Libor sa pri popíjaní v krčme zoznámi s tajomným uhliarom Tavom, ktorý ako jediný verí v jej morálnu čistotu, pretože si ju plánuje vziať za nevestu. Neskôr mu v alkoholovom opojení prezradí, že si ju vraj zajednal už pred jej narodením ako odmenu za to, že pomohol jej matke zbaviť sa mŕtvol 4 ruských kniežat, ktorých zabila, aby ,,splatila daň vlasti”. Libora opantá zlosť, lebo si čoraz viac uvedomuje, čo k Zune cíti. Od tohto momentu sa začína realita prelínať so snom, fantáziou a neskutočnom. Libor sa dostáva do bytostného kontaktu s prírodou, ktorá v ňom vyvoláva pocity eufórie zosilnené poznaním o čistote jeho lásky Zuny. Začne sa s ňou stretávať vo svojom svete halucinácii a preludov, tvorenom zmyslovým nasávaním prírody, ktorá je so Zunou neodlučiteľne spojená.
Raz v noci za ním Zuna príde do jeho chatrče, pripravená na naplnenie ich lásky, ale Libor, očarený jej nevinnosťou, sa zdráha, nechce poškvrniť jej čistotu, až kým sa nepresvedčí o vrúcnosti jej citov. Toto stretnutie sa odohráva na pomedzí sna a reality, ani sám hrdina nevie, či sa to naozaj odohralo, alebo to bol len výplod jeho fantázie.
1. časť vrcholí Liborovým ľúbostným opojením zmyslov. Veľkolepý, jasom presýtený spev hrdinu však narúša výstrel z pušky, kt. mu skoro vzal život. Zachránilo ho zaerdžanie jeho verného spoločníka, koňa Eguša, kt. ho sprevádza po jeho potulkách prírodou.

2.časť
Libor trávi so Zunou čoraz viac času, dokonca začína zanedbávať aj svoje hájnicke povinnosti. Po prvý krát sa stretáva so svojím protivníkom, samotárskym vlkom, ktorý je vlastne jedným z prevtelení ,,toho z Kotliska”. Nájde Zunu v divom boji s týmto podivným zvieraťom, kde sa naplno prejaví jej živelnosť a živočíšnosť. Potom odchádza na služobnú cestu, kde mu Zuna vo sne prezradí, že je moci veľkého ducha týchto hôr. Následne sa mu Zuna začne vyhýbať, správa sa k nemu chladne a Libor začne pociťovať zvláštny nepokoj, pocit ťarchy z neznámeho nepriateľa. Neskôr sa stretáva s tulákom, kt. je len ďalšou z podôb horského ducha. Libor sa rozhodne zabiť toho diabla, čo stojí medzi ním a Zunou. Zabíja vlka, ten síce zahynie, ale vyburcuje proti Liborovi všetky temné bytosti v podobe prírodných živlov.Tie útočia proti hrdinovi aj na mýtických zásnubách Zuny s Tavom, kt. nadobúda podobu Paroma, vládcu nespútaného pohanského sveta. Libor zapíja svoj žiaľ a v jednej chvíli sa neovládne a vrazí Tavovi do tváre fľašu. 2. časť končí smrťou jeho koňa Eguša, kt. zahynie v požiari. Touto stratou začína vnút. kríza hrdinu, jeho halucinácie už nie sú len snom, ale stávajú sa jeho chorobou, posadnutosťou.

3. časť
Do dediny prichádzajú žandári, aby vyšetrili príčiny požiaru. Libor je obvinený z nedbalosti a neskôr prepustený zo služby. Medzitým sa dostáva do čoraz hlbšieho stavu psychickej depresie, nedokáže prekonať žiaľ z toho, že ho Zuna odvrhla. Chce sa však stretnúť so svojím protivníkom, preasleduje ho, je ním taký posadnutý, že s ním vo svojej mysli vedie rozhovory. Dozvedá sa, že Wienhold Zunu prinútil, aby sa za neho vydala, lebo inak prezradí vojaka, s ktorým sa tajne stretávala, a ktorý unikal spravodlivosti. V deň svadby však Zuna zmizla a v mlyne našli spálené pozostatky starého mlynára. Takto sa mu vraj pomstil diabol z Kotliska v podobe vojaka za to, že ho udal žandárom. V dedine vypukne panika, všetci obyvatelia hôr aj so svojím statkom odtiaľ ujdú v predtuche blížiacej sa pohromy. Na dedinu sa valia obrovské tmavé mračná, kt. si ľudia vysvetľujú ako hnev prírodných živlov v podobe veľkého ducha hôr. Libor sa vydáva v ústrety besneniu živlov, v ktorom sa sám dostáva na ich úroveň a stáva sa súčasťou prírody. Tu stretáva Tava, ktorý ho zavedie k Zune – tú nachádzajú v milostnom ošiali s akýmsi nahým človekom, kt. predstavuje poslednú inkarnáciu vlkolaka. Zuna ho napokon v pomätení zmyslov zabije a utečie do hôr. Libor si uvedomí, že boj s mocným duchom hôr nikdy nevyhrá, že Zuna mu odveky patrí a odchádza do iného kraja.
,, Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila. A nevolila zle. (...) Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty.”

Znaky LP:
- dej sa odohráva v prostredí prírody
- postavy sú živelné, pudové a tajomné, často konajú pod vplyvom silných emócií, v afekte
- dôraz je kladený nie na dej, ale na vnútorné prežívanie postáv
- dielo nie je časovo zakotvené, nie je známe ani presné miesto
- využívajú sa prvky ľud. slovesnosti, najmä mýtu a rozprávky
- striedajú sa epické pasáže s lyrickými
- posun od reálneho k imaginárnemu