referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Aurel
Pondelok, 25. októbra 2021
Andrej Sládkovič : Marína
Dátum pridania: 10.06.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Cheeky89
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 675
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 2.2
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 3m 40s
Pomalé čítanie: 5m 30s
 
Podnetom na napísanie básne bol hlboký citový zážitok z prežívania šťastnej lásky k Márii Pišlovej počas pobytu v Banskej Štiavnici i osobnej tragiky z jej prerušenia. Báseň nemá pevnú dejovú osnovu. Je oslavou krásy, mladosti, lásky. Dráma lásky básnika k Maríne tvorí jednu líniu básne, v ktorej sa vyznáva z veľkého ľúbostného citu k žene. Nezostáva však len pri ňom. Ľúbostným námetom si vytvoril priestor na výpoveď o najrozličnejších osobných a spoločenských problémoch (vlastenectvo, mravnosť). Jeho ľúbostný cit postupne vrastá do spoločenských súvislostí. Do básne sa dostávajú také hodnoty ako vlasť, otčina. Veľká láska k žene sa spája s veľkou láskou k vlasti.

V prvej strofe autor vyjadruje svoju lásku k jeho Maríne. Je tam ospevovaná jeho nadšením a autor je silno uzavretý do seba (Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený). Vyzdvihuje ju nad naše veľhory Tatry a vykresľuje ju ako jasný lúč slnka (z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí). Láska k Maríne ho silno viaže a ukazuje mu cestu života, chodník, po ktorom má ísť. Marína sa pre neho stáva doslova bohyňou a centrom jeho túžob, a jednotou krás (No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!).
V štyridsiatej prvej strofe autor vyjadruje zrieknutie Maríny. Poukazuje o odrieknutí jej úst (Možno mi tvojich úst sa zrieknuť), autor chce utiecť ďaleko, tak aby nebol blízko Maríny a od tohto žiaľu (možno mi v ďiaľky žiaľne utieknuť), umrieť smädný (možno mi ústam smädom umierať), chce sa trápiť tým, že bude opustený a sám (možno mi žialiť v samote) a ešte chce zomrieť v púšti a nežiť ako nemať Marínu (možno mi seba samého zhubiť! – nemožno mi ťa neľúbiť!).
V sedemdesiatej druhej strofe autor oslavuje svoju rodnú krajinu a lásku k nej (Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí!). Z jeho slov cítiť vlastenecké myšlienky. Spomína tu aj na pekné spomienky z minulosti (V tebe mám pekných obrazov dvoje a dvoje veľkých ľúbostí!) a ospevuje tu aj svoju milú a najmä jej krásu, ale aj krásu jeho krajiny (Ako je krásna tá moja deva, aká k nej ľútosť vo mne horieva : tak ty a k tebe, otčina). Porovnáva v ňom lásku ku slovenskému kraju a Maríne (Ako tys´ pekná, krajina moja, ako mladistvosť milá mi tvoja : tak pekná, milá Marína!).

V sto osemdesiatej piatej strofe autor uvažuje o tom, čo je mladosť v láske a i v živote (A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?). Uvažuje v akých rokoch je človek starý v živote, napr. keď má ružovú tvár ako jar, alebo keď už nemôže vykonávať určitú prácu svalmi (Ružových tvárí hlaď jará? Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zostará) . Potom hovorí o túžbe a dravosti po živote, a o nebeskom hlase, ktorý mu vyvoláva nepokoj v duši (Mladosť je túžba živá po kráse, je hlas nebeský v zemskom ohlase, je nepokoj duší svätý). Tým prekrásnym hlasom je hlas Maríny ako anjela, volajúcim po autorovi (je anjel v prachu zasiaty!).
V dvesto deväťdesiatej prvej strofe autor symbolicky hovorí o spoločnom spolužití s Marínou a ukončení svojej lásky k nej (Marína moja! Teda tak sme my ako tie Božie plamene). Ich vzťah symbolicky prirovnáva k živote jasných hviezd (ako tie drahé kamene, padajú hviezdy, aj my padneme) alebo k životu rastlín (ako tie kvety na chladnej zemi). Všetko sa končí tak záporne, prirovnávaním k smrti kvetov a hviezd (vädnú tie kvety, aj my zvädneme,... padajú hviezdy, aj my padneme).
Básnik odolal a neupadol do romantickej rezignácie. Naopak, láska k vlasti a životu vyvolali v ňom túžbu po činorodej práci. Sládkovič i pri tom, že mu Marína bola "centrom, živlom, nebom, jednotou krás", nespúšťal zo zreteľa spoločnosť.

Sládkovičova Marína je jedinečným básnickým výtvorom v slovenskej literatúre. Podnety bral bezprostredne zo života, vyjadril ich svojskou básnickou rečou a formou. Popri hovorových slovách nachádzame v nej veľa knižných tvarov, ktoré si tvoril sám básnik (sladkohlasý, lícomilý ...). Básnik si utvoril desaťveršovú strofu, ktorá mu umožnila vytvárať relatívne uzavreté myšlienkové celky.
Po dokončení Maríny sa rozhodol svojou tvorbou výraznejšie reagovať na súveký spoločenský život. Tak vzniklo jeho druhé vrcholné dielo.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.