Martin Kukučín: Z teplého hniezda

PREDHOVOR K PRÍBEHU
Martin Kukučín.Človek,ktorý veľkú časť svojho života prežil v cudzine,a predsa ostal verný koreňom
z ktorých vyrástol.Z jeho románov,poviedok,noviel dýcha Slovensko také, ako ho objavoval a poznal.Aj vy máte možnosť spoznať tohto spisovateľa prostredníctvom poviedky Z TEPLÉHO HNIEZDA.Predstaví vám mládenca,ktorého život sa začína meniť v čase,keď si má zabezpečiť svoju budúcnosť.

Z TEPLÉHO HNIEZDA (ÚRYVOK)
No, umučenie je už skončené, úboha obeť si konečne oddychuje. Ach, čo sa natrápil ten Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým vykonali na ňom túto premenu! Veru by mu dobre padlo pochodiť si tak trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne, ale darmo je: chodí len po veľkej biede ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy.Toto všetko pochodí stadial, že Maťka obliekli do nových šiat.Všetka táto novota by sa ešte dala len vystáť, ale čižmy tie čižmy! Nie že by azda boli malé - to božechraň - lebo ich starý Jura Rafika a jeho žena Katrena na Michaela na jarmoku kúpili,nuž a čo tí raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba priam privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy, ako sú Maťkove, zmestili. A predsa robia oštaru, ako je to? Nuž ale
panebože ako by aj nerobili, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, že Matej musí v nich tak stúpať ani na škatuliach. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a tam mykajú, vzdor tomu, že je v nich po hodnom vechti slamy: v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho vzniká asi taký hlas, akoby prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že Matej banuje za krpcami a nemôže sa nijako spraiteľiť s touto, predtým nevídanou obuvou, keď ho ťaží na nohách ako väzňa putá.A je to aj celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi.

Krpec veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu,kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu päta neprirodzene chodí, akoby bol bosý. Maťko rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz vo svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to nejako zmôcť: ale- čo horšie- zvliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak. Matej Rafikovie nie je sedliacky synak:veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou,čierna halienka,pekne vyšitá, červeným saténom vrúbená,prevesená je na žŕdke, široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi,čo si bol túto Trojicu zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé, skvelé šaty dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej, tenkej látky. A ako sú ušité! Aspoň kabát patril by vlastne do múzea:je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doň:na chrbte zvyšuje veľka kukla, miesto toho zase pod pazuchoureže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli apoň staré košele ponechali.Nie, vzali mu i tie s bielymi, širokýmitkanicami a dlhými širokých rukávmi a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani širokých tkaníc- len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom zašitý. Núž takto pochodil neborák Matej rafikovie. Z pekného, štíhlého chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé, mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu:obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechal mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda.
A Matej veru plače, ale ako by aj neplakal, keď ho takto spotvorili: no neplače len on, ale aj stará katrena, jeho mať. Ale ako by neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes red večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie pánbohvie kam za hory za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina a či mesto?Ó, to je veru ďaleko-ďaleko! Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!" A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať. Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum! napomenul ju starý a otváral malú armarijku, ktorá je za stolom v samom kútiku.Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tvár nevideli, aj to, čo z nej tu i tu ukradomky utrel.
Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa tu nemohlo zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.
Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie ako nám: aspoň nemusí tak hrdlačiť.Ja viem, že keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, bude rád, že sme ho poslali preč.
Iba sa začala plniť.Prišli razom traja a to- veru nie blázni- všetko kúdelianský remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda.On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo.Pohnevkáva sa on trochu na týhto rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť u neho čižmy, ale rädčšej kúpili od ktoviekoho na jarmoku.

,,Na aké remeslo ideš?" spýtal sa chlapca.
,,Na krajčírstvo," odpovedal za syna Rafika.
,,Mohli by ste ho dať na šusterníctvo, bol by sa vám aj u mňa vyučil."
,,Krpce plátať by sa aj pri otcovi naučil," poznamenal druhý remeselník,krajčír,Matej Hryzok, ktorý
rád podával tromfy slabému čižmárovi.
,, A ty var kabáty šiješ tak, ako ťa učili! Dajmibože šiť ženské kabátiky!"
Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi:,,Ondrej, pozriže čože
je toto? To je ženský kabátik?" A ukázal na chlapcové šaty.
Každá žena vedela predsa nielen niečo dať, ale aj pekné napomenutie pripojiť k darčeku.
,,Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma, ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak
ťa budú radi vidieť."

Druhá prišla k nemu a riekla:
,,Matejko, v jedení nepreberaj: čo ti dajú , zjedz.Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, vieš, že sluha nie je pán."
Tretia suseda mu povedala:
,,Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď nebudú doma,potom ťa i u susedov budú radi vidieť.
Zas iná mu riekla:
Buď i k deťom prívetivý a trízňavý. Keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý."
Nasledujúca nadhodila:
,,Peniažky si varuj, keď dostaneš diškréciu, neminže si ju.Každý grajciar si odlož: lebo kto si málo neváži, mnohého nie je hoden."
,,Na ceste si pozoruj, aby ťa neobktradli," vravela iná. ,,Ľudia sú takí i takí: nie každý, kto je prívetivý, je i dobrý.Dakto má na jazyku med, a v srdci jed."
Druhá suseda ho zase napomínala:
,,Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo.Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých
kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za poholka."
Stará Katrena povedala zakaždým: ,,Veru tak, veru tak!"
A otec Rafika tiež prisviedčal: ,,Tak-tak, tak- tak!"
Chudák Matej plakal tak, že sotva rzumel desatinu týchto dobrých rád,ktorými ho ženy obsypali.
Jemu len to stálo jasno pred očami, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený.