Ako mám pomstiť Editu?
Koho mám zničiť za modré, usmievavé očko Editino?
Kto má na svedomí Editino očko?) Spytuje sa Boha ako krutej bytosti, čo chce od ľudí, na čo ich stvoril, obviňuje ho z jej nešťastia (Pane, tú našu krásnu dušu, vrchol svojho diela uzavrel si – do kalu.) Zamýšľa sa nad ľudským telom ako schránkou pre dušu, ktorá musí trpieť a znova rozmýšľa, ako ju pomstiť, no v boji s Bohom je bezmocný. S nešťastím sa nedokáže vyrovnať, nenavštívi Editu vyše mesiaca. Konečne sa odhodlá, nasleduje odborná lekárska úvaha o budúcej možnosti videnia, potom ide za sestrou (Potom som išiel k Edite. Vítala ma zďaleka. Nosila čierne okuliare. Bola veselá, žartovala; v nemocnici ju mali radi, dobre sa cítila.
Sňal som jej z očí okuliare a pozrel som na ňu.
Oj, kde boli jej drahé modré, usmievavé, vážne očká? Kde bola tá drahá tvárička? Dívala sa na mňa akási zvláštna, malá, detská tvár, zmenená na nepoznanie, s výrazom ľudí, majúcich na jednom oku beľmo, s výrazom, pri ktorom prejde človeka zima hrôzy a poľutovania.
A k tej stašnej tváričke jej nezmenená povaha, jej jemnosť a veselo vážna zdvorilosť.) Edita bola plná optimizmu, chcela ho utešiť, povedala mu všetko, čo si zapamätala z angličtiny. Autor si uvedomil, že v duši je to stále tá Edita, ktorú mal rád. Končí vetou plnou utrpenia a bezmocnosti: „Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino, Editino očko.“ V Editinom zohavenom očku možno vidieť metaforu s krásnym svetom, ktorý sa neskôr zohavil.

Charakteristika postáv:
Edita: autor ju vidí ako: Malé, štíhle, filigránske dievčatko. Taká jemná, porcelánová figúrka. Človek by sa jej bál dotknúť, aby ju neporušil, nerozbil. Jej modré, veľké očká, z čistej, trochu rumennej tváričky, vážne sa dívajú na mňa.; je dobrosrdečná, prostá (Zbadám, že Editka je hlúpym, hlúpučkým dievčatkom, že po Mackiných rozumovaniach v nej nieto ani stopy. Edita je ako malé teliatko, samostatného názoru na nič nemá, len na prácu a je nekonečne dobrodušná a pozorná. Edita celý deň mlčí a je vážna, chýbajú jej alúry duchaplných, zázračných detí, ale má vzácne vyvinutý zmysel spoločenský a za zdvorilé slovo dušu by dala človeku.), mladý spisovateľ je ňou fascinovaný, očarený, vidí v nej inšpiráciu (Ona mi je akýmsi duševným doplnkom, som pyšný, že sa s ňou môžem ukázať. Edita očarí každého a ja sa zohrievam v teple, čo jej maličkú, tenkú postavu a jej drahú povahu všade obklopuje ako zázračná gloriola hlavu svätých. Edita pretvorí, preformuje každého, každú atmosféru na svoju drahú, dobrotivú podobu, a to robí malé dievčatko nie afektovaným spôsobom fenomenálnych, zázračných detí, ale ticho, nevedomky. S nikým nie je dôverná, nik ju nebozkáva a nemazne sa s ňou. Jej vážnosť je niečo samozrejmé a prirodzené. – To je Edita a Edita je toto. Ani viac, ani menej.); je veľmi usilovná a pracovitá, no učiť sa jej príliš nejde, je pravým opakom svojej štrnásťročnej sestry Macky,je trpezlivá, dobromyseľná, so svojím nešťastím sa dokáže rýchlo vyrovnať

Autor: je spisovateľ, študuje medicínu, pokladá sa za nepotrbného a zbytočného v tejto spoločnosti „...vlievam do pera svoju lásku i svoju nenávisť k tomuto svetu a k ľuďom, ktorých predsa len nekonečne milujem, hoci sa od nich niekedy odkopnem. Ja, Edita, vlievam o pera svoje city, svoju nahú dušu, tak ako je, s úprimnosťou kajúceho hriešnika na smrteľnej posteli. Stojím vo svojich literách pred ľuďmi taký nahý, ako ma mater porodila. Trpím, plačem a prídem do šialenej extázy tam pri tom bielom papieri, a čo ta perom naškriabem, to som ja...“; často kritizuje celé ľudstvo (Edita, márne som zvliekal svoju dušu donaha; v tom mori tuposti a bezcitnosti stratili sa vlny mojej psychy bez konsonancie, bez ozveny.) a všetky jeho výmysly, rozmýšla o svete a narušených medziľudských vzťahoch kde sa ľudia zabíjajú v mene lásky. (Kde je sila myšlienky, kde je príbuznosť duší, Edita? – Je to všetko len chvíľkové, je to len naivný sebaklam, humbug.
Zroňuje ma ten svet, tá celá rozoštvaná zemeguľa, kde ľudský pokrok naraz produkuje salvarzán a štyridsaťdva centimetrové delá, kde sa ľudie s menom Spasiteľa na perách vraždia.spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, čo si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.

Dušu mi zviera pocit hnusu, keď vidím, že ľuďom, intelektuálom tá bohatá zemeguľa nedopraje nič „nadbytočné“, že im vypočítajú živobytie na gramy; toľko smieš zožrať, toľko šiat kupovať, keď sa rozmnožíš, dostaneš nejaké prídavky, aby tvoje plody hladom neskapali. Zídu sa: tvoji synovia pre vojny, epidémie, náhody, dcéry tvoje pre prostitúciu alebo tuberkulotické živorenie v obchodoch a kanceláriách.)
-nešťastie préžíva ako lekár i ako milujúci brat, ako dospelý sa s ním nedokáže vyrovnať, pretože na rozdiel od svojej sestry si uvedomuje následky