tento román kladie čitateľovi morálne otázky o zmysle ľudskej existencie, o svedomí, o previnení, o odplate, o treste a hlavne núti čitateľa zamyslieť sa nad tým, akú úlohu zohráva človek voči spoločnosti a naopak spoločnosť voči človeku.
Na postave hl. hrdinu si všíma rozpoltenosť ľudskej duše a nepriamo ukazuje, ako aj silná osobnosť môže stroskotať v konflikte s asociálnym prostredím.
Napriek svojej sugestívnej apoteóze utrpenia a súcitu, čo sa ako červená niť tiahne celým románom, Dostojevskij svojimi otrasnými obrazmi zo života petrohradskej bedače nevdojak sám ukazuje absurdnosť systému, ktorý takéto strašné scény pripúšťa a umožňuje. Autor sa v diele veľmi nevenuje opisu prostredia, vo väčšej časti románu sa venuje hlbokej analýze ľudského vnútra a ľudskej duši, takže by som toto dielo doporučila hlavne tým, koho zaujíma psychológia, ale samozrejme prečítať si ho môžu všetci.
Vieme, že Dostojevskij zašiel v svojom hlásaní súcitu a pokory ako jediného účinného prostriedku proti zlu priďaleko, aj v tom, že mu bolo utrpenie nielen prostriedkom, očisťujúcim ľudskú dušu, ale priam cieľom života, jeho nevyhnutnou súčasťou. Znamená to však, že my sme dnes už vykorenili všetko zlo, sociálne aj morálne, a že súcit ako aktívnu snahu pomôcť človeku už nepotrebujeme?