Ján Lenčo Rozpamätávanie

Niečo o autorovi:
Ján Lenčo sa narodil 23. októbra 1933 v Žiline. Po skončení štúdia na FFUK (slovenčina a dejepis) pracoval ako redaktor, stredoškolský učiteľ, referent a správca kina. Do literárneho diania vstúpil už ako vysokoškolák publikovaním literárnych kritík a recenzií. Debutoval zbierkou krátkych próz Cesta na morské dno. Podobné smerovanie má Nepokoj v minútach, z neskoršej tvorby Pravidlá a výnimky a Nebezpečná Šeherezáda. Parodická próza Didaktická kronika rodu Hohenzollernovcov je sarkastickým obrazom bezuzdnej moci. Otázky neľudskosti, neslobody a vedomej krivdy sú témami knihy dvoch noviel Ďaleká a blízka i poviedkovej knihy Pomsta zo záhrobia, v ktorej uplatnil prvky sci-fi. Tieto postupy použil aj v zbierke Socha z Venuše. Problémy jednoduchého človeka v dejinách a jeho možnosti, „poľudšťovanie“ historických a mytologických postáv, rozvinul v historickom románe Egypťanka Nitokris, v zbierke poviedok Hviezdne okamihy, v dobrodružnom románe o Daidalovi a Ikarovi Čarodejník z Atén, v románe inšpirovanom eposom o argonautoch Zlaté rúno, v zbierke poviedok Kleopatrin milenec, v románe inšpirovanom Homérovým eposom Odyseus, bronz a krv a v románe zo starovekej Sparty Žena medzi kráľmi. Román zo stredoškolského prostredia Rozpamätávanie je „tématizáciou bezprostredných skúseností“. Vyznačuje sa netradičným prístupom k téme, mozaikovitou mnohožánrovou kompozíciou. Nadväzuje naň román Roky v kine Úsmev. Lenčo je tiež autorom dvoch súborov prerozprávaných rozprávok.


Rozpamätávanie:
Začína sa konferencia. Konferencia je nuda. Začína sa nuda. Ján Kameník, odchádzajúci profesor dejepisu a slovenského jazyka po dva a pol roku učenia v škole z nej odchádza. Práve sa začína jeho posledná klasifikačná porada – koncoročná pre školský rok 1969/70. On, takisto ako ďalších jeho viac ako 30 kolegov, však nepovažuje čas strávený na konferencii za najzábavnejší. Všetci do jedného sa veľmi nudia. Každý sa snaží nejako uniknúť; telom sa nedá, tak aspoň dušou. Ján Kameník tiež. Uvedomuje si, že je to jeho posledná konferencia, jeho posledný „priamy“ kontakt s kolegami. A tak si nudu skráti rôznymi hrami. Najprv vpustí divú sviňu do zborovne a zabáva sa na tom, čo tam dokázala. Keď tú vyvedú von, ocitá sa na nudistickej pláži spolu so svojimi kolegami. Nakoniec dospeje k rozhodnutiu, že bude zrakom chodiť po zborovni a žmýkať špongiu spomienok.

Bude sa rozpamätávať.
Ako prvý príde na rad riaditeľ, podriadenými neobľúbený nadriadený Dezider Hrajnoha, prezývaný Dežko. Pôsobí dojmom toho najvšednejšieho človeka, nenápadný, štíhly, vysoký a ostrihaný na ježka, bez úradnej či ľudskej autority. Vzťah Jána Kameníka s riaditeľom si kliesnil cestičku od prvotného nepriateľstva k dokonalému priateľstvu. Jano riaditeľa poznal už predtým, ako nastúpil do školy na plný úväzok, ale len veľmi zbežne. Až keď sa začal zaujímať o miesto v profesorskom zbore, prišiel s ním do kontaktu, a nemá na to najlepšie spomienky. Aj keď teraz to už vidí inak.
Jednoducho – riaditeľ Hrajnoha mu odmietol uznať jeho vysokoškolský diplom. Vraj tam nemá potrebné osvedčenie o pedagogickej kvalifikácii. Márne bolo Kameníkovo vysvetľovanie, že vtedy sa študovala len pedagogika a preto nikomu nedávali na diplom Hrajnohom vyžadovanú klauzulu. A tak voľky-nevoľky musel Jano odcestovať do Bratislavy po overenie, že naozaj má potrebnú kvalifikáciu. Po prepletačkách na ministerstve sa mu nakoniec podarilo ho vybaviť. Pre Hrajnohu tým vec skončila. Až neskôr Kameník zistil, že riaditeľ to robil v jeho dobre, aby nemal zbytočné problémy. Teraz mu je ľúto, že takáto maličkosť takmer zatienila ľudskosť a dobrotu Dezidera Hrajnohu.
Tú dokázal už onedlho. Janova dcéra sa, ako každé dieťa, vyzvedala na známky rodičov. Tie Kameník nemal najlepšie, a tak požiadal Hrajnohu o vystavenie „nového“ – nepravého vysvedčenia so samými výbornými. Dežko súhlasil...
Avšak napriek tomu, že medzi nimi dvomi už začalo priateľstvo, kolegyne túžiace po klebetách zapárali do riaditeľa ďalej. Napokon konanie celého profesorského zboru viedlo k tajnému zbieraniu podpisov za odvolanie Hrajnohu – on nebol totiž „úplne čistým Slovákom“. Kameník nepodpísal. Hoci si nebol vtedy istý, či urobil dobre, jeho žena ho upokojila a nakoniec tvorila základ Janovho pochopenia Dezidera Hrajnohu.
Samostatným intermezzom v Kameníkovom rozpamätávaní o Hrajnohovi bola spomienka na školskú inšpekciu. Napriek hádkam a nezhodám medzi ním a ostatným pedagogickým zborom sa postavil na ich stranu a obhajoval ich. To zapríčinilo utíchnutie neprajníckych rečí, ale „ženy sú ženy“.
Po istom čase sa Jano Kameník rozhodol, že zo školy odíde a nastúpi pracovať do múzea, kde však o tri týždne dal výpoveď. Prakticky sa ocitol na ulici. Jeho priateľ Hrajnoha ho však bez problémov vzal späť do školy, a dokonca mu dal plat za mesiac august. Nasledujú ďalšie a ďalšie dôkazy, že Hrajnoha má srdce naozaj na svojom mieste.

Časť o riaditeľovi končí rozprávaním o tom, že už má vlastne „zaistený“ odchod z funkcie, pretože sa nepáčil príliš veľa ľuďom.

A tak Janko blúdi zrakom po zborovni. Hneď vedľa riaditeľa Hrajnohu sedí jeho zástupca Michal Klen. Je to pravý opak Hrajnohu, 56-ročný prešedivený pán nižšieho vzrastu a prirodzeného dôstojného vzhľadu. Je to živé stelesnenie vážnosti, dôstojnosti, úctyhodnosti; jeho meno má všade veľkú autoritu a vždy sa spomína len v dobrom. Dokonca ani Kameník o ňom nikdy nepočul niečo zlé, znevažujúce.
Hneď z úvodu si musí Kameník urobiť systém v rozpamätávaní na Michala, pretože on sám vždy všetko musel mať v najlepšom poriadku, a chaoticky prekrývajúce sa spomienky by jednoducho jeho štýlu nesedeli. Rozhodne sa teda všetko rozdeliť do štyroch skupín: to, čo mu Klen porozprával z vlastného života; to, čo o Klenovi počul z rozličných prameňov; to, čo Klen rozprával mimo okruhu vlastného života; a nakoniec Kameníkove osobné spomienky na Klena.
Michal Klen bol až neznesiteľný puntičkár – keď zbadá nejakú chybu pri kontrole triednej knihy – aj chýbajúca bodka či čiarka – naklepe na list papiera, čo kde treba opraviť, namiesto toho, aby sám urobil tú čiarku či bodku.
Z prvej vrstvy spomienok o Klenovi Kameníkovi napáda jeho odchod do školy ako 10 ročného chlapca. Otec ho nemohol podporovať, pretože Michal mal ešte šesť ďalších súrodencov, tak sa vybral do veľkého sveta sám. Na železnicu nebolo peňazí, a tak putoval hradskou i poľnou cestou, až kým sa nedostal do mesta. Niekto ho zaviedol do gymnázia, a tam sa ho už ujali. Ubytovali ho u čižmárskeho majstra Boloďu.
Mimo okruhu Klenovho života je ďalšia príhoda s matematikárom, ktorý svojich žiakov až na tri dosť ťažké príklady nič nenaučil, a podľa toho, aká kontrola prišla, vyvolával žiakov na niektorý z nich. Inšpekcie boli vždy nadšené, a raz ho dokonca navrhli na miesto riaditeľa. Avšak nikdy neodpovedal na žiadny úradný list, iba stále pil, a tak ho nakoniec zosadili, a pán učiteľ pokračoval svojím osvedčeným trojpríkladovým spôsobom.
Ďalej Kameník spomína na jeho priateľa, ktorého zhodou okolností učil Klen latinčinu. Ďalšia Klenova skvelá vlastnosť sa preukázala i tu: u svojich študentov bol veľmi obľúbený a mali ho radi, pretože on mal rád ich. Vždy si vedel k ním nájsť cestičku, napríklad cez futbal či vtipy. Neučil ich len latinu, ale skrz ňu i históriu, filozofiu, etiku.
Keď Kameník nastúpil do školy, čakala ho hospitácia.

Keď nakoniec prišla, Klen ho pochválil a dal mu ďalšie cenné rady, ako má učiť, pričom mnohé z nich dodnes úspešne využíva.
Klen, keďže bol známy svojou schopnosťou urobiť z každej školy to, čo sa nikomu inému nepodarí, posielali ho vždy na tie najhoršie školy so slovami „Kam pošleme Klena, tam máme po starosti.“
Krásne prejavy boli ďalšou črtou zástupcu Michala Klena. Neraz ľudí dojal k slzám; Jano spomína najmä na jeho reč na svadbe dvoch slepých ľudí – ženích bol jeho vlastný brat. Keby mladomanželia zrazu začali vidieť, ako prvé by videli slzy šťastia na tvárach prítomných.
Ako tridsaťsedemročný sa Klen oženil – s mladou profesorkou Irenou Tarabovou, ktorá sa v mnohom podobala Michalovi. Po svadbe prišli na svet dve deti. Ešte raz sa však dozvedeli, že budú mať prírastok do rodiny. Avšak aj tohto dieťaťa sa ujali s takou istou láskou ako vtedy. Aj keď kočík tlačil už sivovlasý Klen.
Klenovým obrovským snom bolo dostať sa do Grécka a Ríma. Doteraz sa mu to nepodarilo, hoci už dvakrát bol veľmi blízko. Týždeň pred odchodom do Talianska vláda zrušila platnosť všetkých výjazdových doložiek, a tak Klen chtiac-nechtiac musel zostať doma. Tak si začal vybavovať výlet do Grécka. Všetko prebehlo v poriadku, od výpisu z registra trestov až po odporúčanie od zamestnávateľa. Týždne plynuli, termín zájazdu sa blížil, a Klen bol každým dňom vzrušenejší. Chcel využiť každú minútku v Aténach a modlil sa aby nepršalo. Týždeň pred zájazdom nečakane prišlo z ministerstva nariadenie o evidencii všetkých zahraničných zájazdov, pričom bolo vždy treba požiadať o osobitné povolenie. Klen sa znepokojil, Kameník ho upokojoval, že to je len ďalšia byrokratická formalita a radil mu ani tam nepísať. Klen tam však napísal. Dva dni pred odchodom cestovná kancelária zrušila všetky zájazdy kratšie ako štrnásť dní. Michal Klen zas nikam nešiel.. nakoniec prišiel aj zamietavý list z ministerstva. Jediné, z čoho si Klen robil problémy, že čo by sa bolo stalo, keby bol odišiel a až potom by prišiel list z ministerstva...
Ďalšia spomienka na Klena bola o jeho mladosti a vtedajšom učení. Medzi svojimi žiačkami bol veľmi obľúbený a dostával množstvo anonymných zaľúbených listov (on ich však aj tak všetky rozoznal podľa rukopisu). Jedno dievča za ním prišlo, a povedalo, že ak sa s ňou neožení, spácha samovraždu. Klen, keďže mal nezaopatrených súrodencov, neprijal ponuku. Dievčina sa otrávila kyselinou soľnou. Ak by ju boli lekári zachránili, sľúbil jej rodičom, že si ju zoberie. Zomrela. Najkrajší veniec na hrobe bol od Michala...


Môj názor na knihu:
Hoci je to kniha stará viac ako dvadsať rokov, je to veľmi pútavé a zaujímavé čítanie. Dá sa z nej dozvedieť mnoho vecí o profesoroch či učení, ktoré nám študentom zostávajú zahalené.