Neskôr rozmýšľajte, usporiadajte si udalosti dnešnej noci a uvidíte, že keď som zistil, čo pripravujete a vyvediete takú pochabosť, že doveziete Dušana a chudáka Matúša sem, nebolo inej záchrany pred istou šibenicou, len sa im za sudcu ponúknuť. Príde Dušan. Zvíta sa s Marínou. Vysvetlí jej tu svoju zradu. Dušan: Ach, chudák Matúš, neporozumel, čo robím. Elemír sa medzi nás zaplietol, že za dobrovoľníka. Nik mu nedôveroval, stále sme ho pozorovali. Predsa nám v noci prebehol pri Muráni. Ja za ním, ale neskoro. Už prezradil naše pozície a ja díval som sa z úkrytu, ako našich už-už obchvátia. V zúfalstve som podpálil humno a tým pomýlil gardu. Naši unikli obkoleseniu. Niekoľko sto chlapov som zachránil. Potom ma chytili, viazali o strom, utýrali a keď zbadali svoju chybu, tak ma nechali a uháňali za našimi. Viktor ich súri a hovorí im cestu, akou majú ujsť. Dušan podá Viktorovi list pre Žofku a svoj roztrhá. Zrazu dôjde Poludnický. Nájde ich tu spolu. Začne sa mu vyhrážať, že aj tak mu neveril. Rozkáže hajdúchom, aby ich zlapali. Lenže oni namierili svoje pištole na neho. Dušan ho dá vyniesť zadným východom a zavrieť do rakvy pána Dionýza Poludnického. Viktor ich znovu posiela preč. Váhajú, či zostať. Chce zobrať vinu na seba, veď aj tak je chorý. Psy zavýjajú za Matúšom. Marína pobozká Viktora na čelo. Rýchlo vyjdú von. Viktor ostane sám .
Viktor: Zbohom, teraz už neprekonateľne beznádejná...čistá láska...moja jediná...Marína. Vezme zo stola pištoľ, pozrie na ňu s trpkým úsmevom a vyjde do susednej izby. Z tadiaľ počuť výstrel.