Emile Zola: Zabiják

*2.4.1840 - +29.9.1902 Bol synom talianskeho staviteľa železníc. Detstvo prežil Aix - en - Province. Po smrti otca 1847 žila rodina v ustavičnej finančnej tiesni. Chcel dokončiť štúdia v Paríži, ale na skúškach neuspel, a tak začal pracovať v nakladateľstve Hachette, v ktorom vyšli jeho prvé prózy.
Jeho život bol plný a dynamický – obrana Dreyfusa a slávny list adresovaný prezidentovi J’accuse (Obviňujem). Odsúdili ho, no ušiel do Anlgicka. Po návrate r.1899 začal opäť písať. Zomrel na otravu plynom.

Tvorba, zvedečtenie románu a naturalizmus
Pojem „Naturalizmus“, spájaný zvyčajne s menom Emila Zolu, máva často vo vedomí menej zasväteného čitateľa nádych čohosi kalného, bahnitého, surovo obnaženého. Treba však povedať, že tento moment sa k pojmu „naturalizmus“ pripojil až neskôr, v dôsledku toho, že Zola – kritik svojej doby – sa uchýlil k metóde „kontrastu“, vytvárajúc pochmúrne obrazy, plné mravného i sociálneho rozkladu, ktoré „samy v sebe mali niesť morálku“, ako vyhlásil na obranu románu Zabijak . Základom naturalistickej metódy bolo úsilie vytvárať románové svety presne v dimenziách existujúcej skutočnosti a človeka do nich zakomponovať v jeho prirodzenej (naturálnej) neštylizovanej podobe.Pod vplyvom Tainovej teórie prostredia a determinizmu, náuky dr. Lucasa o dedičnosti a Úvodu do experimentálnej medicíny Clauda Bernarda vypracoval románovú teóriu, ktorú predniesol 1870 na vedeckom kongrese a vydal pod názvom Le roman expérimental (Experimentálny román, 1880). Podľa Zolu musí byť román postavený na vedeckej báze a určujúcimi faktormi pre vývin postáv majú byť dedičnosť a prostredie. Spisovateľ má byť iba nestranným pozorovateľom a registrátorom faktov.

Svoju teóriu aplikoval vo veľkom románovom cykle Les Rougons – Macquart, kt. dal podtitul „prírodovedný a sociálny jednej rodiny za 2. cisárstva“.
Vopred nakreslil „arbe généalogique“ (rodokmeň) početnej rodiny R. a M. Aby účinky vplyvu dedičnosti boli dostatočne výrazné, za predkov rodiny vybral nervovo chorú A. Fouqueovú, jej zdravého manžela Rougona a milenca – alkoholika Macquarta. Na manželských i nemanželských potomkoch sa z generácie na generáciu prejavovali vplyvy týchto defektov. Druhú dominantu svojej teórie – vplyv prostredia – uplatňoval tak, že svoje postavy programovo rozmiestnil do najrozličnejších prostredí (svet finančníkov, politikov, obchodníkov, vojakov, umelcov, kňazov, robotníkov, roľníkov, nízkej i vysokej buržoázie.
V románe Germinal Zola prvý raz v histórii fr. Literatúry predstavil proletariát a zobrazil jeho boj s kapitalizmom.
Z jeho tvorby sú to ďalej: Nana (1880), La bete humaine (1890), L’oeuvre (1886), Le docteur Pascal (1893), L’argent (1891), La Curee (1871), Le Ventre de Paris (1873) a netreba zabudnúť ani na L’Assomoir (1877)
L’assomoir (Zabiják, 1877, 1975)
- siedmy zväzok románového cyklu Les Rougons – Macquart
- uplatnená teória o dedičnej deformácii ľudskej mentality (alkoholizmu), voči ktorej sa hlavní hrdinovia nevedeli vzoprieť, na čo v konečnom dôsledku doplatili
- dej je zasadený do prostredia nižšej buržoázie Parížskeho predmestia; pojednáva o tragédii jednej robotnícke rodiny: matka dvoch detí Gervaise, opustená manželom Lantierom, sa statočne prebíja životom. Keď sa vydá za bezstarostného pokrývača Copeaua, zdá sa, že bude pokojne žiť. Copaeau spadne zo strechy a ťažko sa poraní. Počas dlhého zotavovania sa začne piť a spriahne sa s Lantierom, ktorý sa k nim nasťahuje. Postupne upadá, lenivie a nechce sa mu pracovať, pričom núti piť aj Gervaise. Nepomáha jej ani nesmelá láska suseda – kováča- Goujeta. Lantier umiera v záchvate delíria tremens a Gervaise ako žobráčka v brlohu pod schodami.

- román upozornil na otrasnú biedu a nástojčivé prblémy chudobných obyvateľov predmestia
- využívajú sa vulgarizmi podporujúce ideový zámer
- autor sa snažil veľmi presným a trefným obrazom poukázať na to, aký môže byť život krutý; zlé a smutné chvíle si skrúšená Gervaise vymaľovávala predstavami o svojej samostatnosti, o kúpe vlastnej práčovne – tým sa snažil autor zjemniť utrpenie hlavnej predstaviteľky
-n diele sa umelecké prostriedky, teda okrem vulgarizmov, nenáchádzajú, čo má za dôsledok reálny obraz alkoholizmu, ako „metly ľudstva“
- rozprávač sa snaží byť nezaujatý, no sympatizuje s hlavnou hrdinkou, ktorú sa snaží v nepriamych opisoch poľutovať, no zachováva si svoj objektívny nadhľad

Román bol ,podľa môjho názoru tak trochu podobný tomu od Victora Huga – Zvonár u Matky Božej a to hlavne nekonečne dlhými opismi, ktorými sa, ja viem, snažil priblížiť atmosféru a vzťahy. Celkovo bol nápad veľmi dobrý a podarený a páčili sa mi pasáže, kde sa autor snažil odľahčiť situácie či už situačnou alebo slovnou komikou, ktorá bola veľmi trefná a adresná. Tiež sa mi páčili pasáže v ktorých sa predstavitelia hlavných postáv nachádzali v takom alkoholovom opojení, že to už nebolo zvládnutelné – musel som sa pritom trochu pousmiať, pretože mi to pripomenulo zopár obrazov mojich kamarátov z letných prázdnin.
Okrem alkoholizmu je v románe takisto zvýraznené pokrytectvo, pretvárka a opovrhovanie, ktoré sa snaží autor odsúdiť takisto. Vôbec, celé toto dielo je písané tak nejak, aby ukázalo spoločnosť iba v tom najhoršom svetle medzi ktorými sa nájde iba niekoľko naozaj čistých duší, ktoré sa nedajú skaziť okolím, v ktorom žijú.
V konečnom dôsledku to nebol čítanie zlé, dalo sa na tom občas aj pobaviť, čo milo vytrhlo z monotónneho a nezáživného prevracania stránok, no takisto by sa mal nad zobrazovanou problematikou zamyslieť, pretože alkoholizmus nebol problémom tej doby a toho meste, ale je to problém globálny tiahnuci sa už od nepamäti, teda aspoň, čo ja viem.