Máj vesus Démon

Za úlohu sme dostali porovnať dve romantické diela- dve básne od dvoch rôznych autorov : Karla Hynka Máchu – Máj a Michajla Jurieviča Lermontova- Démon.
Na začiatok by bolo asi povedať niečo o zmienených autoroch a tak teda, pusťme sa do toho :

Michail Jurievič Lermontov
(1814-1841)
-ruský básnik, prozaik a dramatik
-matka mu umrela keď bol ešte malý a tak bol vychovávaný starou mamou na dedine
-vyštudoval právnickú fakultu na univerzite v Moskve
-prelomom v jeho živote bola Puškinova smrť na začiatku 1837 nad ktorou vyjadril svoju ľútosť burcujúcimi veršami Na smerť poeta (1837) , za ktoré ho potrestali vyhnaním na Kaukaz
-na prvé obdobie jeho tvorby vplývali Puškin, Byron a Schiller
-diela : Čerkesy, Kaukazský zajatec, Oleg, Posledný deň slobody, ......

Karel Hynek Mácha
(1810-1836)
-žil a študoval v Prahe
-literárne bol všestranne založený
-ovplyvnený júlovou revolúciou v Paríži (1830) a poľským povstaním (1831)
-diela : Svätý Ivan, Poměnky, Valdice, ....


Básne napísané týmito dvoma autormi – Démon a Máj sú si celkom dosť podobné v tematickom spracovaní, aj keď teda z formálneho a ideologického hľadiska je to už ťažšie porovnateľné. V oboch básniach sa hovorí o láske (akoby nie, keď to bol jeden z hlavných princípov Romantizmu- zobrazovať lásku- a najmä k žene) Ide o rôznu interpretáciu: Zatiaľ čo v Máchovom Máji ide hlavne o prenádherné opisy jarnej prírody a dej je tak trochu po mimo, v Démonovi je to naopak- dej je veľmi podstatný pre celé dielo a opisy naopak nie sú také malebné, nieje ich v básni také množstvo a hlavne sa nedajú porovnať s Máchovou básnickosťou, ktorá sa nachádza v celom jeho diele. Zložitosť Máchovho spracovania jeho básne dodáva na jej kráse. Má premyslenú kompozíciu (štyri spevy a dve intermezzá), v ktorej sa dej rozvíja dramaticky. Krásnymi opismi prírody báseň vyniká- pomocou kontrastu obrazov svetla a tmy dosahuje autor maximálne napätie ( nad dálkou temných hor posldení požár plál ).Veľkú pozornosť venoval Mácha rytmu a rýmu. Rýmujú sa zväčša jednoslabičné slová ( svit- cit, hlas- čas ), čím verš nadobúda na hudobnej výraznosti oproti Démonovej jednotvárnosti a jednoduchosti ako rýmu tak aj rytmu. K hudobnosti verša u Máchu prispieva aj výber slov s určitými samohláskami, napríklad “o“, alebo spájanie slov ( kolo- kul-kostlivec ). Zvýšenie tragiky príbehu dosahuje aj tým, že vedľa seba kladie úvahy o konci života a krásnu májovú prírodu.
„Budoucí čas ?! – Zítrejší den ?! –
Co přes něj dál, pouhý to sen,
či spaní je bez snění?
Snad spaní je i život ten,
jenž žiji teď ; a příští den
jen v jiný sen je změní?“
Máj
- súdobá literárna kritika Máj odmietla- veľká nespokojnosť sa prejavila s jeho hrdinami ( mravne padlé dievča, otcovrah, zbojník )
- priaznivejšie bol prijatý na Slovenku Kuzmánym
- krásne lyricko- epicko- reflexívna báseň v štyroch spevoch a dvoch intermezzách
- dej je veľmi stručný, povrchný a jednoduchý
- hlboké filozofické úvahy (myšlienková hĺbka) a prekrásne opisy prírody (vysoké umelecké podanie)
Predspev: vyzdvihuje sa sila a jedinečnosť českého národa (národno- buditeľský motív), opis českého národa.
Čechové jsou naŕod dobrý,
A Ty Čechú věrný syn !
Dej: Jarmila čaká svojho milého večer pri jazere. Prichádza neznámy zvodca- zo žiarlivosti ho Vilém zabije ( to však netuší, že zabil vlastného otca, ktorý ho v detstve odvrhol a vďaka ktorému sa stal zbojníkom )Za túto vraždu má a bude Vilém popravený, čo jeho milá samozrejme nevydrží a utopí sa . V noci Vilém premýšľa nad Jarmilkinou smrťou
„Ach – ona, ona! Anjel muj !
Proč klesla dřív, než sem ji znal?
Ale takisto aj nad otcovou smrťou
„Proč otec muj?- Proč svudce tvuj?
Má kletba –“

Prichádza prvé intermezzo a s ním zbor duchov na cintoríne zhovárajúci sa o príchode Viléma- strašného pána lesov do ich radov- na druhjý sveta (aby sa potom jeho duša mohla stať strážcom posvätného cintorína) , ako jedného z nich. Chystajú mu „prírodný pohreb“, kde každý pridá ruku k dielu.
„Připraven jestiť jeho stán.
Až zítra pulnoc nastane,
vichr naś opět přivane.
Pak mu buď slavný pohřeb dán.“
Pozn.: Podľa mňa v tejto časti vyjadruje autor svoj vzťah prírode- ukazuje čitateľovi, čo si o nej v skutočnosti myslí- čo všetko príroda dokáže, čoho je schopná a akú má moc.
Noc
„Já černá roucha doručím.“
Padajíci květ
„Já k tomu věnce uviji.“

Táto časť (toto prvé intemezzo) je podané dosť abstraktne- rozhovory prírody s duchmi. Samozrejme najhamatatelnejším prvkom tejto časti je perzonifikácia.
Spolu s tretím spevom prichádza aj nový deň, no pre Viléma už posledný. Začínajúc túto časť znovu s jedným z tých nádherných opisov prírody,
Nad temné hory rúžný den
Vystav májový budí dol,
Nad lesy ještě kol a kol-
Lehká co mlha- bloudí sen.

dostáva sa čitateľ k aktu popravy. Všetci ľudia z okolia chcú túto udalosť vidieť. Zbiehajú sa, pozorujú a keď Viléma nakoniec privedú, najskôr kričia : To je on, to je on !, no na druhej strane : Umlknul vešken hluk, nehnutý stojí lid,
a srdce každého zajímá vážný cit.
V soucitu s nešťastným v hlubokém smutku plál
slzící lidu zrak obrácen v hory výš,
kde nyní zločinec, v přírody patře říš,
před bohem pokořen v modlitbě tiché stál.
Potom dochádza k samotnému aktu :
Obnažil vězeň krk, obnažil ňadra bílé,
poklekl k zemi, kat odstoupí, strašné chvíle –
pak blyskne meč, kat rychltý stoupne krok,
vkolo tne meč, zlčinci blyskne v týle,
upadla hlava – skok i – ješte jeden skok –
i tělo ostatní ku zemi teď se skloní.

Touto časťou sa dej akoby zastavil. V druho intermezze, ktoré práve nasleduje je opäť zobrazovaná krása kajiny (ako v každej čast básne). Takisto je tam vyobrazený naŕek Vilémových druhov, ktorý stratili svojho vodcu.
„Vudce zhynul! – vudece zhynul!“ –
Nastáva rýchly posun v čase- ubehne sedem rokov a autor ako pozorovateľ (skôr pútnik- ako symbol volnosti) sa opäť vracia na miesta Vilémovho života a zamýšľa sa nad trgickým ľudským osudom.
Báseň končí tragicky, smrťou všetkých hlavných postáv. To nad čím sa pútnik v poslednom speve zamýšľa by podľa mňa mohla byť aj hlavná myšlienka tohto diela a teda, tragické osudy ľudí (zovšeobecnene).
Báseň bola príjemná a veľmi dobre sa mi čítala z dôvodu zvukomalebnosti- bolo to niečo iné ako som bol doteraz zvyknutý čítavať, preto sa mi to páčilo.

Ďalším spoločným prvkom týchto dvoch diel je prítomnosť nadprirodzených bytostí : v Máji to boli duchovia – strážci cintoína, v Démonovi, ako už samotný názov napovedá, bude hlavná postava nadpozemská.Takisto je v obidvoch dielach veľmi často spomínaný Boh : keď sa v cele k nemu Vilém modlí a Démon, ktorý ním bol ovrhnutý na večnú samotu.
Démon
- poéma vytvoréna v ťažkých dobách cárskeho despotizmu
- v diele vyjadruje autor svoje názory na spoločnosť a na život vôbec
- odvíja tu odvekú tému boja dobra proti zlu
- dej je takisto ako pi prvom diele veľmi jednoduchý, stručný, nemá žiadne komplikované zápletky (tvrí ho jedna dejová línia)
- kniha je rozdelená na dve časti po 16 strôf

Dej sa odohráva v Kaukazských horách, presnejšie v Gruzínsku, kam bol démon odsúdený Bohom, na život v samote. Zaujímavé je, že do kontrastu je tu daný Démon, ktorý by mal spravidla stvárňovať zápornú postavu (ako sme na to zvyknutý) s vetou : i omrzelo se mu zla. Ako hlavný hrdina, tento Démon, trpí spleenom (pln smutku).Je opísaný ako veľmi trpiaci tvor, plný pessimizmu a s nádejou na prúd lepšćh dní. Blúdil veľmi dlhú dobu nad horami ( nad zeměkoulí plul ) až jedného dňa zbadal ju – Tamaru – najkrajšiu źenu pod slnkom :
Věř, od těch dob, co pryč jsme z ráje,
že kráska, jakou Tamara je,
pod jižním sluncem nekvetla.

Démon s samozrejme do tejto krásne j devy zamiluváva.
A démon viděl. Vprudkém kmitu
nepochopitelného citu
ho vzrušil nálhy srdce tluk.
Čo je tiež jeden zo zaujímavých faktov pri naprirodzených bytostiach typu démon – city ...??
Dielo netvorí iba jedna dejová línia – démon a Tamara, ale aj ďalšie : Tamara má byť svojim otcom vydatá za vládcu Sinodalu. Ten cetou k nim umiera aj s celou svojou karavánou rukou zbojníkov. Tamara by však tak či tak odmietla tento zväzok a radšej ako by sa mala za niekoho vydať, stane sa mníškou v kláštore. Príbuzný ju tam teda odvedú a stáva sa s nej jedna z mnísok. V kláštore sa jej k zvuku, ktorý už dlhšiu dobu počuje vo svojej hlave začne zjavovať aj obraz – Démon, ktorý jej časom vyznáva lásku a dúfa, že Jeho city budú Tamarou opetované, no tak sa nestane. Démon Tamaru pobozká a tá v dôsledku tejto skutočnosti umiera.Týmto prehráva Démon svoj boj s Bohom a je teda naveky odsúdený ostať sám.
Jak spící pery líbezná,
Tamara ve své rakvy leží.
Nad plátno bělejší a svěží
Všem čela čistý květ se zdá.
Končí sa to odnesením Tamarynej duše anjelom do neba.
Zaujímavé dielo!

V oboch porovnávaných dielach boli dosť výrazné črty romantizmu : epleen hrdinov, túžba po neprítomnom.... Dielo Démon, ako som tak rozmýšľal, by som vedel prirovnať ku kreslenej rozprávk Kráska a zvier- ten istý motív, tá istá tém, len už si nepamätám, ako to v tej rozprávke skončilo....??
Rozhodne, porovnať dielo Démon a Máj nebolo až také ťažké ( teda, ako sa to vezme) po obsahovej stránke mali spoločné znaky lásky, smrť na konci diela,nadprirodzné bytosti, opisy krás krajín ( aj keď v každom z diel zohrávali tieto opisy inú úloh – to už som spomínal na začiatku ). Líšia sa teda hlavne ideových cieľoch : jedno nám chce podať veľmi zaujímavým spracovaním príbehu pradávny boj dobra proti zlu ( paradoxné je to, že Démon je v diele predstavený ako dobro – uvedomujúc si zbytočnosť násilia, krutosti a iných zverstiev a Boh a anjel ako jeho sudcovi, ktorýho odúdili a stále odsudzujú sú tu daný ako záporné postavy konajúce zlo na úkor zvera, ktorému dali za údel ostať na večnosť osamote.

Po formálnej stránke by som podľa mňa tieto dve diela ani neporovnával ( aj keď teda Lermontovov Démon je celoživotným dielom a je vydané v ôsmich verziách, podľa mňa, Karel Hynek Mácha bol naozaj veľmi dobrý básnik ) Skladba rýmu v Máji nie je zložitá, ani v Démonovi nie, no ide mi tu predovšetkým o ten rytmus, zvukomalebnosť dodávajúcu na kráse celému dielu u Máchu, ktorá sa podľa mňa nedá porovnávať s Démonovou, nie ani tak jednoduchosťou, ani obyčajnosťou alebo priemernosťou, ale naopak práve jednotvárnosťou. Mne sa Mách čítal oveľa lepšie a aj a viac zaujal- tož môj vlastný názor.
V obidvoch dietlach bolo samozrejme nespočetné množstvo umeleckých prostriedkov ( ktoré som nevypísal z neviem akého dôvodu.......?? ) Kažopa´dne sú použité už spomínane perzaonifikáci, metafory, metonýmie, rečnícke otázky, inotaje, množstvo citoslovie , epitetá..... V oboch dielach je slovosled inverzný ( to aby to dodalo na kráse.... :-) )