Oplakala som ťa dnes už raz ako hrdinu a teraz prichádzaš ako...bolo by to možné...povedz? Dala by sa opustiť zástava taká čistá ako naša? Nie! Urobil si to v pomätenosti, však? Tak ťa nesúdim, odpúšťam. Trpeli ste nadľudsky, nervy vám vypovedali. Povedz, však je to tak? Posunkom hlavy, ruky prstom, odpovedaj. Ach, tak, ty si v bezvedomí, alebo že by si nás bol zradil? Dušan, muž môj? Akej som malej viery, odpustila som a zase pochybujem, hrôza. Uver, život by dala, ak by som mohla zistiť, že je to nie pravda. Ak hej, radšej ťa vidieť mŕtveho. Dušan, muž môj!
Prídu ostatní. Študent hovorí, že má nádej na život. Lebo plakal a všetko rozumel, čo mu povedala, len nemôže hovoriť. Idú ho ukryť. Prichádza Poludnický a Viktor (už v novej službe), lebo nočná stráž zistila, že priviedli ranených hurbanistov. Je podozrenie, že sa ukryli v ich dome. Uvidia raneného Matúša. Jozef klame, že ho poslal na jarmok spadol z voza a nohu má dokaličenú. Viktor nariadil, aby ho odniesli do temnice, tam ho vyšetrí. Pod Matúšom je kaluž krvi, vykrvácal, je mŕtvy. Matúša dajú odniesť. Prehliadka domu sa začína Matúšovými šatami. Hajdúsi strážia dvere, nikto nesmie von ani dnu. Do izby vojde Žofka. Pýta sa na Matúša. Zbadá krvavú škvrnu, no oni jej vyhovoria, že je to farba pre Matúšov majsterštuk a on sa má dobre. Marína ide uspať Žofku. Obidve odídu. Vstúpi hajdúch a drží dvere otvorené. : „Pán stoličný sudca predvoláva pána majstra; v batohu Matúša našli denný rozkaz hurbanistov. Tretie dejstvo (13 výstupov):

V tej istej izbe o hodinu neskoršie. Jozef sa smutný prechádza po izbe. Hajdúch hovorí druhému, aby išiel do pitvora. Utešuje Jozefa slovami, že nič nie je stratené. On poslal študentov, prepustil Matúšov voz a mal to prikázané. Teraz vymenil aj hajdúcha, lebo nebol ich. Jozef mu začína veriť. Do izby prídu: Viktor, Poludnický a tretí hajdúch. Viktorovi sa niečo nezdá na obchodnej knihe. Tretí hajdúch doniesol listy previazané mašličkou a položil na stôl. Potom si stúpol k dverám. Viktor ho posiela strážiť bránu. Prezerá si listy, no chce si ich prečítať až neskôr. Pán vicišpán nariadil čo najprísnejšie pokračovanie. Viktor si všimol, že v knihe do ktorej si Jozef všetko kupčenie zapisuje, je poznačené –tridsať párov krpcov daroval našim a pýta sa, koho je to písmo. Hajdúch mu kývne rukou, že tajiť. Jozef tak urobí, a povie, že nevie. No Poludnickému to nedá a pýta sa ďalej. Pýta sa, ako označujú svoje krpce a zisťuje, že takéto krpce mali všetci dobrovoľníci. Dajú za volať pani majstrovú. Ukážu jej napísaný text. Vyhovára sa, že nevidí.
Viktor: Tak prečítam to ja. Dvanásť párov krpcov som darovala našim, to ste písali vy, pani majstrová.