Leonore Fleischerová: Rain Man

Dej príbehu je vsadený do roku 1988. Hovorí o dvoch bratoch - staršom Raymondovi, ktorý trpí vrodeným autizmom a o mladšom Charliem, predajcovi áut, ktorý „hrabe“ predovšetkým sám pre seba.

Po smrti otca sa Charlie dozvie, že neznámy dedič po ňom zdedil 3 milióny dolárov. Keďže mal finančné problémy, rozhodol sa zistiť, kto to vlastne je. Vypátral, že ide o jeho brata (o ktorom nevedel), ktorý trpí autizmom. Charlie sa chce za každú cenu dostať k peniazom, preto brata vezme z ústavu v nádeji, že peniaze získa od správcu pozostalosti. Na ceste Charlie postupne spoznáva Raymonda, vytvorí si k nemu hlboký citový vzťah. „Dočerta! Charlie Babbitt sa vydal na tento šialený cezpoľný maratón, aby žiadal výkupné za svojho brata, aby vtisol do jeho pomotaného mozgu nové modely správania. Ani najmenej ho pritom nezaujímalo, že sú falošné, zbytočné a dočasné, robil všetko iba preto, aby sa dostal k obrovskému majetku. Aký fantastický plán, a dokonca sa zdá, že sa mu darí!“1. „Charlieho ruka v Raymondovej. Sekundy ticha. Charliemu vstúpili do očí slzy. Slzy smútku a lásky. Slzy rozlúčky, hoci naisto vedel, že toto nie je ich posledné stretnutie. Bude Raymonda navštevovať a potom – zasa nastanú dobré časy! Bratia Babbittovci, neohrozená dvojica, neporaziteľný tandem, sa znovu vydajú spoločne na cesty!“2.

Čo ma na knihe najviac zaujalo, bola hlavne problematika autizmu. Je to psychická porucha, ktorá ľuďom prakticky znemožňuje nadviazať akýkoľvek vzťah s človekom, nepoznajú city. Sú to ľudia, ktorí si vytvoria vlastný svet a v ňom sú uzavretí. Takíto ľudia prežívajú len dve fázy – strach a „nestrach“. Nepoznajú lásku, lebo nevedia, čo to znamená „chcieť“, či „vybrať si“. „Rain Man, Rain Man, ľúbim ťa. Lenže Raymond nevie ľúbiť. Nikdy nevedel. Chýba mu na to potrebný mechanizmus“3. Vytvárajú si akési rituály, ktoré keď dodržia, cítia sa bezpečne. Ak ich však nedodržia, ich svet sa rúti ako domček z kariet. Ľudia trpiaci autizmom majú väčšinou schopnosti, ktoré si iní ľudia nedokážu ani predstaviť. Niektorí vedia perfektne zreplikovať zahranú hudbu, iní vedia perfektne počítať, väčšina z nich má úžasnú pamäť. Raymond si napríklad vedel zapamätať každé slovo alebo vetu, ktorú počul. Každé. Alebo vedel v zlomku sekundy spočítať rozhádzané zápalky na podlahe.

Jednu z jeho schopností využil aj Charlie – Raymond vedel „počítať karty“. V kasíne v Las Vegas tak zarobili asi 90 000 dolárov, ktoré Charlie tak veľmi potreboval.
Všeobecne problematika autizmu ma už dlho zaujímala, a táto kniha mi poskytla nové poznatky. Tiež sa mi páčilo, ako sa z Charlieho – obchodníka, ktorý vedel manipulovať s ľuďmi – stal milujúci človek a postupne zabudol na to, prečo a za akých okolností sa s Rayom stretol. Myslím, že stretnutie s bratom mu dalo veľa, najmä nový pohľad na život a na to, že nie všetko je len o peniazoch, ale že treba mať aj rád, aby človek nakoniec nezostal sám.
Dej príbehu bol lineárny, prakticky bez žiadnych vedľajších dejových línií. Podľa mňa mal výborný spád a dynamiku. Autorke sa podarilo vyhnúť „vlažným“ až nudným sekciám a scénam. Ak sa aj nejaké vyskytli (každé dielo nejaké má), boli tam preto, aby dotvorili celkový obraz deja. Bolo ich málo a boli aj pomerne krátke.(napríklad pohreb otca). Autorka taktiež použila retrospektívu, kde sa dozvedáme o Rayovi chvíľu pred tým, než odchádza do liečebného ústavu. Tiež sa dozvedáme, že Charlie vlastne už predtým brata už vlastne poznal – hovoril mu Rain Man – dažďový mužíček. Postupom času na brata zabudol a Rain Man bol pre neho len vymyslená postava, ktorá mu v detstve pomohla vždy, keď mu bolo smutno.

Jediná vec, ktorá sa mi na diele nepáčila, bol rozprávač. Pripadal mi trochu zaujatý a občas sa mi zdalo, že dej riadi on a nie postavy: „Predovšetkým sa musí spojiť s mechanikom Eldorfom. Veritelia počkajú. Lenny Barish bude nútený odrážať ich útoky o niečo dlhšie“4. Rovnako autorka mohla dať väčší dôraz na dialógy, niektoré scény boli až pridlho rozprávané rozprávačom, čím sa postava pre mňa dostala trochu do úzadia a bola len „bábkou“ v rukách rozprávača.

Celkovo sa mi kniha páčila a už sa neviem dočkať, kedy si pozriem film a budem ho môcť porovnať s knihou.