Gejza Vámoš vstupuje do literatúry hneď po prevrate. Vyštudoval medicínu, získal doktorát z filozofického postoja k svetu – biologizmu (pudová podstata človeka) a freudizmu. Spoločenské udalosti pôsobia na citlivú dušu lekára – spisovateľa, a preto hľadá spôsob, ako vplývať na ľudské svedomie a ako upozorniť človeka, aby bolo v jeho konaní viac zodpovednosti. Zbierku noviel Editino očko vydal v roku 1925. Obsahuje poviedky a črty zväčša s autobiografickým základom a venoval ich svojim sestrám.
Poviedka odráža pesimistický názor autora na skutočnosť a človeka v nej, ale aj naliehavú potrebu vystríhať ho, usmerňovať a viesť. Hlavnými postavami sú Edita a autor- rozprávač, sú obeťmi nedokonalosti života. Edita má 9 rokov a je jeho sestrou. Doposiaľ mal ku všetkým deťom jednotný negatívny názor. Dielo sa začína: Dovoľte mi láskavo, aby som vám predstavil Editu; o jej očku rád by som, hľa, niečo porozprával.
Edita je mojou malou deväťročnou sestričkou. Sám som ju ešte donedávna nepoznal. Ešte pred rokom som nezbadal, že je na svete. Voči malým deťom som predpojatý. Pokladám ich za nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľné, mrzké malé bytosti, s ktorými najlepšie nemať nič spoločného. Edita síce nikdy nevrieskala, ani neslušnou nebola, zošity a knihy mi neroztrhala, ale predsa som si ju nevšímal. Pred rokom však naraz som ju uvidel. Čistila mi kefou klobúk, potom prišla ku mne a podala mi ho, lebo som sa chystal práve odísť.
-Kto vám kázal, aby ste mi klobúk okefovali?
-Nikto.
-Ona vám už mnohokrát prukázala podobná služby, len ste si to nevšimli, - potvrdila Macka, druhá, štrnásťročná moja sestrička.

Po tom, ako si ju všimne, začína ju pozorovať (Začal som ju pozorovať. – Editu nemôžem pristihnúť, aby niečo nerobila. Edita vyberie slúžke z ruky prácu a urobí ona sama. Skoro som sa zasmial, keď som videl to malé, filigránske dievčatko ohromnou metlou zametať dvor) a študovať (Editka sa spoločensky zo dňa na deň vyvíja.), bráva ju so sebou na prechádzky, veľmi si ju obľúbi, rozpráva sa s ňou najmä o svojich literárnych názoroch, vníma ju ako krehkú a veľmi pôvabnú osôbku (Najradšej by som si ju vstrčil do vrecka ako takú drahú, milú, maličkú sošku.), predstaví ju priateľom (Editka je mojou reprezentačnou priateľkou.), chce ju učiť po anglicky a po francúzsky, chce ísť do Afriky pestoveť kávovníky, písať novely a učiť tamojších obyvateľov mravom, samozrejme s celou rodinou a s Editou ako svojou asistentkou (Pôjdem medzi Zulukafrov do Afriky. To sú zaujímavý ľudia. Zožierajú sa síce tu i tam, ak sa nemýlim, ale nerobia to aspoň v mene lásky ako u nás v Európe.)
Mal Pištu (Pišta je maličké biele morčiatko, z ruky asistentovej som si ho zachránil, keď mu chcel dať práve skúškovú injekciu z krvi nejakého chorého. Nazýval som ho Pištom, lebo ráno, keď sa zobudil, pišťal ako malé kurča), no raz mu ho akési zviera uchmatlo. (Bolo po mojom Pištovi. Žalostné pískanie toho maličkého, bezbranného, mne tak milého zvieratkami vŕtalo do duše, že som sa išiel zblaznieť od žiaľu.) Sadol si na breh mŕtveho ramena Váhu a tam smútil nad Pištom (i zrela vo mne myšlienka pomsty, pomsty krutej, nedefinovateľnej, veď ani neviem, čo to bolo, kuna či mačka alebo akési iné zviera. Len viem, že ma cit viedol netrpieť krivdu slabých, nevinných tvorov, naučiť silných a namyslených, čo je bolesť, naučiť ich súcitu. Vykynožili sme všetky mačky z ostrova. – Na, tu máš, pre Pištu – bumm.) všetku svoju lásku upiera na sestru, hľadí na ňu teplím obdivujúcim pohľadom (Ste taká bledá, tenká, Editka. Veď vás vietor odnesie.)
Usilovná Edita si jedného dňa zavolá kamarátku, aby jej pomohla s úlohou z matematiky (Po obede zápasila so svojimi školskými úlohami, a aby počty išli veselšie, zavolala si priateľku, spoluťiečku.

- Och, četr aby vzal tie počty – vzdychla Edita, - čo by dala za to, keby som len tie počty nemusela robiť!
Čerta dojala tá úprimná prosba a rozhodol sa, že Edite pomôže. Priateľka sa trápila so svojím zlým, od rúčky už celkom zahrdzaveným perom, ktoré už asi päť minút darmo ťahala von – ani sa nehlo z rúčky.
- No, ako dlho sa chceš ešte trápiť s tým zlým perom?
- Aha, už je vonku, - zajasá Editina priateľka a ako sa Edita zvedavo k nej nahne, „švungom“ namáhania zapichne Edite vytiahnuté pero do pravého oka.
Na, už nemusíš tie počty robiť, čert ti pomohol. ) Slúžka Mariša jej umyla oko rovnakým spôsobom ako hrnce a večer šli aj s otcom rýchlikom na kliniku. V nemocnici skonštatovali, že na to oko už nikdy nebude vidieť a nechávajú si ju tam na pozorovanie s obavou, aby sa infekcia nedostala aj do druhého oka. Autor sa rozpráva s doktorom z lekárskeho hľadiska - odbornosť a súcit vo vzájomnom prepojení (Uvidel som Editino očko.
Díval som sa doň.
Zaťal som zuby. Nebolo to už oko. Bola to akási slzou a krvou zlepená kalná masa s úplne zakalenou šošoukou; pupilu, dúhovku rozoznať na ňom nebolo. V prostiedku široká štrbina vpichnutia.) Od zúfalstva sa večer pobral opäť k Váhu, kde sa v hmle snaží rozpamätať na Editinu peknú tvár s krásnymi modrými očkami (Z bielej hmly sa mi vynorila Editina tvár, maličkej mojej Editky, ktorú som mal najradšej na svete. Editino pravé očko nebolo už modré a vážne usmievavé, bolo zohavené. Namáhal som sa, chcel som vidieť, vsugerovať si do tej bielej hmly jej starú tvár, tú krásnu, jemnú, bledú, filigránsku tváričku s dvoma modrými vážnymi očkami. Márne som si vsugeroval, ako keby nebola nikdy ináč vyzerala, nemohol som si spomenúť na jej predvčerajšiu tváričku, na jej usmievavé pravé očko.
To strašné, zohavené pravé očko mi nezmizlo spred očú). Pociťuje rovnaký pocit ako pri strate Pištu (I vzbudil sa vo mne zase popud k pomste. K pomste slabých, nevinných obetí na silných a namyslených. Spýtal som sa bielych mátoh na druhom brehu.