L’assomoir (Zabiják, 1877, 1975)
- siedmy zväzok románového cyklu Les Rougons – Macquart
- uplatnená teória o dedičnej deformácii ľudskej mentality (alkoholizmu), voči ktorej sa hlavní hrdinovia nevedeli vzoprieť, na čo v konečnom dôsledku doplatili
- dej je zasadený do prostredia nižšej buržoázie Parížskeho predmestia; pojednáva o tragédii jednej robotnícke rodiny: matka dvoch detí Gervaise, opustená manželom Lantierom, sa statočne prebíja životom. Keď sa vydá za bezstarostného pokrývača Copeaua, zdá sa, že bude pokojne žiť. Copaeau spadne zo strechy a ťažko sa poraní. Počas dlhého zotavovania sa začne piť a spriahne sa s Lantierom, ktorý sa k nim nasťahuje. Postupne upadá, lenivie a nechce sa mu pracovať, pričom núti piť aj Gervaise. Nepomáha jej ani nesmelá láska suseda – kováča- Goujeta. Lantier umiera v záchvate delíria tremens a Gervaise ako žobráčka v brlohu pod schodami.

- román upozornil na otrasnú biedu a nástojčivé prblémy chudobných obyvateľov predmestia
- využívajú sa vulgarizmi podporujúce ideový zámer
- autor sa snažil veľmi presným a trefným obrazom poukázať na to, aký môže byť život krutý; zlé a smutné chvíle si skrúšená Gervaise vymaľovávala predstavami o svojej samostatnosti, o kúpe vlastnej práčovne – tým sa snažil autor zjemniť utrpenie hlavnej predstaviteľky
-n diele sa umelecké prostriedky, teda okrem vulgarizmov, nenáchádzajú, čo má za dôsledok reálny obraz alkoholizmu, ako „metly ľudstva“
- rozprávač sa snaží byť nezaujatý, no sympatizuje s hlavnou hrdinkou, ktorú sa snaží v nepriamych opisoch poľutovať, no zachováva si svoj objektívny nadhľad

Román bol ,podľa môjho názoru tak trochu podobný tomu od Victora Huga – Zvonár u Matky Božej a to hlavne nekonečne dlhými opismi, ktorými sa, ja viem, snažil priblížiť atmosféru a vzťahy. Celkovo bol nápad veľmi dobrý a podarený a páčili sa mi pasáže, kde sa autor snažil odľahčiť situácie či už situačnou alebo slovnou komikou, ktorá bola veľmi trefná a adresná. Tiež sa mi páčili pasáže v ktorých sa predstavitelia hlavných postáv nachádzali v takom alkoholovom opojení, že to už nebolo zvládnutelné – musel som sa pritom trochu pousmiať, pretože mi to pripomenulo zopár obrazov mojich kamarátov z letných prázdnin.
Okrem alkoholizmu je v románe takisto zvýraznené pokrytectvo, pretvárka a opovrhovanie, ktoré sa snaží autor odsúdiť takisto. Vôbec, celé toto dielo je písané tak nejak, aby ukázalo spoločnosť iba v tom najhoršom svetle medzi ktorými sa nájde iba niekoľko naozaj čistých duší, ktoré sa nedajú skaziť okolím, v ktorom žijú.
V konečnom dôsledku to nebol čítanie zlé, dalo sa na tom občas aj pobaviť, čo milo vytrhlo z monotónneho a nezáživného prevracania stránok, no takisto by sa mal nad zobrazovanou problematikou zamyslieť, pretože alkoholizmus nebol problémom tej doby a toho meste, ale je to problém globálny tiahnuci sa už od nepamäti, teda aspoň, čo ja viem.