Žofka a Málika čakajú na Jozefa a varia pre neho bylinky, aby sa im minul čas. Vojde premoknutý Jozef. Prináša správy, že pochytali a odviedli Bellu, Belopotockého, Ondreja Pálku, farára Bartoša, zajtra ďalších. Nič nebolo dokonale organizované. S cepami a vidlami proti kanónom. Cisárskym dôverovali, lenže oni sebe pomáhali, nie hurbanovcom. Kossuth zvíťazil nad cisárskymi vojskami pri Kápole. Jozef nachádza východisko z tejto situácie len v ruskej pomoci, v ktorú aj tak neverí. Jozef: Kedy? O roky! A do tých čias sa budú ukrývať po šopách a pivniciach. Keby aspoň všetko svorne a pospolu držalo. Čože mi takto znamenáme, zopár remeselníkov, farárov, rechtorov. A sedliaka? Toho zaujíma, či má pasienky a či smie v panskej hore rúbať. Kedyže sa sedliak pre(po)rodí z poddanstva? Ach, jaj, že by naši otcovia darmo boli žili?
Jozef hovorí, že Viktor Poludnický je vraj každodenným hosťom u podžupana a Marína o tom vie a je zúfalá. Málika ľutuje, že pustila Marínu. Marína išla varovať chlapov pri Muráni, lebo vicišpán rozkázal všetkých pochytať a povešať. Toto všetko sa dozvedá Žofka, ktorej dosiaľ nič nechceli povedať. Potom sa odoberie spať. Jozef si sťažuje, že nestíha bez Matúša krpce dohotoviť, ktoré by mohli byť potrebné pre hurbanistov. Zrazu prichádza Viktor, ktorý prináša správy, že Marínu vyzradil ich človek a tiež, že sa má rozhodnúť ešte dnes večer či prijme miesto stoličného sudcu. Málika mu hovorí, že ak to prijme viac do ich domu nevstúpi. Nato Viktor omdlie, a keďže niekto klope, odnesú ho do druhej izby aj s jeho vecami. Prichádza pán Elemír Poludnický po dvoch mesiacoch, ktorý sa vyzvedá, kto pred ním prišiel, no Málika a Jozef hovoria, že nikto. Herr Elemír klame, keď sa ho pýtajú, kde bol. Hovorí, že sa dal naverbovať k hurbanistom, aby si mysleli, že je s nimi. No oni mu aj tak neveria. A ešte s utajenou spokojnosťou dodáva, že padol aj Dušan a sám videl jeho mŕtvolu na Čertovici. Vchádza Marína unavená z ťažkej cesty a hovorí, že sa práve zobudila a ich rozhovor ju prebudil. Je dosť šokovaná z jeho smrti a nechcene sa prebreptne, že ja ona tam bola. Zahovorí sa to. Zjavne potešený Elemír odchádza a pritom letmo pozrie na Máliku ako na spojenca. Marína sa zvalí na stôl a srdcelomne sa pustí do plaču. Jozef je pochváli za jej chovanie pred týmto špehúňom a požiada ju, aby rozprávala.
Marína :Včera v noci napadla maďarská garda našich, ale vraj výborne ležali medzi skaliskami. I týždeň by sa boli udržali proti presile. Na nešťastie ochorel veliteľ Bôrik na týfus a vo vedení nastala porucha.