Na stráži začal myslieť i na svoju rodinu a keďže nevedel písať, poprosil kaprála, aby mu napísal pár listov. Pozdravoval svoju ženu deti, bolo mu za nimi smutno. Po čase sa osmelil aj spievať, každý večer vojakom spieval pieseň „V úzkostiach a biedach sám pri mne stoj, sám pri mne stoj.“
Jeho zásluhou žili chlapi ako jedna rodina, miernil ich v hneve. „Keď sme sa vše hádali, vadili, Juro, neberúc v škriepkach účasti, sčista-jasna začal spievať, a už kto-ten sa našiel, čo povedal: Nevaďte sa, počúvajte. Tak miernil nás v hneve, naprával naše city.“ Vojaci si ho obľúbili, mali k nemu vzťah ako k otcovi. Zaujímal sa o ich zranenia. „Keď ktorého ranilo, bol by chcel všetko vedieť, ako, kde a či ho nie veľmi. Ak počul, že niektorého zabilo, spytoval sa, či ho dobre, či sa dlho netrápil, a šeptal: Odpočinutie večné daj mu, Pane!“ Ku všetkým bol citlivý, účastný, snažil sa im pomôcť. Za to, čo pre nich robil, sa mu nemohli nijako odvďačiť, dávali mu o glg viac, lebo si ľúbil vypiť a uštedrovali mu tabak.
Zomrel, keď bol na stráži. Zanechal im pieseň, ktorú si potom večer spievali. Jurovej žene napísali o jeho smrti a urobili mu kríž na hrob, obávali sa, aby Maďari nenapísali na kríž, že vykonal svoju povinnosť, totiž že umrel. Vojaci jeho smrť považovali za osobnú tragédiu.
Kritika vojny:
Autor vyjadruje protest proti spoločnosti, ktorú obviňuje, že bolo potrebné povolať aj takéhoto mrzáka. Kritizuje tých, čo to zapríčinili, v statočnej krajine by im zobrali diplom. „Vzdelanejší usúdili, že doktorovi, ktorý toho človeka odobral, v statočnej krajine vzali by diplom a majora, či ký čert bol, ktorý ho na front poslal, že bolo by vše vyslať na revíziu ta, kde večer, v noci Juro Kotliak stojí na stráži.“
Dedinský človek na vojnu len dopláca. Keď úradníci povolali všetkých zdravých chlapov, prišli na rad aj nahluchlí, poloslepí a podobne postihnutí. Dostali mladých učiteľov, ktorí ich cvičili horšie ako zdravých a tak ich pripravili na vojnu.
Keď Juro padol, autor používa jeho smrť na obžalobu spoločnosti. Vyslovuje želanie, nech nikto nenapíše na kríž na jeho hrobe, že Juro umrel za vlasť a zároveň sa pýta, prečo umrel. Sú tu otázky: „Začože umrel? Či bude jeho vdove a deťom viac chleba? Viacej práva?...“
V závere autor vyzýva slovenský národ, aby nebojovali za Maďarov a Nemcov, ale sami za seba, pretože je povinnosťou Slovákov zomrieť za svoj národ. Je to výzva do boja. „Slováci! Pamätajte: Maďarom slúžite v tejto vojne, Maďari vás už poslali na smrť stotisíc, a zahubia, zotročia vás ešte horšie, než ste boli do vojny, ak neobrátite svoje hlavy, svoje srdcia, svoje ruky i pušky proti nim. Umrieť za svoj národ, za bratský národ, to je vykonať svoju povinnosť, ale Slovákovi umrieť za Maďara, za Nemca – ktože to pochopí, kto má rozum a srdce pre svoju slovenskú rodinu?...“
Autor využíva umeleckú skratku v charakteristike postavy i v deji. Hlucháňovou najobľúbenejšou vecou na fronte bola zapekačka (fajka). „I pretrvala ho.“ - zomrel.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie