Čo znamená, že ste zradili vlasť a krpce darovali dobrovoľníkom. Jozef sa jej zastane. Vstúpi tretí hajdúch. Pán fyzikus zistil dôležitú vec a prosí ich, aby prišli. Viktor s Poludnickým a s tretím hajdúchom odídu von. Málika a Jozef sa dohadujú, koľko peňazí pošlú pánu kurátorovi, on už vie na čo ich použiť. Dohodli sa na 150-tich a dávajú ich hajdúchovi, aby mu ich odovzdal. Zatiaľ tretí hajdúch ukazuje, čo sa našlo v Matúšových nohaviciach. List od Dušana pre jeho milú. Potom sa vracajú späť. Jozef sa priznáva, že daroval 30 krpcov hurbanistom. Málika rýchlo dodáva, že ona ďalších 20 dala. Poludnický sa poteší, ale Viktor mu zakazuje ďalší výsluch. Poludnický pošle ostatných preč, aby mohol s Viktorom osamote porozprávať a pripomenúť mu, na ktorej strane je. Viktor ho presvedčí o opaku a dá poslať po Marínu, aby mu to dokázal. Viktor vraví, aby si dobre rozmyslela, čo povie. Ešte dodáva, že vie aj o tom, že rechtor Dušan Havran sa pridal na druhú stranu. Toto mu povedali chytení furmani. Viktor zavolá na prvého hajdúcha, aby prišiel. Viktor píše. Pýta sa Maríny na dosť háklivé otázky. Všetko popiera. Viktor sa dozvedá, že je už vydatá za Dušana. Ponúka jej zmierený trest za vyzradenie všetkého. Pýta sa jej, kde je ukrytý Dušan. Vraví znovu, že nevie. Potom Viktor pošepne niečo prvému hajdúchovi a pošle ho von. Viktor jej vraví, že sa stavia šibenica. Vojenský súd vypovedal trest smrti povrazom. Na svitaní bude rechtor Dušan Havran popravený. Viktor ukazuje Poludnickému, že už je zlomená a on už môže pokojne odísť. V najkratšom čase bude všetko vyšetrené. Príde osobne referovať pánu vicišpánovi. Týmto ho Viktor presvedčil. Poludnický spokojný odíde. Viktor : Dušan nie je odsúdený. Luhal som, nevedia, kde je. Je v mestskom cmiteri v hrobke Poludnických.
Marína: Odkiaľ to viete?
Viktor : Bol som u neho. Sám som šiel so študentmi a ukázal, kde ho uložiť. Dobre ste to vymysleli, nenašiel by ho nik bez zrady. V pitvore krypty je po kolená vody, ale dá sa dobre prejsť múrikom vpravo. Uložili sme ho do strednej rakvy ku kostiam Dionýza Poludnického. Marína: Podľahol?
Viktor : Felčiara som mu poslal. Prišiel k sebe z ťažkého bezvedomia. Študenti do opatrujú. Je už čerstvý. Čože by podľahol taký silák. Marína: A čo to bolo tuná. Viktor : Či mi to budete dakedy vedieť odpustiť?
Marína: Viktor, to bola komédia?
Viktor : Krutá, však, že si ukrutnejšiu neviem predstaviť.
Marína: Veď ale či bolo treba ma tak utýrať?
Viktor : Bolo, ináč to nešlo. Niet kedy vysvetľovať.